Rowena sa každý deň budila s úsmevom na perách. Nebolo nič úžasnejšie ako pracovať pre samotného kráľa. Mala pocit, že sa jej splnil sen, i keď jej neuveriteľne chýbali Igrid a Munda. Boli to jej najlepší priatelia a ona verila, že ich čo nevidieť opäť uvidí. Rovnako to bolo aj s Orosom a Isabelou. Pretrela si unavené oči a vzdychla si. Vyskočila z postele a len čo sa obliekala, bežala do dielne.

Randolf si už obliekal koženú zásteru a frflal. „Zase meškáš. Mala by si mi ísť príkladom a máš problém vôbec vstať z postele.“

Rowena si jeho ponosovanie nevšímala, zvykla si nato, že mu neustále niečo vadilo. Určite to bolo preto, že sa nestal prvým kráľovým kováčom. Nemohla si pomôcť, ale bola si istá tým, že jej závidel. Musela ale uznať, že ani ona ho nemala veľmi rada. Väčšinou sa iba hádali na všelijakých maličkostiach a ani jeden z nich nedokázal ustúpiť. Rowena to robila iba z princípu. Bol to predsa len jej pomocník, nemohla ho nechať vyhrať každú ich slovnú bitku.

Keď Rowena Randolfovi neodpovedala, nespokojne sa postavil pred kovadlinu a odfrkol si. „Zase si strapatá.“

„Ani ty nevyzeráš bohvieako.“ Rozhodla sa mu všetko vrátiť, potom si prstami prečesala strapaté vlasy a zaplietla si ich do vrkoča. Randolf iba nespokojne krútil hlavou. „Na toto nemáme čas. Dnes musíme dokončiť obe meče. Tlačí nás termín.“

Rowena si iba povzdychla, taká unavená už dávno nebola. Zdalo sa jej, že to kráľ s výrobou mečov preháňal. Vstávala skoro ráno a pracovala do neskorého večera, takmer si už ani necítila ruky, boli sám mozoľ, no aj tak to nebolo dosť.

Rowena si pomaly obliekla koženú zásteru a po očku sledovala Randolfa, ako postupne brúsil meč, bol naozaj rýchlejší ako ona. Možno nie natoľko precízny, ale mal omnoho viac sily. Randolf si všimol, ako ho sleduje, a tak prestal pracovať. „Deje sa niečo?“

„Nie.“ Povedala potichu, bol to predsa len ten posledný človek, ktorému sa chcela sťažovať. Hrdo zdvihla hlavu a pustila sa do práce.

Poobede sa obaja dosýta najedli a Randolf sa rozhodol pokračovať v práci. Rowena sa však rozhodla predsa len nechať prácu prácou a bez jediného slovka vyšla z dielne. Vydala sa až na lúku s jazierkom, ktorá bola za hradbami. Vyzula si kožené čižmy, zložila zásteru a opatrne si namočila päty do vody, ľahla si na trávu a konečne sa cítila slobodne. Nechcela byť voči kráľovi nevďačná, bolo predsa len cťou byť v jeho službách, ale práca, ktorou ich doslova zahltil, ju úplne vyčerpala.

Trepotala nohami vo vode a dívala sa priamo do slnka. Jemný vánok ju šteklil na nose, keď sa jej slnko náhle stratilo z dohľadu a nahradila ho Randolfova nahnevaná tvár. „Čo to má znamenať? Celkom si potratila rozum? Musíme tie meče dnes dokončiť a tebe ešte chýba rukoväť. Čo je to s tebou?!“ Jeho rozkazovačný tón sa jej vonkoncom nepáčil.

„Kráľovi by iste nevadilo, že si poobede trošku ponaťahujem svaly.“ Rowena si zívla a zamávala rukou. „Vráť sa do dielne a pracuj, o chvíľu som pri tebe.“

„Robíš si zo mňa srandu? Nebudem tam pracovať sám!“

Rowene sa zjavila drobná vráska na čele, a potom sa rozhodla všetko obrátiť na žart. „To bez mojej prítomnosti nevydržíš ani pár minút, hm?“

„Vydržal by som bez teba aj celé veky. Avšak nie som somár, ktorý za teba urobí tvoju prácu!“ O tom Rowena silne pochybovala. Pre ňu to v tejto chvíli určite bol otravný somár, avšak nemohla mu povedať do očí to, čo si myslela, napriek všetkým nezhodám ho potrebovala. Bez neho by kráľovi nikdy nevyrobila dostatočné množstvo mečov a dýk.

