Choď na obsah Choď na menu
 


Kapitola 3: Ako malá myška hľadala pomoc pre mamu

uvodny-obrazok-mys.png

article preview

          Keď sme s holubicou Coco porazili sprievodcu, otvorili sa nám dvere na vlakovú stanicu. Bola plná čudesných schodov, ktoré sa hýbali hore a dole. Coco ich volala eskalátor, no pre mňa to bol zázrak. Rýchlo som šla jeden vyskúšať, postavila som sa medzi dve špicaté lodičky a s otvorenými ústami som sledovala, ako stúpam kamsi hore.

„Tiež si ohúrená?“ Vedľa mňa sa z ničoho nič objavil vychudnutý šesťnohý pavúk. „Ja som Bred.“ Ledva to dopovedal a už vedľa neho stál ďalší. „A toto je moja žena Steph.“ Podala mi jednu zo svojich elegantných nôh a ja som ňou vďačne potriasla.

            „Teší ma, som Pipa.“ Milo som sa na nich usmiala. „Na vlakovej stanici odkiaľ pochádzam, som sa kamarátila s dvoma úžasnými pavúkmi, s Chipom a Chipom mladším.“

            Bred sa doširoka usmial. „To je ale náhoda, Chip mladší je môj bratranec zo štvrtého kolena. Bol na našej svadbe pri odkvapovej rúre, veľkolepé miesto. Pamätáš si ho, drahá? Bol trochu vyšší, mal výrazné oči a šesť nôh.“

Bredova žena Steph pokrútila hlavou. „Všetci tvoji bratranci sú trochu vyšší, majú výrazné oči a šesť nôh....“

            Bred sa jednou nohou poškriabal vo vlasoch. „Ale, drahá, tohto si musíš pamätať!“ Jeho žena sa naňho neveriacky oborila. „Ako si mám podľa teba pamätať päťstodvadsať bratrancov, nehovoriac o mojej vlastnej rodine.“ A to som si myslela, že Chip mladší má veľkú rodinu...

            Oba pavúky sa chvíľku škriepili, a potom sa pavúk Bred konečne vzdal a rozhodol sa uzmieriť. „Pipa, radšej nám povedz, prečo si sa rozhodla opustiť svoju vlakovú stanicu a prišla si k nám?“ To už vedľa mňa stála holubica Coco a jej otec, a tak som sa rozhodla vyrozprávať im celý príbeh.

            Coco ma smutne objala svojimi širokými krídlami. „Ach, Pipa, neviem, ako by sme ti mohli pomôcť.“ Pavúk Bred si zúfalo začal šúchať čelo najprv jednou, potom dvoma a nakoniec troma svojimi chudými nohami. Keď to nezaberalo, pridala sa do šúchania aj jeho žena. Zrazu sa mu na čele objavili zvláštne vrásky spôsobené toľkým šúchaním, ale ani to nestačilo, tak sa začal rozprávať sám so sebou. „Mysli, Bred! Mysli!!! Počkať, počkať... už to mám!!“ Všetci sme si sadli pod širokú lavičku a pavúk oduševnene rozprával.

            „Za vlakovou stanicou, tisícdvestotridsaťosem pavúčích krokov smerom na severovýchod, a potom osemstotridsaťštyri krokov na juh, je jedno zvláštne miesto.“ Všetci sme Breda bez dychu počúvali. „Ľudia to miesto volajú jaskyňa! A v tej jaskyni žije aspoň tisíc myší! Tie by ti iste pomohli, vieš ovládajú rôzne bojové umenia.“ Pavúk sa snažil predviesť niečo zo spomínaných bojových umení, no akurát sa mu všetky nohy pomotali a ubolene padol na bruško. Bredova žena, Steph, si zahanbene zakryla oči. „Opäť sa predvádzaš.“

Prišla k nemu a jediným ladným ťahom ho rozmotala. „Nepredvádzam sa!“ Pavúk Bred sa ponížene postavil na nohy a pokračoval vo vysvetľovaní. „Ale nebude to jednoduché, Pipa. Vieš v tej jaskyni myši nežijú samé, je tam obrovská príšera. Je dokonca väčšia a tučnejšia ako človek. Hovorí sa, že pri pohľade na ňu skamenieš od hrôzy.“ Manželka Steph ho oduševnene doplnila. „Ja som počula, že si neumýva zuby, takže skamenieš, keď na teba dýchne.“ Pavúk sa začal nahnevane hádať. „To nie je pravda! Môžeš skamenieť kvôli pohľadu a nie kvôli dychu.“ Obaja sa rozčúlene pustili do ďalšej hádky, ale ja som ich už nepočúvala, moje myšlienky boli pri jaskyni.

