Pavúkovi Bredovi napadla úžasná myšlienka, ako nás všetkých dopraviť na vlakovú stanicu za mojou mamou. Rozhodol sa utkať dve najpevnejšie a najväčšie pavučiny široko-ďaleko. Jeho žena, Steph, mu samozrejme pomáhala. A keď boli hotové, Darwin a ja sme ich začali nemotorne zošívať do tvaru obrovského vrecúška. Ja som držala začiatok ostrej, lesklej ihly a Darwin jej koniec. Veľmi nám to nešlo, pretože sme sa navzájom potkýnali, ihla nám vždy vypadla z labiek a obaja sme sa ocitli na zemi. Ledva sme sa na seba pozreli a už sme sa smiali, no nie dlho, stačilo, aby prišla Lena a jej mrazivý pohľad nás prinútil ďalej poslušne pracovať.

            Keď sme vrecúško konečne zošili, razom doňho naskákali všetky myši bez krídel. Vrchnú časť vrecúška chytili do svojich zobáčikov holuby a mohlo sa ísť zachrániť mamu. Chcela som sa pridať k myšiam, ale Darwin ma zadržal. „Pipa, nechceš letieť so mnou?“ Od radosti som podskočila: „Samozrejme, Darwin.“

            „Lena, ty by si mohla vziať pavúky.“ Myš bez oka začala prskať, kým brat sa ju snažil uchlácholiť: „Ale, Lena, mal som pocit, že si rozumiete.“ Myš na dlhú chvíľu od hnevu zadržala dych, kým pavúky si čosi pobúrene šepkali. „No tak, Lena, sľúbila si, že pomôžeš.“ Po týchto slovách zaťala zuby, jemne chytila pavúky do svojich labiek a mohli sme letieť.

            Leteli sme rušnými ulicami,  ktorými sa hemžili uponáhľaní ľudia. Bežali z budovy do budovy, z auta do auta, cestou aj necestou. Ulice zalievalo svojou žiarou zlatisté slnko, no nik si ho nevšimol, pretože beh bol dôležitejší. Ľudia boli voči tej nádhere slepí, a práve vďaka tomu slnko patrilo iba mne a Darwinovi.

            Konečne sme sa dostali do lesa, a potom na čistinku. Holubica Coco a jej otec si potrebovali oddýchnuť. Starý holub sa unavene zvalil pod strom a lapal po dychu, kým jeho malá dcéra sa začala natešene čľapkať v potoku. Ošpliechala pri tom aj Lenu. „Hej! Čo si to dovoľuješ, ty lietajúce kura?!“

Coco ponorila zobáčik do vody, potom ho pomaly vytiahla, a keď to Lena najmenej čakala, voda zo zobáčika bola na jej kožúšku. Holubica sa začala nad zmoknutou myšou smiať: „Je to iba voda, ty okrídlený hlodavec!“ S Darwinom sme čakali najhoršie, pretože Lena sa vrhla do potoka, no potom sa stalo čosi nečakané.

Bezoká myš sa začala smiať a špliechať vodu smerom na Coco. „Na obyčajné kurča si celkom drzá.“ Holubica hrdo zdvihla hlavu a oplatila nenápadnú pochvalu rovnakou mincou. „A ty si zase na malú myš celkom odvážna.“

            Nestihla som sledovať, ako sa ďalej čľapkajú vo vode, pretože mi zrak padol na pavúky. Bred sa išiel od radosti zblázniť. Skackal pred obrovským stromom a natešene vrieskal. „Tu môžem robiť omnoho zaujímavejšie siete ako na stanici! Budú dokonalé!!“

Potom sa rýchlo vyškriabal na strom a plietol, a plietol, až kým  celý strom nezahalil do jemnej bielej pavučiny. Jeho žena, Steph, naňho hrdo ukázala prstom: „To je môj muž, vidíte, aký je šikovný?“ Ale Bredovi to nestačilo, začal vyrábať ďalšie siete. Niektoré z jeho výrobkov využili myši na hojdanie, iné ako trampolínu alebo dokonca ako padák, keď  natešene zoskakovali z konárov stromov.

