Margaréta, Hugo a Bruno sa vybrali na hrad. Keď tam prišli, Margaréta bola poriadne nahnevaná. Jej otec sedel v kráľovskom kresle. Len čo sa vo dverách zjavili traja lovci, kráľ vyskočil z kresla a zajasal. „Naše kráľovstvo si našlo nového kráľa, ktorému sa podarilo zvíťaziť v tej najťažšej skúške a uloviť modrého motýľa.“

            Margaréta si chvíľu myslela, že otec hovorí o nej, ale potom sa vedľa kráľa objavil jeden z jej troch nápadníkov, ktorého odmietla. Ten sa doširoka usmieval, no Margaréta iba krútila hlavou a rozhorčene povedala: „Hlúposť! To ja som ulovila jediného modrého motýľa v kráľovstve!“

            Obaja sa chvíľu hašterili, a potom sa ozval odmietnutý nápadník. „Kráľ má pravdu Margaréta, on to musí vedieť, veď on celú súťaž sfalšoval a dal mi modrého motýľa ešte pred začiatkom hier.“

            Margaréta si uvedomila, že tento nápadník bol ten hlúpy. Pozrela sa nahnevane na otca: „Nemôžem uveriť, že si sfalšoval súťaž!“

            Kráľ si nervózne odkašľal: „Veď aj ty si podvádzala, keď si sa zúčastnila hier.“

            Obaja sa hádali a hádali... Hádam by sa hádali dodnes, ale prerušil ich kráľov radca. „Môj pane, obyvatelia Dúhového sna od nás utekajú. Zistili, že za tabuľkou, kde sa mal končiť svet, je dedinka a všetci bežia tam!“

            Radca mal pravdu. Dúhový sen opúšťali malí aj veľkí, mladí aj starí, nik tam už nechcel ostať. Na vozy si naložili svoju najlepšiu perinu, vrece s múkou, ak im nejaké ostalo a utekali čím rýchlejšie preč.

            Margaréta sa na otca hnevlivo pozrela. „No pekne... Si ty ale kráľ, v kráľovstve, kde nikto nežije...“

            Kráľ nad tým iba mávol rukou. Ale už o týždeň mu nebolo všetko jedno. Ušlo dokonca aj služobníctvo. Nemal mu kto navariť, upratať a ani oprať. Prvé dni mu varila Margaréta, ale kráľ frflal, a tak sa rozhodla, že mu prestane pomáhať.

            Jedného dňa po mnohých týždňoch uvidel Bruno kráľa, ako okopáva zeleninu. Mal na hlave korunu, ktorá mu stále padala. Upravil si ju a okopával ďalej. Bruno sa chvíľu smial, a potom našiel Huga. Ten opustil kráľovstvo presne ako ostatní, ale občas sa do neho vrátil. Trávil svoj voľný čas v knižnici. Z políc si vybral hromadu kníh a posadil sa rovno vedľa Margaréty, ktorá sa poctivo učila.

            Bruno prišiel do knižnice a zmetene sa na oboch pozrel. „Čo sa to stalo s naším kráľovstvom?“

            Margaréta sa usmiala. „Všetci ušli, lebo sme mali zlého kráľa. A môj otecko dostal konečne spravodlivú lekciu. Teraz určite zistil, ako veľmi potreboval každého a jedného, kto v kráľovstve žil.“

            Bruno prikývol, otočil sa na päte a chystal sa odísť, no potom mu niečo prišlo na um. „Všetci z kráľovstva ušli a majú sa lepšie, ale my draky z kráľovstva utiecť nemôžeme, lebo nás nikde nechcú. A ty si mi predsa sľúbila, že drakom pomôžeš.“ Bruno nečakal na odpoveď, smutne zvesil hlavu a odišiel.

            Margaréta sa začala cítiť vinne. Pozrela sa na Huga a zaťala zuby. „Je na čase dať naše kráľovstvo dokopy.“

            Princezná šla za otcom a povedala mu, že chce znížiť dane. Unavený kráľ sa iba usmial. „Urob všetko, len nech sa nám ľudia vrátia.“

            Margaréta našla všetky odpovede na svoje otázky v múdrych knihách a už vedela ako pomôcť ľuďom. Tí sa vrátili s radosťou, lebo smútili za dedinkou Dúhový sen. Kráľ napokon odišiel na dôchodok a korunu nechal svojej múdrej dcére.

            Margaréta pomohla všetkým a nezabudla ani na draky, ktoré konečne začali žiť v domoch s kozubom, kde ich hrial oheň, ktorý si sami vychrlili. Margaréta nezabudla ani na knižnicu, pretože múdry kráľ vie, že človek sa učí celý svoj život. V knižnici vždy sedela vedľa Huga, ktorý sa tiež chcel učiť. Na hádky už dávno zabudli a iba na seba natešene žmurkali.