Choď na obsah Choď na menu
 


Kapitola 3: Zlatučký plch

sisi-teta.png

article preview

           Večer som zaspávala priamo pod hviezdami a zobudila som sa nato, že ma šteklili slnečné lúče po nose. Keď som otvorila lenivé oči, náhle som začala kričať. Celkom vystrašená som zbehla do kuchyne, kde si veselo raňajkovala teta Klára. „Teta, v izbe som mala myš!“

            Teta sa na mňa nechápavo pozrela. Vtedy do kuchyne pomaly prišla aj tá malá príšerka, ktorá bola ešte pred chvíľou v mojej izbe. Teta sa náhle rozosmiala. „Ach veď to nie je myš, ale plch. Poslala som ho, aby ťa zobudil, o chvíľu totižto už musíš ísť do školy, inak zmeškáš vyučovanie.“

            Plch mal zlatohnedú kožušinku a veľké čierne oči. Chvíľu som sa ne neho zamyslene dívala, a potom som sa celkom prekvapená spýtala tety. „Ty si ho poslala, aby ma zobudil?“

            „Och, zabudla som ti povedať, že je to môj podnájomník. Volá sa Bob a platí mi tri lieskové oriešky za mesiac.“ Bob veselo zapišťal, a potom mi na privítanie zamával.

Hanblivo som sa na neho usmiala, keď teta Klára zavelila. „Musíme sa ponáhľať, lebo zmeškáme. Tu máš desiatu.“ Podala mi do rúk malú ružovú ďatelinu a ja som zo slušnosti poďakovala.

Keď som prišla do školy, necítila som sa trikrát príjemne. Všetky deti si poza môj chrbát niečo šepkali. Andrej na mňa ukázal prstom a zasmial sa: „Tvoj tato je zlodej! Ukradol hradný poklad!!“

„To nie je pravda!! Odvolaj to!“ Andrej sa však iba smial. Rozhodla som sa, že mu úškrn oplatím bitkou, avšak do triedy prišiel nový učiteľ. Pán Plutovský sa vážne pozrel na moju ruku, ktorá by už-už sfackovala Andreja, a tak som si radšej poslušne sadla do lavice.

Vyučovanie s pánom Plutovským bolo zábavné. Tváril sa, že nič nevie a všetko sa učí s nami, asi nás tak chcel povzbudiť. Kým Andrej o pánovi Plutovskom prehlásil, že je to neskutočný hlupák, ja som si bola istá, že má iba zmysel pre humor.

Poobede som sa sama hojdala v školskom parku, keď ku mne prišiel pán Plutovský. Súcitne sa na mňa pozrel a opatrne začal. „Počul som, čo sa stalo tvojmu tatovi..... Teraz keď je vo väzení.... kde vlastne bývaš?“

Spomenula som si na moju šiši tetu a na perách sa mi hneď zjavil úsmev. „Bývam u tety Kláry, pred tým som ani nevedela, že mám tetu, ale je jednoducho super.“

Pán Plutovský mi opätoval úsmev. „To je milé, že sa o teba stará teta. A kedy si ju vlastne spoznala?“

Mierne som sa zachmúrila. „No vlastne ju poznám veľmi krátko, odkedy je tato vo väzení.“

Pán Plutovský vyzeral poriadne prekvapene. „Zvláštne, že sa zjavila teraz, keď zmizol hradný poklad, nemyslíš?“

Vtedy mi padla sánka, pretože to naozaj bolo riadne podozrivé. Domov som prišla v pokleslej nálade. Prezrela som si tetu Kláru zo všetkých strán a zachmúrila som sa. Do kuchyne vtedy prišiel Bob, ktorý na mňa milo zažmurkal očami, ale ani to ma neupokojilo. Musela som položiť nejakú otázku. „Teta Klára, čo keby sme išli spolu pozrieť tata?“

Teta Klára si prečesala neposlušné kučery, a potom sa nervózne zasmiala. „Nemyslím si, že by to bolo vhodné. Tvoj tato by mi povedal, že deti by nemali navštevovať svojich rodičov vo väzení. Opäť by sa raz nahneval.“

Namosúrene som si dala ruky vbok. Zdalo sa mi, že na tete Kláre nie je niečo v poriadku. „Teta, ak môj tato neukradol hradný poklad, tak kto potom?“

Teta začala nervózne vyklepkávať prstami po stole. „Nemám ani potuchy, ale viem, čo by spravil skutočný detektív. Ten by iba tak nesedel na zadku a šiel by priamo na miesto činu!“

Než som stihla niečo dodať, teta Klára mi už prehodila cez plecia vlnený sveter a štartovali sme červeného chrobáka. Na moje počudovanie sa k našej výprave pridal aj okatý plch Bob, ktorý sa posadil na moje kolená a zapišťal od radosti.

Teta našu výpravu zrýchlila, a preto sme leteli. Obloha bola plná veľkých mliečnych oblakov, ktoré červeného chrobáka dokonale ukryli. O pár minút sme už boli pri veľkom hrade. Teta zaparkovala vedľa vykopávok, a potom vytiahla veľkú lupu, pričom sa s očakávaním pozrela na mňa. „Myslíš si, že takto to robia správni detektívi?“

„Nemám ani potuchy.“ Pozrela som sa na vykopávky. Nebolo tam nič neobvyklé, vlastne som pochopila, že tu dôkaz nikdy nenájdeme. Vtedy za mnou prišiel Bob. Jeho veľké oči ma prinútili, aby som ho nasledovala. Neďaleko pri vykopávkach sa totižto nachádzal kus látky. Nebol to však hocijaký kúsok. Tento musel byť kedysi súčasťou červenej károvanej košele, presne takej, akú nosila teta Klára.

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.
 


Posledné fotografie





Štatistiky

Online: 1
Celkom: 44901
Mesiac: 4644
Deň: 110