Sedela som na streche nákladného vlaku a s doširoka otvorenými ústami sledovala okolitý svet. Bol úžasný! Plný farieb, vôní a zvukov... Videla som vysoké zelené stromy, cítila sladkastú vôňu ich rozkvitnutých ružovkastých kvetov a počula radostné švitorenie ich okrídlených nájomníkov. A to nebolo všetko! Moje oči ako zhypnotizované sledovali ulice plné rôznych budov od tých najmenších po tie najväčšie a najvyššie. Dokonca som zazrela aj zázračné vozidlá na štyroch kolesách. Pred rokmi mi ich spomínal staručký pavúk Chip, vraj sa volajú autá. V jednom z nich strávil celučičký rok, ale vtedy bol ešte len mladým pavúkom, ktorý vedel utkať tú najpevnejšiu sieť za pár sekúnd.

            „Ach, keby toto všetko mohla vidieť aj moja mama....“ Ledva som si vzdychla a vlak už začal spomaľovať, prichádzal na vlakovú stanicu. Elegantne som z neho zoskočila a poobzerala sa po okolí. Všade boli samí ľudia, to neveštilo nič dobré, veď oni sa predsa boja obyčajnej malej myšky. Mala som sa ukryť presne tak, ako ma to vždy učila moja mama. No v tom, jednému z tých veľkých ľudí spadol kus syra. Jeho sýta vôňa ma pošteklila na nose, chcela som ju labkami chytiť, ale stratila sa. Moje bruško protestne zakvílilo. „Prestaň bruško, nemôžem tam ísť.“ Ale bruško ma vôbec nepočúvalo, chcelo syr. „Tak teda dobre.“

            Musela som byť nenápadná, preto som sa celá zabalila do zeleného listu a na hlavičku si položila žltý púpavový kvet. Pomaly som začala cupitať smerom k voňavému syru, no keď už som ho konečne mala na dosah labky, z hlavy mi spadol kvietok a nastal krik. „Myš!!! Je tu myš!!!“

Chvíľu sa mi to zdalo byť celkom smiešne, ale potom sa ku mne začali zakrádať dve robustné modré nohy. Keď som sa začudovane pozrela na ich majiteľa, zbadala som v jeho rukách veľkú metlu. Nechápala som, čo s ňou chce urobiť, ale keď ju zdvihol vysoko nad svoju hlavu a išiel sa ňou zahnať smerom na miesto, kde som stála, zrazu som všetko pochopila. Otvorila som ústa od prekvapenia a zapišťala, ale ten čudný pán ma nestihol udrieť, pretože som letela. Áno, ja malá myška, som letela, keby toto videla moja mama, omdlela by. „Jupí, ja letím!!“ Síce som mala chvostík v zobáku cudzieho vtáka, ktorý vedel lietať, ale aj tak som mala pocit, že mi z ničoho nič narástli krídla.

            Vtáčik ma položil na strechu zastávky a začal ma karhať. „Vieš, čo sa ti mohlo stať?“ Celá zahanbená som sa zadívala do zeme. „Ja viem. A je mi to ľúto, ale za všetko môže moje bruško...“

            „Ale oci, nebuď na ňu taký prísny.“ Na streche sa zrazu objavil o niečo menší vtáčik. „Ja som holubica Coco a toto je môj otec. A ty si kto?“

            „Som myška Pipa.“ Coco sa na mňa priateľsky usmiala. „Ocko, môžeme ísť s Pipou po spadnutý syr?“ Louis sa na nás prísne pozrel, ale naším prosíkajúcim výrazom aj tak neodolal. „Dobre teda, ale dávajte si pozor.“

            „Pipa, vyskoč na mňa, ponesiem ťa.“ S radosťou som Coco poslúchla. „Držíš sa pevne?“ Zaborila som labky do jej mäkkého peria a šťastne vykríkla: „Áno, môžeme letieť!! Jupíííí!“ A tak sme leteli pomedzi prekvapené tváre ľudí. Ja som nadšene pišťala a Coco sa zatiaľ vyhýbala človeku s metlou. Bol síce neodbytný, ale našťastie pre nás pomalý, a aj vďaka tomu sa nám podarilo vziať syr a vrátiť sa na strechu.

            Nadšene som začala jesť syr, bol oveľa lepší ako cukor z automatu na kávu. „Coco, prečo je ten človek s metlou taký zlý??“

            Coco zosmutnela. „Keď som bola ešte malé vajíčko, žili sme vo vnútri stanice. A potom prišiel on, ľudia ho volajú sprievodca, a zo stanice nás vyhnal. Keď sa len priblížime ku vchodovým dverám, vytiahne metlu a začne sa ňou oháňať. Ocka raz dokonca udrel. Od vtedy má na krídle škaredú jazvu.“

            „To je hrozné...“ Nemohla som uveriť vlastným uškám. „Ako vám len môže takto ubližovať?“ Chvíľu som bola nahnevaná, a potom som si spomenula na pána Vranu. Ten vták sa zle správal ku všetkým a každý sa ho bál, ale ja nie. Teda možno trošku, no keď ide o správnu vec ani malá myška ako ja sa nesmie báť. „Viem, čo urobíme! Coco, mám úžasný nápad.“

            Keď som môj plán prezradila Coco, nevyzerala veľmi nadšene. „Je to bláznivé, Pipa.“

            „Jasné, že je to bláznivé, keby nebolo, nikdy by sa nám to nepodarilo.“

Coco zagúľala očami, a potom sa usmiala. „Tak teda dobre, ale musíme to urobiť rýchlo, kým tu nie je ocko.“

            Vyskočila som Coco na chrbát a opäť sme spolu leteli. Holubica ma vysadila blízko pri stĺpe, ktorý podopieral striešku, a potom bolo všetko na mne. Začala som vrtieť chvostíkom a kričať: „Sprievodca, tu som!“ V okamihu mal v ruke metlu a začal bežať mojím smerom, no kým sa ku mne dostal, ja už som bola na stĺpe a škrabala sa na strechu. Zmätene si pošúchal vyleštenú plešinu, akoby nevedel, čo má robiť, preto som začala opäť pišťať a vrtieť chvostíkom. Sprievodca viac neváhal a začal sa šplhať za mnou, pričom metlu držal v ústach.

            Celý zadychčaný sa po nekonečne dlhom čase vyštveral na strechu a znova sa začal zaháňať metlou, ale mne neublížil, pretože som rýchlo skočila do odkvapovej rúry. Sprievodca si rozhnevane strčil metlu medzi zuby a skočil do rúry za mnou. Ale odkvap bol priúzky, sprievodcovi sa doňho najprv zmestili nohy, no tučnučké bruško spôsobilo, že sa zasekol. Nemohol ani dnu, ani von. A tak tam iba nazúrene fučal s metlou v ústach.

            Ja som opäť pišťala od radosti, pretože kĺzanie v rúre bolo rovnako úžasné ako lietanie. Juchú, šťastne som kričala. Pod rúrou ma už čakala Coco. „Pipa, to je šialené! Náš plán vyšiel!“

            „Samozrejme, že vyšiel. Ach, keby to videla mama, bola by na mňa hrdá.“ Zosmutnela som. Chuderka mama bola určite v zajatí pána Vranu, kým ja som sa zabávala. „Keby som mala krídla ako ty, šla by som za ňou, vzala ju preč a odleteli by sme spolu až na kraj sveta.“

Coco na mňa nechápavo pozerala. „Musím sa po ňu vrátiť! Zoznámim ju s tvojím otcom a s tebou. Zamiluje si vás!“