Potom sa na Randolfa zmierlivo pozrela. „Bude to iba polhodinka. Sľubujem, že potom tú rukoväť dokončím a opravím aj tvoju.“

Jej štipľavá poznámka však nebola mienená zle, naposledy Randolfovi naozaj opravila rukoväť. Avšak on to bral ako urážku jeho práce a namosúrene si dal ruky vbok. Potom mu napadla úžasná myšlienka. Vyzul si topánky a namočil si nohy do jazierka, vystrel sa hneď vedľa Roweny a spokojne si vzdychol. „Keď môžeš oddychovať ty, budem teda aj ja.“

„To som ti predsa nezakázala. Len si hlavne daj tie smradľavé topánky čím ďalej od môjho nosa, lebo odpadnem.“ Rowena pokrčila nespokojne nos. Randolf v tých topánkach pracoval celé dni a naozaj nevoňali trikrát vábivo.

Randolf ju poslúchol a usmial sa. „Hovoríš to tak, akoby tie tvoje nesmrdeli. Myslím si, že sama potrebuješ kúpeľ.“ Ohrnul nos a spokojne sa usmial.

„Pri tvojom puchu sa ten môj pokojne stratí.“ Rowena sa zaškľabila, mala radosť z toho, že mu opäť raz niečo vrátila. Avšak nečakala, že sa na ňu naozaj urazí, väčšinou rýchlo všetko hodil za hlavu. Avšak teraz sa nahnevane postavil.

„Teraz máme obidvaja príležitosť konečne sa okúpať.“ Bez ďalšieho premýšľania si Rowenu prehodil cez plece a chystal sa ju hodiť do vody. Nečakal však, že začne trepať nohami. Odrazu stratil rovnováhu a obaja sa ocitli vo vode. Sám sa rozkašľal, a potom sa začal smiať, Rowena mu totižto pripomínala zmoknuté kura. Ukázal na ňu prstom a príval smiechu neprestával.

„Ty si blázon. Zapíš si za uši, že toto len tak nenechám. Oľutuješ to!“ Opatrne sa snažila postaviť na nohy, ale pošmykla sa a opäť sa ocitla pod vodou. Keď sa vynorila Randolf sa už musel držať za brucho, aby ako tak zvládol ten príval smiechu. Rowena nahnevane vyliezla z jazierka a pobrala sa do dielne. Po ceste si niečo frflala popod nos. Mala toho všetkého dosť, keby to nebolo pod jej úroveň, hneď v ten deň by sa zbalila a bežala domov. Keď prišla do dielne, zistila, že ju tam čakal jeden z vojakov. Všimla si, že mal cez plece prehodenú akúsi róbu. Nemala z toho dobrý pocit.

Odkašľal si. „Kráľ ťa pozýva na večeru na hrad. Obleč si toto.“ Podal jej sšaty a než stihla zareagovať, bol preč. Randolf jej bol v pätách, a keď si všimol, čo sa stalo, jeho úškrn náhle zmizol. „Dávaj si na seba pozor.“ Povedal jemne.

„Prečo by som mala? Je to predsa náš kráľ.“ Potriasla hlavou.

Randolf stíšil hlas a naklonil sa k Rowene. „Nemyslím to v zlom, len chcem, aby si bola opatrná.“

Rowena to nechápala, a potom to prišlo. Od hnevu celá sčervenela v tvári. „Ach, samozrejme. Iba mi závidíš, že kráľ k svojmu stolu nepozval teba.“

„O to vôbec nestojím, chcel som ti iba pomôcť, no ty si nedovidíš ďalej od nosa.“

„Nedovidím si ďalej od nosa, pretože nech sa pozriem kdekoľvek, vždy je tam tvoj obrovský nos, ktorý sa do všetkého mieša!“ Rowena bola podráždená, čakala, že jej Randolf bude prejavovať rešpekt, bola predsa len v kováčskom remesle lepšia. Ale namiesto toho sa z nej vysmieval, hodil ju do vody, a teraz jej k tomu všetkému ešte aj závidel.

Randolf nad jej výstupom iba mávol rukou. „Je mi to jedno. Rob si, čo len chceš.“