Choď na obsah Choď na menu
 


Kapitola 1: Gregorov sen

ostrov-morskych....jpg

article preview

         Ostrov morských panien bol malebnou dedinkou, plnou zelených stromov a chladného morského vzduchu. Väčšina jeho obyvateľov sa živila lovom rýb. Iní piekli chlieb a ďalší vyrábali vo svojich kováčskych dielňach hotové zázraky. Každý v mestečku tu mal svoje miesto. Jedine Gregor bol výnimkou.

Už ako malý chlapec sníval o objavovaní pokladov a dobíjaní nepoznaných svetov. Hovoril si, že tam vonku ho muselo čakať viac ako len chytanie rýb. Mal síce rád slanosť morskej vody, rád ju cítil na rukách a ešte radšej hádzal do mora sieť a vyčkával, kým sa do nej niečo chytilo, avšak nemal pocit, že by toto malo byť jeho životným poslaním. Veril, že sa narodil pre niečo veľké.

Keď bol úplne malý, jeho matka ho každý večer kolísala na rukách a česala mu čierne kadere. Milo sa na neho usmiala a nemohla uveriť tomu, že jej malý synček bol taký nádherný. „Čierne vlasy máš po svojom otcovi, malý noštek som ti dala ja, ale tvoje modré oči ti dalo samo more.“

Gregorove oči boli naozaj zvláštne. Keď rástol, jeho matka sa v nich naučila čítať. Keď boli Gregorove oči jasne modré až priezračné, vedela, že bol šťastný. A keď mu náhle stmavli a napokon úplne potemneli, vedela, že sa hneval. Keď zbadala svojho syna, ako sa zlostil, nežne ho pobozkala na čelo. „Tvoje oči ťa raz prezradia a ja nebudem jediná žena, ktorá sa v nich naučila čítať.“

Keď Gregor rástol, jeho sen o veľkých činoch a dobrodružstvách ho neopúšťal. Stal sa z neho tvrdohlavý muž. Jeho mladé ruky rýchlo stvrdli pri práci na lodi. Najprv sa sklamane díval na svoje mozole, ale potom si zvykol. Avšak svojho sna sa nikdy nevzdal. Nebudem len obyčajný rybár, hovorieval svojej hrdej matke, na čom sa jeho otec vždy dobre zasmial. „Gregor, si mladý a hlúpy, ako každý chlapec v tvojom veku. Aj ja som chcel objavovať nové svety, túlať sa a dobýjať. No nakoniec mi stačilo, že som dobyl srdce tej najkrajšej ženy na ostrove.“

„Viem, čo mi tým chceš povedať, mám si nájsť dobrú ženu a usadiť sa.“ Gregor dobre vedel, že v dedine by si ho vzala za muža každá a jedna. Niekedy mal dokonca pocit, že ho tie ženské prenasledovali na každom kroku. Jedna blondínka mu pravidelne piekla koláče, nebol si celkom istý jej menom, ale koláče boli chutné. Ďalšia čiernovláska sa mu vždy prihovorila s milým úsmevom, vraj ryby, ktoré nachytal on, chutili vždy najlepšie. Potom tu bola aj jedna brunetka, tá mu venovala toľko úsmevov, až muselo byť každému jasné, že sa jej Gregor páčil. Avšak ten o svadbe nechcel ani počuť. „Ženy a ich srdcia... Načo by mi bolo srdce nejakej ženy. Somarina!“

Svojho otca nechápal, nevedel, ako dokázal svoje sny o mori a o dobrodružstvách vymeniť za pokojný život ženatého chlapa. Gregor sa rozhodol, že sa ožení jedine ak s morom. Bola to totiž tá najdivokejšia žena na svete a on si bol istý, že nech urobí čokoľvek, tak jej srdce sa mu nikdy nepodarí získať.

Jeden večer sa z lovu vracal neskôr. Jeho malá loďka sa prehýbala od úlovkov, ktorými sa chcel vystatovať v miestnej krčme. Obloha sa však náhle zatiahla. Ťažké čierne mraky sa zrazu objavili nad Gregorovou loďkou. Jeden by sa bál, že ho blížiaca sa búrka zmetie pod hladinu aj s ťažkým nákladom. Ale on iba spokojne pohladil hladinu mora. „Buď ku mne dobrá a zaveď ma bezpečne až k pobrežiu. Sľubujem, že ti budem verný navždy.“

wave-2649217_1920.jpg

Keď vyriekol nahlas sľub, nečakal, že by ho niekto mohol počuť. A sám svoje slová považoval za bláznovstvo. Avšak ak mala jeho mama pravdu a v jeho očiach sa ukrývalo samo more, možno mal predsa len šancu na záchranu.

Búrka bola veľmi silná a Gregor musel z lode vyhodiť celý svoj náklad. Neveril, že niekedy uvidí pobrežie, ale more ho ako zázrakom nieslo priamo domov.

Na chvíľu premýšľal, že pôjde k rodičom. Potom, ako si postavil vlastný malý domček na pobreží, sa vídali stále menej. Bol mokrý a voňal ako pokazená ryba, nechcel vystrašiť svoju mamu a pobral sa radšej domov, keď zbadal svetielka v miestnej krčme. Neodolal, musel všetkým povedať, ako ho zachránilo more.

