Choď na obsah Choď na menu
 


Kapitola 1: Zázračné okuliare

sisi-teta.png

article preview

            Volám sa Michaela, ale všetci ma vždy volali Miška. Donedávna som bývala v paneláku na konci mesta s mojím tatom. Náš byt bol malý ako orechová škrupinka a niekedy pripomínal skôr knižnicu. Na každej stene sme mali veľkú policu, ktorá sa celá prehýbala knihami. Možno by sme v byte nemali tisícky kníh, ale môj tato bol bádateľ a archeológ.

            Každý večer pred spaním tato vybral z police jednu z kníh a začal mi ju pomaly čítať. Moja pehavá tvár sa vždy rozžiarila, ja som zvedavo nastražila uši a keď už-už mal prísť koniec, tato mi rozstrapatil ryšavé vlasy a zasmial sa: „To najlepšie až zajtra večer, Miška.“

            Knihy však neboli to jediné, čoho sme mali v byte plnú kopu. Tou ďalšou vecou boli okuliare. Môj tato mal okuliare na všetko. Boli to okuliare na blízko, ale i na diaľku, ďalšie, ktoré nosil iba do práce, potom okuliare pre prípad núdze, keby sa všetky ostatné rozbili a okuliare s malou lupou, ktoré tato používal pri skúmaní starých máp. To však nebolo ani zďaleka všetko. Na povale sme mali zbierku prasknutých okuliarov. Môj tato totižto vždy nejaké polámal.

            Občas pracoval dlho do noci, a potom celkom unavený zaspal s malým koženým zápisníkom na gauči v obývačke. Zápisník mu vypadol z rúk a ocitol sa na zemi, o niekoľko minút ho nasledovali aj okuliare. Zošmykli sa mu z nosa a ležali tam až do rána, kým tato vstal, potom bolo po nich. Nasledovalo prásk, pretože tato pristúpil okuliare svojou ťažkou nohou. A tak to šlo deň za dňom... Jedny polámané okuliare v obývačke, ďalšie v kuchyni, potom nasledovala kúpeľňa, až ich boli stovky.

            Musím sa však priznať, že ani ja som v tom nebola nevinne. Občas som si iba tak vykračovala úzkou chodbou plnou kníh, keď mi pod nohami niečo zapišťalo. Bol to ďalší zlomený rám. Okuliare asi o hodinu našiel tato a udivene sa na ne pozrel.

            „Nevieš, kedy som ich stihol takto dokaličiť?“ Spýtal sa ma tato.

            Iba som pokrčila ramená. „Neviem, neviem.... možno ešte včera.“ Tvárila som sa nevinne a vytiahla z vrecka lepiacu pásku. „Myslíš si, že okuliare budú potrebovať prvú pomoc?“

            Tato vzal lepiacu pásku a pokúšal sa dohovoriť zlomenému rámu a sklíčkam, avšak nič nepomáhalo. Po chvíli sa vzdal. „Myslím, že tieto okuliare pôjdu na zaslúžený dôchodok.“ A tak sa ďalšie okuliare ocitli na povale.

            Môj tato nielenže okuliare neustále lámal, ale ešte ich aj všetky strácal. Potom pobehoval celkom zmetený po byte a hľadal ich kade-tade. Vždy som rátala do dvadsať, a potom sa ozvalo: „Miška, poď mi pomôcť nájsť okuliare.“ O pár minút som ich už držala v rukách.

            A tak sa začal môj príbeh. Jedného dňa tato nevedel nájsť okuliare. „Miška, nevieš, kde sú tie s lupou?“ Hľadali sme ich celé popoludnie. Napokon som ich odhalila. Boli skryté na poličke s knihami. Rýchlo som ich podala tatovi, a ten hneď začal skúmať staré mapy. Prevracal ich v rukách z jednej strany na druhú. Potom sa začal škrabať vo vlasoch a náhle zapískal. „Už to mám!“

            Tato s úsmevom bežal po tú najťažšiu a najväčšiu knihu. Mala na sebe prikrývku prachu, ktorý razom poletoval po celej obývačke. Tato knihu otvoril a na môj veľký údiv bola v jej strede diera a v nej sa nachádzala veľká zažltnutá mapa. Rozložil ju a zamyslene okolo nej poskakoval. Potom vytiahol plán hradu a obracal si ho v rukách ako horúci zemiak. Porovnával ho s mapou, až kým rozradostnene nezapískal.

            „Miška, vyriešil som to! Pred vojnou mal hrad veľkú priekopu, po vojne bola priekopa zasypaná. V tom období z hradu zmizli všetky šperky a obrazy! Vieš, čo to znamená?“ Iba som nechápavo pokrútila hlavou, a tak tato pokračoval. „Znamená to, že celý ten poklad sa bude nachádzať ukrytý v zasypanej priekope!“

            V tej chvíli mi zasvietili oči. Môj tato objavil poklad, hotová záhada. Hneď na druhý deň sa začalo na hrade s vykopávkami. A už na tretí deň bola tatova čiernobiela fotografia vo všetkých novinách. „Archeológ našiel stratený poklad z hradu.“

            Tato ma celý natešený objal. „Keby si mi nenašla okuliare s lupou, nikdy by som ten poklad neobjavil!“ Na oslavu sme zašli do malej kaviarničky na čokoládový koláč. Tato mi v ten deň dokonca dovolil pozerať televíziu do neskorého večera, a keď pod mojimi nohami zapišťali ďalšie okuliare, iba mávol rukou.

            Na štvrtý deň sa však všetko zmenilo. Na dvere nám zaklopala nedočkavá ruka. Tato bol celý zaspatý, keď ich otváral. Potom zbadal dvoch policajtov a zachmúril sa. „Ako vám pomôžem páni?“

            Postavila som sa vedľa tata a čakala na odpoveď. „Budete musieť ísť s nami. Zatýkame vás pre podozrenie z krádeže hradného pokladu.“

            A tak sa môj tato dostal do väzenia s nepeknými sivými mrežami. „Čo však bude so mnou?“ Hovorila som si, kým ma strážil jeden z policajtov. „Veď ja nemám žiadnych iných príbuzných....“

            Na polícii sa vtedy zjavila mladá žena. Prezrela si ma zo všetkých strán, a potom sa zasmiala. „Ty si Miška, však?“ Prikývla som. „Ja som tvoja teta, Klára.“

Udivene som sa na ňu pozrela. „Ja mám tetu?“

poklad.png

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.
 


Posledné fotografie





Štatistiky

Online: 4
Celkom: 38809
Mesiac: 4709
Deň: 128