„Skúsim to.“ Holubica Coco vystrašene zhíkla: „To nemôžeš, Pipa! Je to nebezpečné.“ Jej otec ju podporil prísnym pohľadom. „Vymyslíme niečo iné, musí byť aj jednoduchšia cesta, ako pomôcť tvojej mame.“

„Máš pravdu, iste je.“ Všetkých som sa snažila uchlácholiť, no myšlienka na jaskyňu plnú myší, mi nedala pokoj. Nedokázal ju zahnať ani ďalší kúsok syra, či vytúžený spánok. Myšlienka sa ma jednoducho držala a nechcela ma pustiť. A keď už všetci zaspali, jej dotyk bol oveľa silnejší a intenzívnejší, a tak som si povedala, že musím ísť do jaskyne.

            Bola obrovská a tmavá, no napriek tomu som do nej vošla. „Nebojím sa. Nebojím sa ničoho.“ Tichým šuškaním som sa snažila dodať si kúsok odvahy, ale šlo to ťažko. „Nebojím sa strašidla, nebojím....“

Zrazu sa odkiaľsi ozval šušlavý hlások. „Čože? Tu je nejaké strašidlo??“ V tme som majiteľa hlasu nevidela. „Žijem tu už dlho, no žiadne som nevidel... No teraz sa začínam celkom báť.“

            „Neboj sa, spolu to zvládneme.“ Snažila som sa ho nájsť v tme, ale nešlo to. „Kde si?“ Smiešny hlások ma navigoval. „Hneď pri tebe.“ Stále som ho nevidela. „Si si istý??“

            „No jasné.“ Zrazu ma čosi chytilo za chvostík, položilo ma na zvláštnu mäkkú podložku, a potom som už len stúpala vyššie a vyššie. Bola som si istá, že práve prišiel môj koniec. No v tom sa podložka zastavila a ja som uzrela dve obrovské hnedé oči, ktoré ako jediné nepohltila tma. Keďže som neskamenela, vedela som, že sa tak stane, keď príšera vydýchne. Ale potom sa opäť ozval smiešny hlások. „Nadvihol som ťa, aby si ma videla.“ Skoro som sa rozosmiala, pretože hlások, o ktorom som si myslela, že patrí húsenici, bol hlasom príšery, a tá vlastne ani nebola príšerou.

            „Myslím si, že v tejto jaskyni nie je žiadna príšera.“ Hlas si vydýchol. „To som rád, začal som sa veľmi báť. Inak ja som maco Bruno, tak ma volala mama, ale myši od vedľa ma volajú Strašidlo alebo Tlsťoch.“ Pošteklila som ho po veľkej labe. „Pre mňa si Bruno a ja som Pipa.“

            Zistila som, že medveď je ten najväčší dobrák na svete a síce nechápal, prečo myši z jaskyne vždy výskali, keď ho zbadali, no napriek tomu sa na nich rád díval. „Sú také rýchle, vedia ma poviazať za necelú minútu! Myslím, že ma majú radi.“

            Chcela som mu nato niečo povedať, no ozvalo sa trúbenie a krik. „Strašidlo niekoho chytilo. Niekoho chytilo!!!“ V tme som nič nevidela, ale ktosi ma chytil za ruku a odletel so mnou ďaleko od maca. Pustil ma, až keď sme stáli pri ohnisku. Na moje prekvapenie to bol myšiak, ale nie obyčajný, mal totiž krídla.

            „Si v poriadku??“ Ohúrená som sledovala jeho krídla, mierne sa od hnevu triasli. „Tak si v poriadku??“ Na odpoveď som sa nezmohla, tie krídla ma ochromili. „Ach, chúďa, musel ti strašne ublížiť.“

medved.png

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.
 


Posledné fotografie





Štatistiky

Online: 2
Celkom: 44906
Mesiac: 4638
Deň: 101