Krčmár nad jeho smradom iba krútil hlavou, ale napokon mu nalial niečo ohnivé, čo ho malo zahriať. Gregor ledva vypil zopár glgov a jazyk sa mu hneď rozmotal. Netrápilo ho, že chlapi v krčme ho nemali chuť počúvať, on aj tak rozprával. „Prisahám, bol som so svojou malou loďkou celkom sám, uprostred tej najväčšej búrky. Vlny mali niekoľko metrov a neprežil by to ani jeden z vás. Ale ja som more nežne pohladil, prihovoril som sa mu a ono ma doviezlo domov bez jediného škrabnutia.“

Staručký rybár so zvráskavenými rukami, Patrik, sa začal smiať ako blázon. „Mal si iba obrovské šťastie mladý. Keď budeš takto riskovať, tvoje kosti raz vylovíme v našich sieťach.“ Buchol päsťou po stole a zazubil sa.

„Nebolo to šťastie, more sa predo mnou skláňalo. Som ten, ktorý si ho raz podmaní!“ Gregor v tvári celý očervenel. „Veď čo ste dokázali vy?! Zmôžete sa iba na to úbohé lovenie rýb. Môžete sa umyť aj stokrát za deň, a aj tak z vás bude navždy cítiť rybacina!“

Všetci chlapi v krčme náhle spozorneli. Takéto reči ich urážali. Henrich sa postavil, bol o tri hlavy väčší ako Gregor a jeho mohutný hlas znel ako zvon. „Vravíš, že sa na nič nezmôžeme a smrdíme?! Ty, ktorí z nás páchneš najviac? Čo si ty úbohý holobriadok vo svojom živote vôbec dokázal, že sa opovažuješ z nás vysmievať?“

Gregor cítil, že horúci nápoj mu dodával odvahu. „Vo svojom živote dokážem viac než ktokoľvek iný! Naše mestečko kedysi lovilo morské panny a z ich zlatých šupín sme si zaručili blahobyt na celé stáročia! A teraz? Kde sme? Lovíme ryby od rána do večera a umierame od únavy.“

Patrik sa začal hurónsky smiať: „Vraj morské panny a zlaté šupiny. Dobre si nás pobavil, chlapče, veď to sú rozprávky starej matere. Žiadne morské panny nie sú. Pri takých rozprávkach zaspávajú deti.“

Gregor sa nedal: „Nie sú to rozprávky, všetci predsa poznáte tri skamenené panny, sú na pobreží, ako by sa tam dostali?“ Gregor hovoril o troch sochách, ktoré vyzerali ako morské panny.

Henrich už neskrýval svoje pohŕdanie. „Ty hlava dubová, vysekal ich do kameňa môj pra- pra- prastarý otec. Nikdy sme žiadne morské panny nelovili.“

Gregor tomu však neveril, chcel im odporovať, ale Henrich aj s Patrikom to považovali za hlúpe urážky, a než sa Gregor stihol spamätať, dostal taký výprask, o akom sa mu ani nesnívalo. Keď stratil vedomie, krčmár ho nechal ležať na dlážke a pobral sa spať.

Keď sa Gregor konečne prebudil, bol v krčme celkom sám. Oči mal spuchnuté a modriny sa pomaly sfarbovali na fialovo. „Zbytočne budem niečo vysvetľovať hlupákom,“ šomral si popod nos.

Vtedy mu odpovedal neznámy ženský hlas. „Hlupáci sú po celom svete.“ V kúte krčmy sedela neznáma, mala tvár zahalenú šatkou tak, aby ju Gregor nevidel, ale jej vráskavé hrčovité ruky prezrádzali, že išlo o starenu. Chlapec nemal veľkú chuť sa s ňou baviť. Bol ubolený, na jeden deň toho bolo až priveľa. Najprv útek pred búrkou, a potom poriadny výprask od statných chlapov. Už-už sa chystal domov, keď ho starena zadržala.

„Oni ti neveria, ale ja viem, že tu kedysi žili morské panny. Tvoji predkovia ich lovili, ako si sám povedal.“ Gregora tá starena zaujala, opatrne sa k nej priblížil. Sedela tam a vyzerala, že pozná všetky staré tajomstvá Ostrova morských panien.

„Odkiaľ to vieš? Tiež si to počula z úst svojej prastarej mamy alebo máš nebodaj nejaký dôkaz?“ Gregor sa zazubil, nečakal, že by vedela viac ako on sám.

„Dôkazy sú všade, ale tvoje ľudské oči ich nevidia.“ Zasmiala sa tak prenikavo, až Gregora zamrazilo v kostiach. Potom vytiahla malé hodvábne vrecúško a z neho vysypala tri zlaté šupiny.

Gregor zatajil dych: „Je to pravda, oni naozaj existovali.“

Starena sa zasmiala. „Existovali a stále existujú. Mal by si ich loviť, je to predsa tvoj sen. Dobrodružstvo a blahobyt pre dedinu, nie je tak?“

Gregor nemohol uveriť vlastným očiam, o tomto predsa sníval celý svoj život. Tri zlaté šupiny mu priam zhypnotizovali oči. „Pôjdem ich loviť, ale musíš mi povedať ako a kde.“

Starena mu podala šupiny, ako by si ich mal vziať. Gregor tak urobil. Potom spod stola vytiahla veľkú siať, leskla sa a vyzerala, že je celá zo striebra. „Nejde o to, ako to urobíš a kde, ale o to, s čím. Touto sieťou naši predkovia lovili tie najcennejšie morské panny. Musíš ju vziať do mora zajtra. Bude spln a mesiac ťa povedie, ulovíš ju.“

Gregor vzal do rúk striebornú sieť. Bola nesmierne ťažká, dúfal, že takú záťaž spoločne s morskými pannami jeho malá loďka unesie. Keď sa chcel pozrieť na starenu a položiť jej ďalšie otázky, zistil, že bola preč.

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.
 


Posledné fotografie





Štatistiky

Online: 1
Celkom: 55704
Mesiac: 3920
Deň: 103