Choď na obsah Choď na menu
 


Kapitola 11: Kráľovská hostina

rowena.png

article preview

Rowena nemala dobrú náladu. Dokončila rukoväť a bežala čím ďalej od Randolfa, hnevala sa na neho tak príšerne, až nedokázala iné, ako mlčať. Vyskúšala si šaty, ktoré jej poslal kráľ. Boli smaragdové, keby sa nehnevala, určite by ju potešili. So šnurovačkou sa malú chvíľku trápila, ale napokon bola hotová. Ešte si upravila vlasy, poriadne umyla tvár a zliezla po rebríku nadol. Randolf bol ešte v dielni, začal si chystať železo na ďalší meč, ktorý mal vyrábať spoločne s Rowenou až zajtra. Nenápadne zdvihol hlavu od práce, zbadal ju v tých nádherných šatách a zachmúril sa.

Rowenu jeho pohľad urazil ešte viac. „Čo sa ti zase nepáči?“ Povedala pološeptom.

„Nič som nepovedal.“

„To si ani nemusel.“

Randolf si iba vzdychol. Na chvíľu si bol istý, že jej povie to, čo mal celý ten čas na srdci, ale napokon iba zaťal zuby, ešte nebol predsa len ten správny čas. Pokrútil hlavou a povedal ľahkým tónom. „Iba si myslím, že ti viac pristane kožená zástera ako šaty barónky.“

„Závidíš, pretože ty si šaty šľachtica nikdy neoblečieš.“

Randolf sa zasmial, na lícach sa mu zjavili jamky a jeho úsmev sa Rowene celkom páčil, až kým neotvoril ústa. „Nepotrebujem si na seba dávať drahú látku, aby som si niečo dokázal.“

Rowena zagúľala očami, už nemala náladu na doťahovanie. Iba si vzdychla a rozhodla sa ísť na hrad. Randolf nahnevane búchal kladivom po železe a keď odišla, sklamane si vzdychol, nemal z toho dobrý pocit. Nemal ju pustiť samú.

Keď prišla na hrad, nemohla uveriť vlastným očiam. Niečo také nádherné nikdy nevidela. Všade bolo plno sviec, ktoré rozžiarili obrovskú sálu. Na Rowenino počudovanie sa tam nachádzalo plno šľachty. Bohaté dámy na sebe mali róby od výmyslu sveta. Hýrili farbami, no aj tak sa všetky oči upierali na Rowenu. Jej zelené oči priam žiarili a upútali nejedného muža. Prišiel k nej jeden z kráľových rytierov a usmial sa na ňu. Mal na sebe kožušinu medveďa, v ktorej pôsobil majestátne. Jeho hlboko posadené oči si ju premerali od hlavy po päty. Mal výrazné lícne kosti a mierne strapaté kučeravé hnedé vlasy.

Ozval sa ako prvý. „Tešil som sa na vás Rowena. Videl som vás na súťaži kováčov a neveril som, že našim najšikovnejším kováčom je také drobné žieňa.“

Rowena na chvíľu úplne stratila slová, keby jej niečo také povedal Randolf, určite by to bola urážka, no tento to myslel ako pochvalu. Tak sa iba nesmelo usmiala.

„Volám sa Erwin.“

Rowena sa rozhodla zaklamať. „Robím iba to, čo ma naučil môj otec. A jeho remeslu zase vyučil jeho otec. Keby mal môj otec syna, pravdepodobne by ste sa teraz zhovárali s ním a nie so mnou.“

Erwin spokojne prikývol. „Áno to sa o vás pošuškáva po celom šírom kráľovstve.“ Povzbudivo sa na Rowenu usmial. „Vraj ste najmladšia z pätnástich dcér a prevzali ste otcove remeslo. V skutku výnimočné, to sa len tak nevidí.“

„Som jeho desiatou dcérou. Šuškajú sa tu nepresnosti.“ Rowena sa doširoka usmiala.

Erwin jej podal svoje rameno a zaviedol ju až k dlhému stolu, kde sa mala podávať večera. Na samotnom konci sedel kráľ Morton, ktorý sa zmierlivo usmieval na svojich dvoranov.

Rowenine oči sa rozšírili od úžasu, sluhovia na stôl začali prinášať dobroty od výmyslu sveta. Niečo také sa jej ani len neprisnilo. Boli tam pečené pávy, ale aj mohutná hlava diviaka. Keď priniesli trojposchodové torty a sladké koláče, pocítila, ako jej škvŕkalo v žalúdku. Avšak nechcela sa na to všetko vrhnúť. Všímala si ostatné dámy a snažila sa po nich opakovať. Vždy si na tanier dali iba malý kúsok a jedli veľmi pomaly. Ona by to do seba najradšej všetko napchala, a potom by sa spokojne odkotúľala do dielne. Možno mal Randolf predsa len pravdu. Niečo na tejto chladnej spoločnosti ju desilo. Nikto nerobil to, čo chcel, ale to, čo sa muselo. Takéto pravidlá jej neboli trikrát po vôli.

