Choď na obsah Choď na menu
 


Kapitola 2: Posol

111111113.jpg

article preview

           Daniel sa ráno zobudil s tou istou šticou čiernych hustých vlasov, s ktorou sa večer pobral spať. Jeden by povedal, že je to dobré znamenie, avšak pre Daniela to bola obyčajná rutina. Vždy sa prebudil s tou istou tvárou veselého mladíka, poctivo si ju umyl a začal premýšľať, akú podobu si vezme tentokrát.

            Nevedel, koľko rokov tieto premeny trvali, dávno ich prestal počítať. Jedného dňa sa zvláštny kožený kufrík jednoducho zjavil pred dverami jeho domu. Daniel bol vtedy na prahu dospelosti a kufrík si šibalsky prezrel. Nepatril k bohatým ľuďom, a tak ho kufrík potešil. Videl v ňom možnosť prilepšiť si. Veď zopár drobných sa vždy zišlo. A najmä vtedy, keďže ostal na tomto svete celkom sám. Preto sa obozretne poobzeral na všetky strany ulice, či ho náhodou niekto nesleduje. A potom bez ďalšieho premýšľania kufrík vzal do domu. Šibalsky ho otvoril a uvidel v ňom staré rárohy.

            Toľko hlúpostí pokope..., vzdychol si, keď zbadal starú harmoniku, vedľa klbka s vlnou. Nemal čas kufor vyhodiť naspäť pred dvere. Teda plán si určil, chcel hneď skoro ráno vstať a urobiť malú čertovinu. Vzal by ten istý starý kufrík, a potajomky by ho dal niekomu ďalšiemu pred dvere. Potom by z bezpečnej vzdialenosti sledoval, ako by sa človiečik tváril. Avšak ráno sa stalo niečo iné...

            Daniel sa cítil prazvláštne, akoby ho neposlúchali vlastné ruky. Divne sa triasol a potil. Keď sa konečne pobral chystať sa do práce, jeho vlastné telo ho zradilo, a akosi nemotorne zamierilo ku kufríku. Bez toho, aby Daniel chápal, čo vlastne robí, vytiahol z neho malé klbko červenej vlny.

Keď sa ocitol pred dverami svojho domu, pocítil, ako sa mu nohy začali prudko zväčšovať, kým jeho plecia sa mu akosi podivuhodne scvrkli. Bolo to možné? Akoby povedal Daniel v tej chvíli, nebolo to nemožné.

Pozrel sa na to malé červené klbko vlny a začal cítiť, že mu po tele lozia neželaní nájomníci. To nemohol byť nik iný než malé čierne blchy. Od zúfalstva sa chcel poškriabať vo vlasoch, avšak po čiernych kaderách nebolo stopy, ostali mu na hlave len akési zlepené chuchvalce, ktoré boli neumývané hádam celé stáročia. Pri jedinej kvapke vody by mu z hlavy samé odpadli.

Namiesto toho, aby sa vrátil domov, sa iba zasmial. Daniel sa narodil ako šibal, a kým iný by sa zľakol, on sa iba usmial. Bolo načase pobrať sa do sveta ako tulák a ukázať sa ostatným. Keď si pomaly vykračoval po ulici, postupne sa k nemu začali pridávať štvornohí nasledovníci. Z vrecka mu vykúkalo červené klbko, a to prilákalo mačky zo susedstva.

drawing-1449234_1920.png

Boli štyri, dívali sa naňho ako na miestneho kráľa. Dokonca sa mu zdalo, že sa mu mierne uklonili. Nemusel dlho premýšľať nad ďalšou lotrovinou. Trvalo mu iba pár minút, kým mačky vycvičil. Skákali presne tak, ako im povedal.

Postavil sa doprostred námestia bez akejkoľvek hanby. Veď túto tvár predsa nikto nepoznal. Pred seba dal klobúk, lebo čakal, že mu doň okoloidúci hodia zopár drobných. A než by to jeden čakal, začal so svojím krátkym vystúpením. Jeho štyri mačky ho obkolesili, a potom, keď na jednu z nich ukázal prstom, poslušne zamňaučala. Keď prst zdvihol, ryšavá mačka preskočila všetky ostatné a skočila mu priamo na plece. Opakoval to s každou jednou, ale peniaze mu nehodil nikto.

Daniel nemal v láske také držgrošstvo. Dal do predstavenia celé svoje srdce, a tie malé potvorky sa tiež snažili, tak prečo sa mu do klobúka nezačali sypať peniaze? Chcel sa už pobrať preč, keď mu jedna z mačiek skočila do cesty a on sa v snahe vyhnúť sa jej, potkol a zosypal sa na zem ako vrece zemiakov. Vtedy sa hlúčik ľudí, ktorý sa na neho pozeral, rozosmial, až sa to nedalo vystáť. Hurónsky smiech sa niesol celým námestím a Daniel sa cítil ako zmoknuté kura.

Vtedy ešte nevedel, načo bola premena dobrá. Musel ich zažiť ešte mnoho, aby pochopil, že sa stal poslom. Jeho malý kožený kufrík každé ráno určil, načo sa Daniel následne premenil. Každá a jedna vec, ktorú v sebe kufrík ukrýval, priniesla Danielovi novú podobu. A cieľom každej z týchto tvárí bolo rozosmiať čo najviac ľudí. Danielovi sa malé šibalstvá vždy páčili, ale zvláštny spolubývajúci v tvare koženého kufríka mu veľmi nebol pochuti. Občas mal pocit, že iba tancuje, ako tá kožená vec píska. Jedného dňa sa naň nepekne pozrel, a priamo do očí, ktoré kufrík nikdy nemal, sa ho spýtal: „Si ty môj kufrík? Alebo ja tvoj posol?“

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.
 


Posledné fotografie





Štatistiky

Online: 2
Celkom: 55681
Mesiac: 3947
Deň: 114