Choď na obsah Choď na menu
 


Kapitola 2: Červený chrobák

sisi-teta.png

article preview

         Môj tato mi zabudol povedať, že mal sestru. Keď som si niekedy predstavovala, že mám okrem tata nejakú príbuznú, vždy to bola obstarožná dáma s ružovou kabelkou a ťažkými okuliarmi, ktoré jej pokrivili nos. Teta Klára však vyzerala úplne inak. Mohla mať najviac dvadsaťpäť rokov, vlasy mala ostrihané na krátko a hnedé kučery jej neposlušne padali do očí. Mala na sebe džínsy s trakmi a červenú károvanú košeľu. Ako sa ukázalo, červená bola jej obľúbená farba.

            Chytila ma za ruku a bez ďalšieho vysvetľovania ma priviedla k jej autu. Takmer mi spadla sánka, pretože teta Klára bola hrdou vlastníčkou červeného chrobáka s čiernymi bodkami. Bolo to malé auto, avšak až na počudovanie nesmierne rýchle.

            V aute nastalo trápne ticho, ktoré sa teta snažila prelomiť. „Dáš si keksík?“

            Ponúkla som sa čokoládovou sušienkou, a potom prišiel ten správny čas na zachmúrený pohľad. „Prečo si tata a mňa nikdy nenavštívila?“

            Nasledoval krátky povzdych, a potom sa teta Klára rozhovorila. „Keď si sa narodila, bola som v Afrike. Umývala som zuby krokodílom. Všetci si myslia, že je to náročné, ale ja som nato mala jednu fintu, raz ti ju ukážem. Tvoj otec mi napísal, že si na svete, a tak som sa rýchlo vrátila domov. Priniesla som ti aj darček. Takého malého krokodíla.“

            Udivene som sa pozrela na tetu a zopakovala po nej. „Malého krokodíla, hm....“

            Teta Klára sa zatvárila previnilo. „Priznávam, nebol až taký malý... Tvojmu tatovi sa takýto darček vôbec nezdal byť vhodný, povedal mi, že som šiši a že sa k tebe nikdy viac nemám priblížiť.“

            Tatovi som sa vôbec nedivila, ale kvôli tete som sa snažila byť milá. „Vždy som chcela mať malého krokodíla.“

            Na malom červenom chrobákovi ma teta doviezla až pred jej dom. Keď som vystúpila z auta opäť mi padla sánka. Teta Klára totižto nemala obyčajný dom, bol celý z dreva a stál vysoko vo vzduchu, pričom ho podopierali tri mohutné stromy. Vyšli sme po úzkych točitých schodoch a ocitli sa pred jednou z drevených stien. Vtedy som si uvedomila, že dom tety Kláry nemal dvere.

            Teta sa vážne pozrela na svoj dom, a potom sa rozosmiala. „Nebola som tu tak dávno, že ani neviem, či sa mi podarí dostať dovnútra. Musíme nájsť ten správny kus dreva.“ Teta začala päsťou klopkať po stenách a ja som ju zmetene pozorovala. Pripomenulo mi to tatove hľadanie okuliarov. Po chvíli rozradostnene zahvízdala. „Už to mám!“ Zaklopala na hnedé drevo trikrát a pred nami sa zrazu zjavili dvere, ktoré sa s vrzgotom otvorili.

            V malom drevenom domčeku bolo všetko v jednej miestnosti. Kuchyňa, hala a dokonca aj tetina spálňa, keďže spala na hojdacej sieti, ktorá sa hompáľala pri okne. Teta Klára sa na mňa usmiala. „Nie je toho veľa a už vôbec to nie je luxus, ale ja vždy vravím, nikdy nemaj viac ako to, čo sa zmestí do jedného vaku.“

            Tetin drevený domček bol malý, ale na prvý pohľad som sa do neho zamilovala. Páčili sa mi vône, ktoré sa ním šírili. Na okne mala mätu s levanduľou a uprostred miestnosti sa nachádzala veľká žltá slnečnica. Jej žltá hlavička prevyšovala domček, a preto pre ňu teta urobila v streche malú dieru. „Tak sa môže dívať na oblohu. Poď, ukážem ti, kde bude tvoja izba.“

            Tri točité schodíky, ktoré sa nachádzali pri okne, ma zaviedli na druhé poschodie domčeku. Bola to malá vežička, ktorej vrch bol celý presklený. „Večer budeš zaspávať s hviezdami. Ale na spanie je ešte skoro.... Mám nejakú prácu, pomôžeš mi?“ Tete som veľmi nedôverovala, ale zo slušnosti som prikývla.

            Opäť sme nasadli do červeného chrobáka a vydali sa do sveta. „Budeme potrebovať poriadny rozbeh, hm, už to mám, pôjdeme na útes.“

            Moje oči sa rozšírili od hrôzy. „Čože? Prečo by sme mali ísť na útes?“

            Teta Klára neveriacky pokrútila hlavou. „Pretože chceme vzlietnuť.“

            Od hrôzy som zapišťala. „Teta Klára, ale autá predsa nevedia lietať!“

            Teta sa nad mojou nechápavosťou iba zasmiala. „Ale toto predsa nie je iba  hocijaké auto, ale červený chrobák, a ten vie všetko.“ Než som stihla položiť ďalšiu otázku, uvedomila som si, že teta šliapla na plyn a rútila sa plnou rýchlosťou strmhlav až na koniec útesu. Zakryla som si oči rukami a pišťala od hrôzy. Teta Klára sa začala nahlas smiať. „Si taký istý bojko ako tvoj tato.“ To ma prinútilo otvoriť oči.

            Teta presne na konci útesu stlačila červený gombík. Čakala som, že sa stane vďaka nemu zázrak a my poletíme, no namiesto toho sme sa rútili ešte väčšou rýchlosťou priamo do mora. To už som vrieskala z plných pľúc. Červený chrobák sa náhle celý ponoril do vody, teta prudko stočila volant a náš chrobák urobil v mori niekoľko piruet, potom vyskočil z mora. Teta zatiahla za červenú páku a chrobák mal náhle dve mohutné krídla zo sietí na ryby. Kým ja som ešte od hrôzy drkotala zubami, teta pustila volant a zamyslene konštatovala. „Vždy sa najprv potrebuje namočiť.“

            Teta mi bez ďalšieho vysvetľovania položila na kolená veľké hnedé vrece. Keď som doň nazrela, zistila som, že je plné cukríkov. Teta hneď prišla s vysvetlením. „Zaletím s červeným chrobákom nad nejaké mestečko, a ty tam môžeš pomaly vysypať cukríky. Ľudia si budú myslieť, že pršia z oblohy. Súhlasíš?“ V tej chvíli som pochopila, že moja teta je skutočne šiši, no napriek tomu sa mi páči.

cukriky.png

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.
 


Posledné fotografie





Štatistiky

Online: 2
Celkom: 38728
Mesiac: 4703
Deň: 142