Keď zjedla kúsok prepelice, všimla si, ako jej Erwin dolial pohár vína. Musela sa krotiť, lebo sa jej ľahko popletie myseľ. Nemohla toľko piť, nebola na to zvyknutá. Erwin dojedol svoj kúsok diviaka a milo sa na ňu usmial. „Váš otec vás naučil pracovať s magnetmi? Všimol som si, že ich používate pri zahrievaní kovu.“

Rowena spozornela, v okamihu mala pocit, že jej dobrá nálada vyprchala, avšak naoko sa usmiala. Cítila nepríjemnosti. Bola si istá, že niečo nebolo v poriadku, Erwin sa totižto zaujímal o postupy trpaslíkov. Pozrela sa mu hlboko do jeho hnedých očí a dúfala, že v nich bude vedieť čítať, avšak nestalo sa. A tak sa snažila nenápadne zmeniť tému. „Naučil ma toho veľmi veľa, je to v skutku šikovný človek. Keď sa raz dotkne kovu, vždy ho pretvorí na niečo neuveriteľné.“

Erwin na ňu žmurkol a poľahky sa opäť vrátil k magnetom. „Avšak váš otec bol rovnako na súťaži a magnety sám nepoužil.“

„To nie. Sám tej technike už prestal veriť, považuje ju za zastaranú.“ Odpila si z vína a dúfala, že o tejto téme sa nebudú baviť. Bola na veľmi tenkom ľade a dobre si to uvedomovala. Všetky tieto triky ju totižto naučili trpaslíci, a tí museli i naďalej ostať v utajení.

Erwin však pokračoval vo vyzvedaní. „Tá technika je naozaj prastará. Používala sa v období, ktoré bolo príliš temné nato, aby si ju niekto mohol zapamätať. Vraj pochádzala od samotných trpaslíkov.“

Rowena sa hrdelne zasmiala, tentoraz to bola naozaj pretvárka. Nevedela, že vôbec niečo také dokáže, avšak pre Mundu a Igrida by urobila všetko. „Trpaslíci sú predsa len rozprávky pre malé deti. Každý dobre vie, že nikdy neexistovali.“

„Podľa svojich osobných skúseností viem, že sa každá rozprávka zakladá na nejakej skutočnosti.“

Rowena sa pozrela do Erwinových očí a videla v nich lesť. Nevedela prečo, ale cítila, že bol veľmi prefíkaný, a toto všetko bola iba obyčajná skúška. Snažil sa o nej dozvedieť čím viac, ale ona sama o ňom  nevedela nič. Rozhodla sa upriamiť pozornosť tým smerom. „Viete každé moje tajomstvo, ja však nemám ani len potuchy o tom, aké sú vaše služby pre kráľa.“

Erewin sa spokojne zazubil. „Strážim pre neho východnú hranicu.“

Rowena bola i naďalej v strehu. „Myslela som si, že na východnej hranici máme spojencov.“

Erwin zdvihol čašu a spokojne si odpil. „Z každého spojenca sa môže stať nepriateľ, keď príde ten správny čas.“

„Pretože nepriateľ nikdy nespí?“ Nesmelo sa opýtala.

Erwin sa iba schuti zasmial. „Pretože každý priateľ raz musí zaspať. Ostražitosť netrvá večne.“ Vtedy si Rowena uvedomila, čo sa vlastne deje. Preto kráľ potreboval toľko kvalitných mečov. Chystal sa na vojnu. Iba sa naoko usmiala a dúfala, že odtiaľ čím skôr vypadne. Mala pocit, že sa ocitla v brlohu samotného medveďa a cesta na ústup neexistovala. Do čoho sa to, dočerta, zamotala.

Keď sa všetci hostia najedli, Rowena započula flautu a citaru, mnohí zo šľachticov sa postavili a chystali sa do tanca. Erwin tak urobil tiež a vyzval Rowenu, tá mu podala svoju mozoľnatú ruku a pretrpela tanec, no radšej si priala byť v dielni s Randolfom. Chcela to už mať celé z krku.

lady-2801216_1280.png

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.
 


Posledné fotografie





Štatistiky

Online: 3
Celkom: 52157
Mesiac: 4690
Deň: 145