Choď na obsah Choď na menu
 


Kapitola 6: Bludička

111111113.jpg

article preview

Keď sa Lena konečne prebrala, Daniela čakala neľahká úloha vysvetliť jej, čo sa s ňou stalo. Povedal jej celý príbeh o záhadnom kufri, ktorý sa jedného dňa ocitol pred jeho dverami. A potom prišlo to horšie. „Keď sa ocitneš tam vonku, vezmeš na seba podobu niekoho iného. Tá postava ti nikdy nebude voňať.“

Lena sťažka prehltla, dívala sa na neho ako na úplného blázna. Avšak jej rozklepané dlane si mysleli niečo iné. Čo ak to bola pravda? „Týmto rozprávkam mám veriť?“

Daniel sa na ňu chápavo usmial a použil nepriestrelný argument. „Videla si to predsa na vlastné oči. Vo vitríne pekárne si zazrela obraz starej dámy. Tou ženou si bola ty.“

Lena iba neveriacky krútila hlavou. Daniel čakal menšiu hádku. Ale dievča sa iba zmätene postavilo a niečo si zamrmlalo pre seba. „Je to iba sen, toto sa nedeje naozaj...“ bez ďalších slov sa pobralo von. Daniel ju nestihol zadržať.

Keď dievča otvorilo dvere starého domu, nemohlo uveriť vlastným očiam. Na schodoch sa tlačili desiatky mačiek. Nedalo sa cez ne prejsť. Keď ju zbadali priamo pred sebou, začali dobiedzavo mňaukať. A než sa dievča stihlo spamätať, zopár sa jej pokúsilo vyskočiť na plece. Vystrašená Lena sa im snažila uhnúť, avšak zamotali sa jej nohy presne tak ako pri Danielovej prvej premene, a už po druhýkrát za tento deň spadla na zem. „Čo sa to deje?“ Zašepkala.

„Hnevajú sa na teba. Dnes si s nimi mala vonku vystrájať.“ Daniel jej pomohol na nohy, zabuchol za ňou dvere a pustil sa do ďalšieho vysvetľovania. „Vieš, myslel som si, že je to celé iba dočasná záležitosť. Vzala si si klbko, a tak ho jednoducho vrátiš a obaja sa budeme tváriť, že sa to nikdy nestalo.“ Lena bola celá zelená od strachu, ale Daniel sa rozhodol vyložiť aj tak karty na stôl.

„Kým si spala, dal som klbko do kufra a chcel som si ho odtiaľ vziať, ale pocítil som, že naše spojenie sa skončilo. Už mi nepatrí. Ani ono, a bohužiaľ ani kufor. Je celý tvoj.“ Daniela pichlo pri srdci. „Nechápem, prečo si vybral práve teba.“ Myslel to vážne, on sa pre túto úlohu narodil. Vedel, ako rozveseliť ľudí, ale ona? Toto posolstvo bolo nad jej drobné plecia.

Lena nedokázala nájsť žiadne slová, ústa mala otvorené dokorán, a tak sa iniciatívy ujal Daniel. „Máš nejakú rodinu? Niekoho, kto by ťa tam vonku čakal?“ Dievča iba smutne pokrútilo hlavou.

Daniel sa usmial. „To je dobre. Takto odo mňa tá kožená vecička dostáva aspoň jeden bod k dobru.“ Chlapec dlhšie nečakal, v ten deň už viac nebol poslom, iba obyčajným učiteľom, ktorý sa rozhodol používať tie najnevhodnejšie metódy. „Najlepšie je ťa hodiť priamo do vody.“ Zašuškal si popod nos sám pre seba a pobral sa ku kufríku.

Vytiahol z neho červené klbko a vložilo ho do Leniných dlaní. „Teraz pôjdeš von a začneš si plniť svoju úlohu správneho posla.“

Lena na neho vyvalila svoje veľké zelené oči. „Ja mám nejakú úlohu?“

Daniel sa z plných pľúc zasmial. „Samozrejme. Každý jeden deň budeš nepríjemne smrdieť. Z vreciek ti bude trčať slama a každý obchod zašpiníš svojimi špinavými bagančami. Ale to najdôležitejšie... tvojou úlohou bude tých ľudí rozosmiať. Keď vojdeš do tej najsmutnejšej miestnosti v meste, tak odtiaľ odídeš, až keď sa všetci budú váľať na zemi. Musia sa smiať, cítiť radosť. Vieš, čo tým myslím?“

Lena sa snažila spolupracovať, ale išlo jej to veľmi ťažko. „Mám robiť šaša pre celé mesto?“

Daniel sa iba neveriacky poklepal po čele. „To som tým nemyslel, teda áno, len... Musíš to brať ako poslanie, chápeš, ty tých ľudí budeš viesť za svetlom.“

Dievča sa ešte stále netvárilo nadšene, ale malá iskierka tam bola. „Budem ako ich bludička?“ Daniel prikývol: „Dosť bolo otázok, je na čase svietiť.“

Lena sa príšerne bála, ale klbko tuho zovrela a rozhodla sa ísť von. No v tom jej čosi napadlo. „Ak si sa každý jeden deň premenil na tuláka, ako je teda možné, že v mojich očiach si vždy vyzeral rovnako?“

Chlapec nad tým premýšľal už dávno. Jedno vysvetlenie tu bolo. „Asi preto, že si ma mala vystriedať.“

Dievča si vystrašene vzdychlo, a potom píplo: „A ty ma vidíš ako tuláčku?“

Bývalý posol sa rozosmial, ženy vždy trápil iba výzor. Prišiel k Lene bližšie a rozstrapatil jej vlasy. „Stále vyzeráš rovnako, neboj. Horšie to už byť ani nemôže.“ Už druhýkrát za deň ju podpichol. Celkom ho to bavilo. Teraz, keď zavesil kariéru posla na klinec, možno by sa mohol živiť čertením ľudí. „Je čas ísť do práce, pohni si, ty leňoch.“

Lena už nestihla protestovať. Daniel ju vytlačil až k dverám a ponechal ju celkom samú na ulici.

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.
 


Posledné fotografie





Štatistiky

Online: 2
Celkom: 55675
Mesiac: 3945
Deň: 117