Choď na obsah Choď na menu
 


Kapitola 5: Kto je zlodej?

sisi-teta.png

article preview

           „Netuším, ako to urobíme, ale budeme spoločne musieť zachrániť tetu Kláru.“ Povedala som rázne Bobovi a ten odvážne prikývol. „Musíme sa na hrad dostať rýchlo, máš nejaký nápad Bob?“

            Plch sa na mňa pozrel svojimi veľkými očami, a potom od radosti zapišťal. Očividne to mal lepšie premyslené ako ja. Bez akéhokoľvek vysvetľovania bežal vonku a zastavil sa až pred červeným chrobákom. Ukázal naňho svojou malou labkou a ja som od údivu zdvihla obočie. „Bob, ty si myslíš, že by sme mali ísť zachrániť tetu Kláru na jej červenom chrobákovi?“

            Plch prikývol, kým ja som bola zmetená. „Neviem, či je to dobrý nápad.“ Bob sa však nedal odbiť a založil si ruky v bok. „No dobre, dobre, uvidím, čo bude v mojich silách.“

            Obaja sme naskočili do červeného auta a ja som zaťala zuby. Našťastie auto bolo dostatočne malé nato, aby som nohami došliapla na plyn. „Myslím si, že to zvládnem.“

            Štartovanie bola pre mňa hračka, keďže ma to kedysi učil tato. To najťažšie však bolo ešte len predo mnou. Ako povedala teta Klára, červený chrobák sa najprv musel poriadne namočiť, aby dokázal vzlietnuť, a to bola skutočná výzva.

            Pomaly sme šli k útesu, a potom som sa pozrela na Boba. „Si si istý?“ Bob prikývol, a tak som šliapla na plyn. Obaja sme začali pišťať. Bola to iba chvíľka a už sme leteli strmhlav dolu z móla. Než som sa stihla nadýchnuť, už sme boli pod vodou. Prudko som skrútila volant a červený chrobák natešene vyskočil z vody. Už o chvíľu mal krídla zo sietí na ryby a ja som si od úľavy vydýchla, kým Bob pišťal od radosti. „Stále nemôžem uveriť tomu, že sme to zvládli.“

            Keď sme prišli k hradu, bola som celkom vystrašená, pretože pán Plutovský chcel vymeniť moju tetu za poklad a ja som žiaden poklad nemala. Červeného chrobáka som zaparkovala neďaleko hradu a chystala sa nejako improvizovať. Bob však protestne zapišťal a zo zadnej časti auta vytiahol veľké hnedé vrece. Malý plch sa celkom zapotil, kým mi ho položil na kolená.

            Nechápavo som sa pozrela na Boba, a potom som pootvorila vrece. Bolo plné lieskových orieškov. „Ale Bob, načo by nám boli lieskové oriešky?“

            Bob sa tľapol malými labkami po čele a hnevlivo zapišťal. Vtedy som sa pozrela na vrece a zrazu som pochopila. „Budeme sa iba tváriť, že v ňom je poklad, však?“ Plch mi zatlieskal, a tak sme sa mohli pobrať zachrániť tetu Kláru.

            Teta sedela priviazaná na stoličke pred hradnou bránou s páskou prelepenou cez ústa, kým pán Plutovský sa nahnevane prechádzal tu a tam. Pôsobil strašidelne, a to som si vážne myslela, že je to ten najzábavnejší učiteľ široko-ďaleko.

            Hnevlivo sa na mňa pozeral. „Konečne si prišla.“ Zbadal hnedé vrece v mojich rukách a zaškľabil sa. „Kto by to bol povedal na malé ryšavé dievčatko... Bol som si istý, že ho ukradol niekto iný, naozaj si ma prekvapila, Miška.“

            Iba som si zhrozene vzdychla. Prečo si pán Plutovský myslel, že poklad mám ja? Toto bola skutočná záhada. A ešte horšie na tom všetkom bolo, že tetu Kláru mi asi určite nebude chcieť vymeniť za vrece lieskových orieškov.

            Napriek tomu som sa tvárila odvážne. „Pustite moju tetu a ja vám dám hradný poklad!!“

            Pán Plutovský bol na moje nešťastie prefíkaný ako líška. „To v žiadnom prípade! Najprv mi daj poklad, a potom pustím tvoju tetu.“

            Vôbec som nevedela, čo mám spraviť, našťastie Bob ma opäť zachránil. Kým som sa dohadovala s pánom Plutovským, maličký plch sa nenápadne prešmykol k tete Kláre a začal ju svojimi drobnými labkami rozväzovať. Uvedomila som si, že teraz akurát potrebujem získať čas pre Boba.

