Choď na obsah Choď na menu
 


Kapitola 10: Posledné vystúpenie

111111113.jpg

article preview

Daniel sa v jedno ráno prebudil a uvedomil si, že sa stal najšťastnejším človekom na svete. Jeho oči sa vždy rozžiarili, keď sa zadívali do tých bludičkiných. Miloval jej ryšavé vlasy a smial sa na tom, aká bola vždy strapatá. „Neposlúchajú ťa vlastné vlasy.“ Lena sa vždy naoko čertila, avšak na perách sa jej razom vyčaril úsmev a Daniel ju mocne objal. Už dávno vedela, že bývalý posol ju podpichoval iba z lásky.

Snažil sa ju podporovať v tom, aby sa stala skvelou bludičkou. „Svet potrebuje takých ľudí. Musíme rozdávať svetlo, aby nebolo toľko tmy.“ Čierny kocúrik Čertík ho vždy podporil miernym zamňaučaním. Avšak Daniel vedel, že bludička rozdávala svetlo po svojom. Nemohol sa preto na ňu hnevať, bol to jej vlastný štýl. A možno preto ho kufrík vymenil, možno to tak malo predsa len byť.

Daniel ju občas ešte pri práci pozoroval. Bludička bola v jednom z tých obchodov, v ktorých nad ňou toľko ohŕňali nosom. Pred ňou stál chlapec v roztrhaných nohaviciach, mal špinavú tvár a strapaté vlasy. Nevyzeral, že mal v pláne nejaké nákupy. Poprosil si však veľké vrece múky a obchodník musel ísť dozadu, do skladu. Keď zmizol, chlapec si z pultu ukradol štyri červené jablká a vybehol z obchodu ako gáfor. Obchodník to videl a chcel za ním  bežať na ulicu. Avšak ďaleko sa nedostal, bludička ho potkla. Iba sa na ňu spýtavo pozrel a ona sa zatvárila zmätene.

Mala podobu starej dámy, a to sa v tom okamihu rozhodla využiť. „Kde to vlastne som, mladý pán? Ja tu bývam?“ Obchodník sa tresol po čele a na malého zlodeja razom zabudol. „Pomätená stará baba...“ Zašepkal si.

Daniel si pamätal na mnoho takýchto situácií. Jeho Lena mala zlaté srdce. Jediné, čo ho trápilo, bol čas. Raz ráno sa prebudil a objavil na svojom čele prvú vrásku, vtedy si uvedomil, že jeho čas beží, ale ten Lenin sa zastavil. Jej podoba sa nebude meniť desiatky a možno dokonca stovky rokov, avšak Daniel zosivie, zostarne, vlasy mu časom vypadnú a možno mu pribudne aj palička pri chôdzi. Čo potom? Táto otázka ho mátala vždy, keď sa pozrel na svoju tvár v zrkadle.

Nikdy by si nemyslel, že nie je jediný, kto myslí na ich spoločnú budúcnosť. Bola tu ešte jedna osoba, ktorá sa každé ráno budila nahnevaná kvôli nim dvom. Lívia si nedokázala pomôcť, ale nechcela, aby tí dvaja boli šťastní alebo dokonca spolu. V jedno ráno prišiel čas na jej plán.

Jej kasa bola prázdna a ona to s radosťou ohlásila na políciu. „Niekto mi ukradol tržbu.“ Polícia prehľadala celú pekáreň, avšak nič nenašli. Lívia vyzeral zúfalo: „Musíte toho vinníka chytiť. Bolo tu veľmi veľa peňazí.“

Jeden z policajtov sa na Líviu ľútostivo pozrel. „Nevideli ste tu v poslednom čase nejakú osobu, ktorá sa vám zdala byť podozrivá?“

Líviine oči zasvietili, to išlo predsa ľahšie, ako sama očakávala. „Áno, bol tu jeden muž. Vypytoval sa ma na rôzne veci. Jeho priateľka tu kedysi pracovala.“

Policajt sa potiahol za fúziky. „Tak pracovala... To sa vyzná v tom, ako to tu chodí.“

Lívia sa prehrabla v čiernych vlasoch a naoko ľútostivo pokračovala. „Myslím, že jedného dňa iba tak zmizla a do práce už viac neprišla. Neodovzdala ani kľúče, ach, na to som už celkom zabudla...“

Dvaja policajti sa zatvárili tak, akoby vedeli, ktorá bila. Mali jasného podozrivého a Lívia sa s radosťou ponúkla, že im ukáže, kde obaja bývajú. Starý dom na námestí vôbec nebol pripravený na takúto návštevu. Dvere im otvorila ospalá Lena a Čertík, ktorý nepokojne prešľapoval z nohy na nohu, vedel, že sa niečo deje.

„Lívia, čo tu robíš?“ Lena potriasla svojou strapatou hlavou a dožadovala sa odpovede.

