Choď na obsah Choď na menu
 


Kapitola 1: Desať reťazí

rowena.png

article preview

Oros miloval svoju prácu. Bol kováčom v malebnej dedinke. Práca s kovom ho napĺňala. Rád si bral do svojich mozoľnatých rúk veľké kladivo a búšil ním do kovu, až kým z neho nevytvaroval dlhý meč alebo ostrú dýku. Ťažká práca a pot mu vôbec nevadili a nič sa nezmenilo dokonca ani vtedy, keď spoznal svoju budúcu manželku Isabelu. Bola to nádherná žena s hustými ryšavými vlasmi. Každý muž v dedinu mu ju závidel. A potom prišlo to najkrajšie. Orosovi sa narodilo prvé dieťa. On sám sa toho nevedel dočkať.

Bol to malý uzlík, a len čo si ho Oros vzal do rúk, to malé čudo sa rozplakalo tak nahlas, že to muselo prebudiť celú dedinu. Pôrodná babica sa na neho usmiala: „Myslím si, že už sa nikdy nevyspíte tak dobre ako pred tým.“ A mala naozaj pravdu. Do domu im pribudla malá Lara, zdedila ryšavé vlasy po svojej matke a neposednosť po svojom otcovi. Oros mal pocit, že tá malá bola hádam všade. Liezla po celom ich malom dome a nedala sa nijako zastaviť. Oros bol z toľkých prebdetých nocí a večného stráženia celkom unavený. Neraz sa mu stalo, že pri kovaní zadriemal. Nebola by to žiadna tragédia, keby sa neudrel kladivom priamo po ruke. To musí skončiť, povedal si v duchu. Malá Lara nezbedne poskakovala zo strany na stranu a jeden by sa bál, že si ublíži alebo iba tak utečie. Oros vedel, že by s tým jeho žena nesúhlasila. Tak sa rozhodol ukovať reťaz bez toho, aby o tom vedela. Bola pevná a dostatočne dlhá. Keď mal strážiť Laru sám, pripevnil jej ju na nohu a mal istotu, že mu nikam neutečie. V tej chvíli sa cítil ako najlepší otec na svete. Zvládol prvú prekážku.

Keď sa Orosovi a Isabele malo narodiť druhé dieťa, Oros v kútiku duše dúfal, že toto konečne zdedí pokoj po svojej matke. V dielni si donekonečna šepkal: „Prosím, nech je to chlapec, ktorý mi pomôže s prácou, prosím, prosím, prosím... Nech nevystrája ako ja a má šťastie na manželku.“

Druhé dieťa v Orosovom dome však nebol ani zďaleka chlapec. Tentoraz mala svetlogaštanové vlasy a nazvali ju po Isabelinej starej mame Helen. Oros sa pozrel do jej zelených očí a videl v nej rovnako živého ducha, akého mal on sám. Vzal si ju do svojich veľkých mozoľnatých dlaní a zašepkal si iba tak pre seba. „S tebou budú problémy. Si rovnaké šidlo ako tvoja staršia sestra.“ Tentokrát však Oros nič nenechal na náhodu a bežal rovno do dielne ukovať si pre svoju druhú dcéru ďalšiu reťaz. S neposednými deťmi to predsa len inak nevedel.

Všetko sa opakoval aj po tretíkrát. Isabela otehotnela a Oros sa modlil. „Do tretice všetko dobré, ako sa vraví. Tentoraz to predsa len musí vyjsť. Určite to bude chlapec. Malý poslušný chlapec s veľkými dlaňami, ktorý mi pomôže v dielni. Prosím, prosím, prosím...“ Avšak jeho modlitby nezabrali. Na svet prišla tretia dcéra Mira. Oros bol už mierne zúfalý, stále mal nádej, avšak aj tak mu neostávalo iné, ako ukuť si tretiu reťaz na prehnane živú dcéru.  Jeho očakávania o pokojnom chlapcovi sa nenaplnili ani pri ďalších dcérach. Svetlo sveta uzrela Rozália, Ivon, Sára, Penelopa, Anna a ako deviata v poradí Klára. Oros sa na drobné dievčatko zabalené v plienkach pozrel s miernou vráskou na čele. Meno Klára sa mu veľmi nepozdávalo. Pozrel sa na svoju ubolenú manželku a ustráchane sa spýtal. „Moja drahá, nemyslíš si, že mená Lara, Sára a Klára sú až príliš podobné? Nemali by sme deviatej dcére dať nejaké iné.“ Povedal to pološeptom, ale keď zbadal v očiach svojej manželky hromy-blesky, tak už radšej nenamietal.

