Choď na obsah Choď na menu
 


Kapitola 4. Nie sú oči ako oči

111111113.jpg

article preview

            Daniel prišiel domov úplne zmätený. Myslel si, že pri premenách, ktoré prežíval každý deň, ho už naozaj nemohlo nič zaskočiť. Avšak tá malá ryšaňa ho úplne zmiatla. Ako mohla vedieť, že za Líviou chodí každý jeden večer? Veď jeho tvár sa medzi ľuďmi menila na nepoznanie. Zvláštna myšlienka sa mu prevaľovala v hlave, avšak odpoveď neprichádzala.

            Ráno sa uspokojil s jednoduchým riešením. Možno ju iba zle počul, rozprávala predsa tak rýchlo, až to určite celé zle pochopil. Viac už nad tým nepremýšľal. Vytiahol si z kufríka staré korčule a pobral sa na klzisko.

            Túto zo svojich postáv nemal veľmi v obľube. Kým pri iných sa dokázal vyblázniť, táto ho privádzala k slzám. Voňal ako tabaková továreň, až sa mu každý na chodníku vyhýbal. Žlté prsty mu vykúkali z dier na rukaviciach a vybité zuby hovorili jasnou rečou. Dnes ho čakali pády na zadok. Snažil sa na nohách udržať aspoň prvú minútu, ale jeho okrúhle bruško ho zakaždým prevalilo na zem. Deti na klzisku sa vždy smiali ako bláznivé. Raz ich dokonca započul, ako si o ňom hovorili. „Pozri sa, veď ten starý blázon vyzerá ako záchodový pavúk.“ Musel uznať, že tie malé drzé potvory mali pravdu. Chudé nohy sa mu plietli do zbláznenia, kým mohutné bruško sa hrdo nieslo.

            Ostal na klzisku až do neskorého večera, a keď začali na zem padať prvé vločky, pretrel si zamrznutý nos a rozhodol sa ísť do pekárne. Zopár rožtekov ho vždy potešilo. Jeho lačné bruško vydávalo zvuky, ktoré plašili psov od susedstva. A tak nebolo času na premýšľanie, iba rýchly beh za chutnými dobrotami.

            Lívia sa na Daniela škaredo pozrela. V ten večer chcela skončiť o niečo skôr, ale zas tam bol nejaký otravný starček, ktorý jej skrížil plány. Napchala mu rožteky do vreciek a hnala ho preč. No starček to akosi nechápal. Namiesto toho, aby sa poďakoval a odišiel, ju jednostaj otravoval hlúpymi otázkami. Vraj, ako sa má, a čo má nové... Na také nezmysly nemala čas. Bez veľkých rečí starčeka vypoklonkovala až k dverám a zabuchla nimi tak silno, až chlapík zadrkotal zubami.

            A tak sa Daniel pobral opäť domov. Mal zlú náladu a nezdvihol mu ju ani dievčenský hlas za jeho chrbtom. Ryšavá Lena ho chytila za plece a celá zadýchaná začala rozprávať. „Zabudol si si v pekárni korčule.“ Nebolo mu trikrát do smiechu, hlúpa chyba začiatočníka nebola dobrým znamením.

            Vzal si korčule a bez poďakovania pokračoval v ceste. Lena ohrnula nos a sama pre seba si zašomrala: „Nie je začo, som vďačný, že si za mnou utekala, aby si mi vrátila staré korčule...“

            Daniel bol podráždený a jeho bruško priam kvílilo, potreboval sa nejsť, a tak nemal čas na rozhovory s tou malo otravou. Iba nahnevane odvrkol. „Neprosil som ťa, aby si mi ich doniesla.“

Dievča neverilo vlastným ušiam. „To sú teda spôsoby. Každý večer sa doplazíš za Líviou a dúfaš, že sa na teba usmeje. Doteraz som ťa ľutovala, ale teraz si myslím, že Lívia robí dobre. Si obyčajný blázon, v rukáve máš myši, z topánok ti trčia prsty a na brade máš vždy nejaké omrvinky. Kto to kedy videl.“

Teraz si bol Daniel istý, že to dievča videlo oveľa viac ako ostatní. Vyvalil na ňu oči. Avšak ako dôkaz potreboval niečo presvedčivejšie. Milo sa usmial a začal sa ospravedlňovať. „Je mi to veľmi ľúto. Bol som unavený a neuvedomil som si, ako neúctivo sa k tebe správam. Mrzí ma to. Prijmeš ako ospravedlnenie čaj? Bývam neďaleko.“

Dievča chvíľu váhalo, a potom uzimene zadrkotalo zubami. „Čaj by ma určite potešil.“

Daniel chcel, aby Lena prešla cez dvere jeho domu. Ak cez ne prejde a nezľakne sa jeho premeny, tak to znamená, že ako jediná videla po celý ten čas jeho pravú tvár. Chlapec cítil napätie. Prah jeho dverí už roky neprekročil žiaden človek. Okrem toho, že tam nemal veľký poriadok, sa bál najmä jej reakcie.

Pomaly pootvoril dvere, a len čo cez ne prešla drobná Lena, Daniel si ju premeral od hlavy po päty. Avšak jej pokojný výraz sa vôbec nezmenil. Jej prenikavý pohľad  sa akurát pohoršoval nad pavučinou, do ktorej sa jej zamotala noha. Bolo to jasné ako facka. V jej očiach vyzeral stále rovnako. Od svojej prvej premeny nezostarol ani o jeden jediný deň a ona ho videla ako toho veselého čiernovlasého chlapca s hnedými očami.

Chvíľku na ňu zízal v nemom úžase, keď ticho prerušila práve ona. „Dáme si teda ten čaj?“ Daniel prikývol a pobral sa do kuchyne dať ohriať vodu. Iba od radosti zakričal. „Urob si pohodlie!“

To Lene dvakrát hovoriť nemusel, príšerne ju boleli nohy a z celodennej práce sa cítila unavene. Chcela si sadnúť na pohovku, ale už bola obsadená akýmsi ošúchaným hnedým kufrom. Vykúkalo z neho samé staré haraburdie. Lena si iba vzdychla, sama bývala nad pekárňou v nájme a veľa toho teda nemala, preto Daniela nesúdila. Avšak toľký neporiadok... Z kufra sa na ňu dívalo klbko vlny. Načo už len bolo chlapcovi, ktorý si nevedel poriadne upratať, klbko vlny? Avšak ona by si z nej uštrikovala hrejivé rukavice. Bez akejkoľvek otázky si vlnu schovala do vrecka.

yarn-891949_1920.jpg

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Andrej - Parada

Uzasné! A navyse bez jednej gramatickej chyby!!! (Lebo napr. word ciarky neopravuje..) Veeelky potencial, blahozelam

Bludička - Re: Parada

Ďakujem pekne za taký milý komentár, veľmi si to cením :) dúfam, že Vás moje rozprávky takto budú i naďalej tešiť :)

 


Posledné fotografie





Štatistiky

Online: 1
Celkom: 38731
Mesiac: 4703
Deň: 133