Lívia sa zákerne usmiala. „Prišla som aj s políciou, ty a Daniel budete mať čo vysvetľovať. V kase mi chýba celá moja tržba.“

Policajti všetko dosvedčili, a než Lena stihla zaprotestovať, boli všetci traja v dome. Daniel sa prišiel pozrieť do obývačky a nemohol uveriť, čo sa to tam dialo. Potiahol Líviu za ruku a vzal ju bokom: „Čo si si to vymyslela, to je tá pomsta za nezaplatenú večeru? Celkom si potratila rozum?“

Lívia sa škodoradostne zasmiala. „Toto nie je môj výmysel. Chcela tu prísť polícia. A keď tu nájdu moju tržbu, tak máte obaja po chlebe.“

Daniel jej opätoval úškrn. „Nič tu nenájdu, Lena a ja nekradneme.“

V tej chvíli sa Lívia už smiala, až to rezalo uši. „Chlapci, pozrite aj ten starý kufor.“

Lena bola pri kufri prvá a snažila sa ho ochrániť, ako sa len dalo. Daniel k nej priskočil a prekrížil si ruky na hrudi. „V tom kufri nič nie je, nemáte dôvod ho prezerať.“

Policajtovi sa taká drzá odpoveď ani za mak nepáčila. „My sme strážcovia zákona a len my rozhodujeme o tom, čo si budeme prezerať.“

Lena sa obávala problémov, vedela, že v kufri žiadne peniaze neboli, veď ich tam ani jeden z nich nedal. Preto sa rozhodla, že im ho na chvíľu ukážu a oni sa oňho prestanú zaujímať. „Daniel, chcú si ho iba pozrieť a nie z neho niečo vziať, však?“

Policajti nechápavo prikývli, a tak im obaja ustúpili. Líviine oči priam žiarili, chcela vidieť veľký koniec svojho malého divadielka. Kufrík sa pomaly otvoril a policajti sa dívali na nezmyselné haraburdy, tieto veci predsa patrili na smetisko. Sú to blázni, mysleli si, toľko strachu pre toto?

Prehľadali celý kufrík, avšak nič z neho nevytiahli. Lívia celá zbledla, pretože peniaze v ňom neboli. Celkom nahnevaná odstrčila oboch policajtov a začala sa v ňom sama hrabať. „Musia tu byť, jednoducho musia...“

Policajti ďalej prehľadávali dom, ale nič nenašli. Lívia ich prosila, aby si ešte raz pozreli kufor, ale oni len kývli rukou. „To je zbytočné, nič tam nie je.“

„Tak si ho vezmite na políciu, možno má nejakú tajnú komôrku, mali by ste ho poriadne prešetriť.“ V tej chvíli už mala kufor v rukách. Lena aj Daniel ju chceli zastaviť, ale vôbec nečakali, že aj s kufrom vybehne na ulicu.

V pätách jej boli policajti a hneď za nimi šla Lena a Daniel. Lena si neuvedomovala, že keď vybehne von, jej podoba sa zmení. Daniel ju nestihol zadržať, pozrel sa na ňu a chcel jej povedať, aby sa schovala. Avšak dievča stálo na schodoch a jej podoba ostala nezmenená. Vtedy si uvedomil, že niečo bolo celkom zlé.

Bežal za Líviou, nečakal na policajtov a kufrík jej chcel hneď vytrhnúť z rúk. Lívia ho však nechcela pustiť a pri vzájomnom doťahovaní vyletel vysoko do vzduchu. S rachotom padol na zem a odkryl svoje tajomstvá. Vyleteli z neho stovky belasých motýľov. Lívia pišťala od hnevu a Daniel sa na ten obraz díval so slzami v očiach. Po chvíli ostal kufor celkom  prázdny a policajti krútili hlavou. „Čo to bolo za trik?“

Lívia sa už nedokázala ovládať, priam zúrila. „Čo to nevidíte, ten kufrík musí mať nejakú tajnú priehradku!“ Policajti odstrčili Daniela a prišli sa pozrieť na koženú vecičku ešte raz, avšak zdal sa im byť obyčajný. Krútili hlavami: „Sú to iba lacné triky.“

Čiernovlasé dievča sa nedalo, trvala na svojom. „Tie peniaze tam jednoducho musia byť! Viem to, veď som ich tam sama dala.“ Než si uvedomila, čo sa stalo, bolo už dávno neskoro. Policajti ju schytili za plecia a ťahali ju na políciu. Chápavo sa pozreli na Daniela: „Je nám to ľúto.“ Lívia sa vzpierala, ale zbytočne.

Lena ešte stále neverila vlastným očiam. „Vezmi ho dovnútra. Tie poklady sa opäť objavia.“

Daniel sa usmial. Na líci sa mu objavili jamky, už tomu konečne začal rozumieť. „Nie Lena, kufrík je navždy preč. Odišiel, aby sme my mohli ostať spolu. Mať spolu deti a zostarnúť.“

Lena pribehla k Danielovi a objala ho. „Bolo bláznivé byť bludičkou, ale neviem si predstaviť, že ňou už nikdy viac nebudem.“

Daniel svoje drobné dievča pobozkal na čelo a usmial sa: „To, že je kufor preč, neznamená, že my nemôžeme byť i naďalej poslom a bludičkou.“

butterfly-2049567_1920.jpg

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Andrej - Waw

Bravurny koniec!!!! Dakujeme

Bludička - Re: Waw

Ďakujem :) ďalšia rozprávka pribudne budúci týždeň v piatok :) pod názvom Víla z brezového lesa

 


Posledné fotografie





Štatistiky

Online: 3
Celkom: 55686
Mesiac: 3943
Deň: 110