            Na chvíľu som sa začala cítiť ako v rozprávke, ale potom moju radosť skalila myšlienka na mamu. „Musíme ísť.... Ach, ktovie, čo je s mojou mamou?“

            Cesta na vlakovú stanicu už netrvala dlho. Bola som nervózna, ruky sa mi začali od strachu triasť, no Darwin ma utešoval. „Neboj sa, Pipa, spolu to zvládneme.“

            Keď sme prileteli k stanici, všetci sme sa ukryli v kope lístia a počúvali Lenine príkazy: „Nezabudnite, že moment prekvapenia je najdôležitejší. Vďaka tme to zvládneme ľavou zadnou. Každý vie, čo má robiť?“ Na znak súhlasu sme prikývli. „Tak dobre, začneme, keď zapadne slnko. O päť, štyri, tri, dva a IDEME!“

            Ledva vydala posledný rozkaz a pavúk Bred už začal bubnovať vďaka zápalkám, ktoré našiel na chodníku. Jeho žena, Steph, ho podporila skackaním na zoschnutom lístí. Spolu tak vytvárali akúsi čudesnú melódiu, ktorá nás povzbudzovala poraziť pána Vranu. Poľahky sa nám podarilo otvoriť dvere na stanici. Lena s Darwinom skočili na veľkú kľučku a ostatné myši sa celou svojou silou zapreli do dverí, až sa s hrmotom rozleteli.

            Od úžasu som onemela. Moja mama sedela spútaná na kraji lustru, chýbalo málo, aby spadla. Keď ma zbadala, bolestne zakvílila. Z prekvapenia ma vytrhol až pán Vrana. Už mnohokrát som ho videla rozprestrieť čierne krídla, no tento raz sa mi zdali neskutočne veľké. Na malú chvíľu som zaváhala, či ho dokážeme poraziť, toto nebol ťarbavý sprievodca alebo dobrácky medveď, ale zákerný vták. Neuveriteľnou rýchlosťou sa začal približovať k mojej skupine myší. No nečakal, že dve z nich vedia lietať. Darwin a Lena sa razom ocitli vo vzduchu a hodili na pána Vranu vrece utkané z pavučiny, keď padol na zem, ostatné myši bežali k vrecu a bezpečne v ňom vranu uväznili. A jemu neostávalo iné, ako sa namosúrene zlostiť. „Čo si to dovoľujete, neviete, kto som?? Pochádzam z významnej rodiny Vranovcov!! Veď uvidíte, keď sa odtiaľto dostanem, porátam sa s každým a jedným osobne!!“

            Ponosoval sa ďalej, ale my sme nemali čas ho počúvať, pretože na nás zaútočila vretenica Sofia. „Presne, ako som vravela, je to vzbura.“ Mala obrovskú nevýhodu, bola príliš pomalá. A kým sa k nám vôbec priblížila, už bola v ďalšom pavučinovom vreci. Jedno čakalo aj na pani Vranovú, ktorá zhrozená tým, čo sa deje, začala zúfalo zbierať všetky čačky do svojich krídel. Potom sa snažila vzlietnuť, no po namáhavom odlepení sa od staničnej dlážky, nasledovalo tresk – plesk a bola na zemi. A keď sa chcela opäť postaviť, zasiahli ju ťažké hodinky, ktoré sa snažila ešte pred chvíľou odvliecť. Hodinky boli také mohutné, že jej pokrivili zobák, a tak ostala celá ubolená ležať na zemi.

            Mňa už nezaujímal ani jeden z nich, pretože Darwin práve zachránil moju mamu a ona ma tuho objímala. „Ach, Pipa moja, čo by som bez teba len robila. Ako sa ti podarilo zohnať všetky tieto dobré myši?“ Už pri nás stáli aj ostatní nájomníci, ktorí zvedavo čakali na moje slová, no ja som nevedela, kde začať. „To je nadlho, celý príbeh ti rozpoviem na jednom čarokrásnom mieste v lese. Všetkým sa tam páči.“

            Mama sa na mňa neveriacky pozerala. „Pipa, prečo by sme opúšťali vlakovú stanicu? Veď pána Vranu ste porazili.“ Zhlboka som sa nadýchla a začala s vysvetľovaním: „Vieš, keď som dnes videla myši, pavúky a vtáčiky, aké sú na čistinke šťastné, uvedomila som si, že na vlakovú stanicu nepatríme. Svet tam von nám ponúka niečo nádherné. Niečo úžasné.“

            Mama sa od strachu roztriasla. „Pipa, prečo by sme išli von? Tu máme všetko, cukor v automate na kávu a dokonca aj čačky. Viem, čo urobíme, Pipa! Mám skvelý nápad, zato, že si zorganizovala vzburu, budeme všetci nosiť čačky tebe. Budeš tým najlepším vyberačom nájomného, akého táto stanica kedy zažila!“ Tento raz som neveriacky krútila hlavou ja.

            „Ja žiadne čačky nepotrebujem. A cukor? Tam vonku sú omnoho lepšie veci, spoločnými silami si nájdeme chutnejšiu večeru.“ Položila som mame labku na rameno. „Spolu to zvládneme.“ Darwin položil labku na moje rameno a vetu tiež zopakoval. Keď to videli ostatní, začali robiť to isté, až kým každý nemal na svojom ramene či už labku, krídlo alebo vychudnutú pavúčiu nohu.

            A tak sme teda opustili vlakovú stanicu a rozhodli sa založiť si spoločne nový domov.