Choď na obsah Choď na menu
 


Kapitola 5: Prvá premena

luggage-3297015_1920.jpg

article preview

          Daniel sa ráno zobudil skôr, ako bolo pre neho obvyklé. Avšak bez veľkého frflania vstal z postele, umyl si tvár studenou vodou, pretrel mierne ospalé viečka a prehodil cez seba hrubý kabát. Očakával tuhý mráz a vôbec sa nemýlil. Na ulici bola popráška snehu, pod ktorou sa ukrýval ľad. Daniel si vzdychol, bolo mu jasné, že dnešný deň posla bude veľmi náročný.

            Bez ďalších príprav sa pobral von. Prekročil prah dverí, a pri tom po mnohých desiatkach rokov zabudol nato, že si mal niečo vytiahnuť z koženého kufríka. Stál na vrchole schodov a dýchal čerstvý vzduch. Mráz ho štípal až kdesi za nechtami a na jeho havranie vlasy dopadli po veľmi dlhom čase zatúlané vločky. Iba tam tak stál a mal pocit, že niečo nebolo v poriadku, a pri tom to bolo presne tak, ako malo.

            Uvidel zatúlané mača, spýtavo sa naňho pozrelo. Veľké oči mačiatka vyzerali priam vševediaco. Na chvíľu si myslel, že ho dnes čaká deň s mačkami, keď si konečne uvedomil, že sa nepremenil. Poklepal sa trikrát po čele, ach, ty hlava jedna zábudlivá. Bežal dovnútra ku koženému kufríku. Snažil sa ho otvoriť, ale trvalo mu zopár minút, kým mu konečne ukázal svoje tajomstvá a poklady. Avšak niečo na ňom bolo úplne iné.

            Za celé tie roky ho k sebe priam magicky priťahoval. Cítil, ako sa mu brušká prstov chveli, keď si vyberal jeden z čarovných predmetov. Alebo keď mu tie predmety vyberal samotný kufrík. Avšak teraz necítil vôbec nič. Pocit bol fuč a Danielovi ostali len otvorené ústa dokorán. Čo sa to stalo?

            Na odpoveď nemusel dlho čakať. Do očí mu hneď udrelo chýbajúce klbko. Jediná osoba, ktorá mu ho mohla ukradnúť, bola Lena. Včera ju nechal na malú chvíľu s kufríkom samú, a už z nej bola zlodejka. Nahnevane zaťal zuby a vydal sa do pekárne.

            Jeho dlhým svižným krokom sa tam ocitol o pár minút. Už cez sklo pekárne si všimol, ako sa Lívia háda so zmetenou Lenou. Len čo otvoril dvere, zvonček ohlásil jeho príchod a dievčatá mu venovali pozornosť. Lívia sa na neho po prvýkrát usmiala: „Hneď sa vám budem venovať, dajte mi minútku.“

            Lena nahnevane pokrútila hlavou a zvýšila hlas. „Nemusíš ho obsluhovať. Veď ti to vždy robilo iba nervy. Ja to urobím.“

            Lívia neverila vlastným ušiam. „Neviem, koľkokrát vám to mám vysvetľovať, ale vy tu určite nepracujete a nikdy ste tu nepracovali, milá stará dáma!“

            Daniel zbadal červené klbko vlny, vykúkalo z Leninho kabáta a hneď vedel, ktorá bila. Avšak Lena nemal ani potuchy, a tak sa hádala ďalej. „Aká stará dáma? Som od teba o dva roky mladšia, potratila si rozum alebo čo?“

            Chlapec sa rozhodol, že celú situáciu zachráni. Chytil Lenu za plece a pustil sa do vysvetľovania. „Je mi ľúto, že vám moja stará mama spôsobila nepríjemnosti, je trošku nesvoja. Dlho nebola v meste, a kedysi tu pracovala. Dúfam, že vám to veľmi nepokazilo deň.“ Daniel sa milo usmial na Líviu a cítil, ako sa mu na lícach objavili drobné jamky. Dávno zabudol na tento pocit. Lívia mu úsmev nežne opätovala.

            Iba Lena ostávala rovnako zmetená z celej situácie a romantickú chvíľku razom pokazila. „Aká stará mama? Čo ste sa obidvaja zbláznili? Ach, už viem! To je nejaký váš žart, vy ste sa na mňa dohodli! Toto si niekto odskáče! Ihneď mi uhnite z cesty, musím ísť za pokladňu, už dávno meškám do práce.“

            Daniel sa chopil situácie, chytil Lenu za plecia a ťahal ju von z pekárne. Radšej iba na ospravedlnenie zašuškal posledné slová: „Je trošku pomätená, prepáčte,“ a už ich nebolo.

            Ostali spolu vonku sami, a kým Lena sa mu snažila vytrhnúť, on tuho premýšľal o tom, ako jej to všetko dokáže vysvetliť. Keď sa ako tak upokojila, začal ju karhať. „Lena, ty si kradla v mojom dome?“

            Videl, ako sa ryšavé dievča mierne začervenalo, ale aj tak sa snažilo presvedčivo klamať. „Nič som ti nevzala, naozaj.“

            Daniel sa nikdy nedokázal dlho hnevať, a tak sa už mračil iba naoko. „Okrem toho, že si zlodejka, si ešte aj klamárka.“ Než sa Lena stihla spamätať, už jej Daniel vyťahoval červené klbko z vrecka. Iba ustráchane potiahla nosom. „Je mi to ľúto...“

            Nastala krátka pauza, a potom sa Lena začala vypytovať. „To som ťa tak rozhnevala, až si sa rozhodol, že ma spoločne s Líviou potrestáte?“

            Vtedy si Daniel uvedomil, že Lene bude musieť vysvetliť tú najťažšiu vec. Avšak existovali vôbec slová, ktorým by dievča uverilo? To určite nie. On sám ju videl, stále rovnako mladú s hustými vlasmi, ktoré jej neposlušne padali na plecia, avšak Lívia nebola blázon. Ostatní ju museli vidieť ako postaršiu dámu. Vtedy si uvedomil, že slová nemali takú váhu ako jej vlastný obraz. Rozhodol sa ju nešetriť a otočil ju priamo pred vitrínu pekárne. „Nič sme si nevymysleli, pozri sa na seba.“

            V odraze sa črtala postaršia žena, s okrúhlym bruškom a deravým kabátom. Lena sa chytila za svoje líca, a potom sa do nich niekoľkokrát uštipla. „To som ja?“

            Daniel sa ju snažil uchlácholiť. „Iba v očiach ostatných, neboj, nie je to také zlé, pred tým to bolo oveľa horšie.“ Uletel mu malý vtip, na ktorom sa sám zasmial. A než si stihol uvedomiť, čo sa stalo, Lena už ležala na zemi. Stratila vedomie. Daniel si iba povzdychol: „Ach, baba jedna.“  Prehodil si ju cez plece ako vrece zemiakov a pobral sa s ňou domov.bread-691467_1920.jpg

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Andrej - Super

Naberá to graaaady :))

Bludička - Re: Super

Nepremeškajte ani najnovší diel, Bludičku :)

 


Posledné fotografie





Štatistiky

Online: 1
Celkom: 44901
Mesiac: 4642
Deň: 106