Choď na obsah Choď na menu
 


Kapitola 8: Kruté more

ostrov-morskych....jpg

article preview

Gregorovi sa nechcelo ísť na more, ale všetci rybári šomrali, že rýb je zo dňa na deň menej. Neostávalo mu iné, ako vziať svoju malú drevenú loďku a vydať sa na cestu.  Každý deň musel ísť ďalej a ďalej, pretože ryby sa ukrývali omnoho hlbšie v mori. Stále priniesol nejaký úlovok, aj keď nebol taký úspešný ako kedysi.

V jeden večer prišiel premrznutý na kosť, ruky si vôbec necítil a od únavy takmer na oči nevidel. Ariadna mu podala teplú polievku, ktorá ho ako zázrakom prebudila k životu. „Je to vynikajúce.“

Dievča sa milo usmialo. „Ďakujem.“

Chlapec zjedol polievku na jeden hlt, a potom sa vážne zadíval na svoju manželku. „Niečo sa deje. Cítim to, možno si myslíš, že som blázon, ale viem, že s morom niečo nie je v poriadku. Aj jeho vôňa sa zmenila.“

Ariadna sa zasmiala a pohladila Gregora po vlasoch. „Príroda je už raz taká. Jeden rok si myslíš, že si kráľ sveta a na druhý umieraš od hladu.“

Gregor sa však nedal. „Niečo sa mi na tom jednoducho nezdá. Je to tvoj domov, musíš to vidieť... musíš to cítiť.“

Ariadna sa však iba chladne zasmiala. „Odkedy si ma vylovil z mora, nič ma k nemu nespája. Ver mi, som ten posledný človek, ktorý by si všimol nejakú zmenu.“

Chlapec sa jej zadíval hlboko do očí a dúfal, že v nich nájde nejakého spojenca. „Nemáš prepojenie s morom, pretože si na pevnine. Možno, keby si šla so mnou, všetko by sa obnovilo. Možno...“

Ariadna ho šmahom ruky prerušila. „Už tam nepatrím, a tým sa to pre mňa končí. Nemôžem ísť do mora len tak, môžem sa utopiť. Zabudol si? Ja neviem plávať.“

Gregor mal pocit, že ďalšie prosby nemali zmysel. Rozhodol sa, že na ňu viac nebude tlačiť. Koniec-koncov bol to práve on, ktorý jej ukradol domov.

Ďalšie ráno vyzeralo nádherne. Slnko prenikavo žiarilo a Gregor si povedal, že to bude ten deň, v ktorý opäť na Ostrov morských panien prinesie stovky zatúlaných rýb. Cítil príjemné teplo, síce ho boleli ruky z veslovania, ale rozhodol sa ísť opäť raz ďalej. Keď konečne rozhodil svoje siete, bol už taký unavený, že si musel na malú chvíľu zdriemnuť.

Nevedel, ako dlho spal, ale keď sa mu konečne rozlepili oči, slnko už bolo vysoko na oblohe. Ubolený sa natiahol a išiel sa pozrieť s očakávaním do sietí, na jeho veľké počudovanie tam však nenašiel vôbec nič. Boli úplne prázdne. „To nie je možné!“ Nahnevane si zamrmlal.

Od zlosti skočil do mora a hľadal aspoň nejakú rybu, snažil sa potopiť čím hlbšie, videl však iba prázdno. Kyslík mu pomaly dochádzal, a tak pomaly vyplával naspäť. „Ako je to možné, vždy som niečo dokázal uloviť?“ Unavene sa vyštveral na svoju malú loďku, a potom si vzdychol. Čo ak bol iba namyslený? Skončí ako ostatní, neprinesie domov nič.

Nestihol dlho lamentovať a hromžiť. Za chrbtom náhle pocítil silný vietor, a keď sa otočil, uvidel mraky, ktoré sa tam zjavili hádam z minúty na minútu. Boli čierne ako noc, a postupne zahalili slnko. „To je zlé, to je veľmi zlé...“ Viac nepremýšľal, bolo na čase pobrať sa domov.

Netrvalo dlho a nad morom sa zjavila búrka, akú nikdy pred tým nezažil. Na oblohe ostala len čierna tma a blesky boli to jediné, čo mu svietilo na cestu. Gregor si bol istý, že tentokrát sa stratil. Ostrý vietor ho šľahal do tváre a jeho malá loďka vyzerala, že toto dobrodružstvo neprežije. Gregor z nej musel čerpať vodu, ale zdalo sa, že to bol úplne zbytočný boj. Za sebou zbadal obrovské vlny, ktoré by jeho plavidlo rozbili na stovky kúskov. Iba si vzdychol: „Zvládneš to, tvoje oči majú predsa farbu mora. Zvládneš to.“

Keď prišla najvyššia vlna, Gregorova loďka nemala najmenšiu šancu. Vlna ju prevrátila naruby a Gregor v nej uviazol. Zasekla sa mu noha. Pod vodou v úplnej tme sa cítil stratený. Snažil sa nohu si uvoľniť, ale nešlo to. Nemal veľa času a v úplnej panike, iba mykal nohou zo strany na stranu. Cítil, že to bola jeho posledná minúta na tomto svete, keď sa pred ním zrazu niečo zalesklo.

Bol si úplne istý, že ho vlastné oči klamali. Kde by sa tam vzali zlaté šupiny. Žiarili na všetky strany. Keď sa pozrel na tvár morskej panny, nemohol uveriť vlastným očiam. Bola tam Ariadna. Na nič nečakala, uvoľnila mu nohu. Šlo to rýchlo, jej chvost im dal potrebné svetlo, a tak Ariadna presne videla, kde sa Gregorova noha zamotala. Potom s ním vyplávala na rozbúrené more a chlapec iba zmätene kašľal. „Skoro som sa tam dole utopil.“

Ariadna vyzerala nahnevane. „Poriadne sa ma drž, rozumieš?“ Gregor ani nepípol, videl, že sa na nich valila ďalšia vlna a radšej svoju manželku poslúchol, nechcel byť v mori ani o minútu dlhšie.

Vlny boli silné, potápali ich hlboko do vody, ale vďaka Ariadne sa vždy dostali na hladinu. Gregor cítil nekonečnú únavu, zdalo sa mu, že prešli celé veky, kým sa dostali na pobrežie. Unavený sa zrútil na chladnú pláž. Ariadna si kľakla k jeho nohe a kontrolovala, či nebol zranený. Vtedy sa Gregorovi vrátili zmysly a uvedomil si, že morská panna bola opäť človekom. Ako to bolo možné?

Nedokázal však klásť otázky, bol unavený a táto záhada ho netrápila. Iba Ariadnu silno chytil za ruku a unavene sa usmial: „Ďakujem, že si ma zachránila.“

shipwreck-575907_1280.png

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.
 


Posledné fotografie





Štatistiky

Online: 2
Celkom: 55681
Mesiac: 3945
Deň: 114