Deväť dcér, hovoril si v duchu, to znamená jediné, bolo na čase ukovať deviatu reťaz. Už skôr si hovoril, že sa mu syn asi nikdy nepodarí, no nádej ho akosi neopúšťala. Keď Isabela otehotnela po desiatykrát na tvári sa mu zjavil úsmev. „Do desatice všetko dobré. Tentoraz to už bude pokojný chlapec. Keď začne rozprávať, vyrobím mu malé kladivo, s ktorým mi pomôže v dielni. Naučím ho všetkým tajomstvám a nebudem na neho potrebovať žiadnu reťaz.“

Isabela vyzerala inak ako pri ostatných dcérach. Oči sa jej zvláštne leskli a vlasy sa jej až podozrivo zvlnili. Oros si bol istý tým, že to bude chlapec. Vytúžený syn, šepkal si v noci v posteli, keď objímal svoju statočnú manželku. Jedného dňa sa v práci zdržal akosi pridlho, a keď prišiel domov, zistil, že Isabela začala rodiť predčasne. Najstaršia Lara jej zavolala pôrodnú babicu a všetky dievčatá sa zhŕkli pred ich spálňou a čakali malého potomka. Oros ustráchane prešľapoval z nohy na nohu, bál sa o svoju ženu. Keď mu babica priniesla drobný uzlík plienok, mal problém v ňom vôbec nájsť dieťa, bolo akési primalé. Vzal si ho do náručia a chcel vidieť svoju ženu. „Ako je na tom Isabela?“

Pôrodná babica mala ťažké srdce, nechcela to byť práve ona, ktorá mu povie zlú správu. Chabo sa usmiala a odhodlala sa: „Je mi to ľúto, ale pôrod sa skomplikoval, Isabela už nemôže mať viac detí.“ V tej chvíli na tom Orosovi vôbec nezáležalo, bál sa najhoršieho. Bol rád, že Isabela ten ťažký pôrod prežila.

Keď sa konečne odhodlal rozbaliť malý uzlík plienok, iba si povzdychol, bolo to ďalšie dievča, už desiata dcéra v ich dome. Isabela si ju vzala unavene do náručia a pobozkala ju na čelo. „Je taká drobná, ale silná. Bude to bojovníčka, nikdy sa ničoho nezľakne. Bude sa volať Rowena.“

Už o týždeň si Oros všimol dve veci na malej Rowene. Bola omnoho drobnejšia, ako ktorákoľvek z jeho dcér. A tým druhým a horším zistením bolo, že plakala oveľa hlasnejšie. Trepotala rúčkami, akoby chcela vyletieť z kolísky. „Ach, s tebou budú problémy.“ Posťažoval sa unavený Oros a hneď v ten večer sa pobral do vyhne a ukoval si maličkú reťaz. Bol si istý tým, že tá malá bude chcieť preskúmať celý svet už v ranom veku. Potreboval ju mať na očiach, a čo mohlo byť lepším prostriedkom ako reťaz?

Našťastie jeho manželka o tejto pomôcke nič nevedela. Používal ju, iba keď ostal s deťmi sám, alebo keď si ich musel vziať do dielne. Vždy sa bál, že skončia s horúcou čepeľou v ruke. Tie nezbednice sa vždy niečoho chceli dotýkať a on bol taký zaneprázdnený. Uživiť desať hladných krkov nebola žiadna sranda. Jedného dňa mal ísť predávať svoje dýky na trhovisko. Isabela sa na neho chápavo usmiala a rozhodla sa, že musia začať školiť dievčatá, teda okrem Roweny, tá bola primalá.

„Mal by si všetkých deväť vziať so sebou. Mali by sa naučiť niečo o predaji, možno sa niektoré z nich vydajú za kupca. Nikdy nevieš, kedy sa im to v živote zíde. Nemôžu len sedieť pri mne a pomáhať mi s varením. To im stačiť nebude. Musia sa naučiť všetko, čo vieme my dvaja. Je to tak lepšie.“ Oros chcel niečo namietnuť. Mal pocit, že sa ich Isabela chcela iba zbaviť, ale keď si všimol jej veľké kruhy pod očami, ktoré mala z únavy, tak bez protestu súhlasil.

Vzal si deväť dievčat do voza a pobral sa s nimi na trh. Už zakrátko zistil, že to bola obrovská chyba. Všetkým sa motali pod nohy a dotýkali sa presne tých vecí, o ktorých im hovoril, že sa k nim nemajú priblížiť. Bol si istý, že to tie potvory robili naschvál. Občas na nich zareval, ale bolo to zbytočné, o päť minút už opäť vystrájali. Vykričal by si hlasivky a aj tak by to nepomohlo. Potom si však spomenul, že mal na voze deväť reťazí. Ak im ich dá na ruky a priková reťaze k stĺpu na konci jeho stánku, budú dostatočne ďaleko a on bude mať pokoj. Tento plán ho zachránil, bol so sebou taký spokojný, že sa konečne usmieval od ucha k uchu.

Keď prišiel domov, vrátil sa s plným mešcom zlatiek, podarilo sa mu predať takmer všetky meče. Bol to naozaj úspešný deň. Jeho žena však mala nahnevaný pohľad a ruky si držala v bok, akoby sa niečo stalo. „Ty si naše dievčatá prikoval k reťaziam? Ako nejaké zvieratá?“

Oros sa iba zmätene zakoktal. „Ja...“ Nevedel si vymyslieť výhovorku, ktorá by Isabelu upokojila.

„Neklam mi, na trhu bola moja sestra a všetko si všimla.“

Tá klebetnica, pomyslel si Oros. V tej chvíli si uvedomil, že jeho zlaté časy sa skončili. Už žiadne reťaze, iba desať zbesnených dievčat, ktoré mu raz rozbijú dielňu a aj dom.

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.
 


Posledné fotografie





Štatistiky

Online: 2
Celkom: 52162
Mesiac: 4682
Deň: 135