            „Dobre, dobre dám vám poklad, ale vy mi musíte najprv povedať, prečo ste ho neukradli  hneď.“ Pozrela som sa na pána Plutovského, kým ten sa schuti zasmial.

            Zaťal svoje vychudnuté päste a konečne sa rozrozprával. „Chcel som ho ukradnúť hneď na začiatku. Celý čas som čakal, kedy príde ten správny okamih, ale tvoj tato mi bol stále v pätách, akoby niečo tušil. A potom poklad iba tak zmizol. Rozhodol som sa, že dám typ polícii. Povedal som im, že poklad ukradol tvoj tato. Keby poklad nezmizol, bol by dávno môj!!“

            Neverila som vlastným ušiam, no pán Plutovský pokračoval ďalej. „Poklad mi však nedal pokoj. Nemohol som spávať... A tak som začal sledovať tvoju tetu a hral som sa na tvojho učiteľa. Vedel som, že niekto z tvojej rodiny, ten poklad má, preto som šiel k vám do bytu a všetko prekutral.  Ale že to budeš práve ty, to by mi nenapadlo!“

            Pán Plutovský sa škaredo zaškľabil. „A teraz mi daj ten poklad!“

            Vôbec som netušila, čo mám robiť, pretože Bobovi sa ešte stále nepodarilo vyslobodiť tetu Kláru. Chcela som ešte nejako naťahovať čas, keď som zrazu v kríkoch zbadala tri postavy. Najprv som nemala ani potuchy, o koho ide, ale potom som rozpoznala môjho tata a dvoch policajtov.

            Pán Plutovský chcel vziať nohy na plecia, ale policajtom nedokázal utiecť. Jeden z policajtov sa na neho škaredo pozrel. „Zatýkame vás kvôli únosu a pokusu o krádež pokladu.“

            Keď bol pán Plutovský v putách, vrhla som sa do tatovho náručia, a potom som si sťažka vzdychla. „Nechápem, veď si ušiel z väzenia, a teraz spolupracuješ s políciou? A kto vlastne ukradol hradný poklad?“

            Bob pomaly rozviazal tetu Kláru, a tá sa s radosťou pustila do vysvetľovania. „Bolo to asi tak pred dvoma týždňami, keď mi tvoj tato zaklopal na dvere. Povedal mi, že potrebuje moju pomoc.“

            Teta sa odmlčala a zvyšok sa rozhodol povedať tato. „Poprosil som ju, aby mi pomohla ukryť poklad pred Plutovským. Avšak nečakal som, že skončím vo väzení. Polícii som vysvetlil, ako to bolo. Sľúbil som im, že nejako nachytám Plutovského, ale ten ma stále navštevoval vo väzení, preto sme s políciou predstierali môj útek.“

            Teta sa na mňa usmiala. „Ale nakoniec ho polícia dostala iba vďaka tebe Miška, pretože sa priznal práve tebe.“

            Hrdo som sa usmiala, no potom som sa opäť zachmúrila. „A kde ste teda dali hradný poklad?“

            Obaja sa zasmiali, tato potľapkal tetu Kláru po pleci a s radosťou sa pustil do vysvetľovania. „Tvoja teta mala skvelý nápad. Naložili sme poklad do jej malého chrobáka a ukryli ho na najbezpečnejšom mieste.“

            Nedočkavo som vykríkla. „A to je kde?“

            Teta Klára mi rozstrapatila vlasy. „Naozaj netušíš, Miška? Vzala som tam aj teba a červený chrobák má to miesto najradšej.“

            Zahvízdala som. „Ukryli ste ho v mori!!!“ Obaja prikývli.

            Už o niekoľko dní bola v novinách ďalšia tatova čiernobiela fotografia. Písalo sa v nich o tom, ako slávny archeológ zachránil hradný poklad. Tato mi povedal, že to musíme osláviť čokoládovým koláčom. Avšak nešli sme na neho dvaja ako obvykle. Prišla aj teta Klára a jej okatý podnájomník Bob. Po koláči sme naskočili do červeného chrobáka a preháňali sa v bielych oblakoch. Tato sa snažil tete Kláre dohovoriť, aby nebola šiši, avšak ja som na nej najviac milovala práve to jej bláznovstvo.

walnuts-1213036_1920.jpg

 

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.
 


Posledné fotografie





Štatistiky

Online: 1
Celkom: 44901
Mesiac: 4642
Deň: 106