Rowena sa príšerne hnevala, mala pocit, že jej z toho všetkého praskne hlava. Z kráľovskej hostiny bežala priamo do dielne, chcela zo seba zhodiť tie drahé šaty a poriadne sa vyspať ešte pred tým, než vyvedie nejakú hlúposť. Munda jej donekonečna opakovala, že každé večerné rozhodnutie je urýchlené, ráno ukáže všetko v lepšom svetle. I keď toto asi naozaj nemalo lepšie svetlo. Bola si istá, že kráľ sa chystal na vojnu a ona v tom celom hrala úlohu. Načo sa to vôbec dala? Mala podkúvať kone a nie vyrábať zbrane! Vždy zbrane považovala za niečo nevyhnutné, veď každý sa potreboval brániť proti nepriateľovi, ale niečo celkom iné bolo zaútočiť, a to najmä v období mieru a prosperity.

Keď konečne prišla do dielne, zabuchla za sebou dvere a sťažka sa nadýchla. Čakala, že tam už bude tma, avšak sviece boli zažaté. Počula rinčanie kovu a unavene zdvihla obočie. Randolf tam stál v koženej zástere a stále pracoval na meči. Vyzeral unavený, mračil sa a z čela mu kvapkal pot. Rowena prišla až k nemu a chytila ho za rameno. „Zbláznil si sa?“

Randolf konečne prestal a prezrel si ju od hlavy po päty, akoby sa snažil niečo zistiť. „Zajtra môžem prísť až poobede, tak som sa rozhodol, že stratený čas dobehnem ešte dnes.“

Rowena si chytila tvár do dlaní. Všetko to do seba zapadlo. Preto kráľ vyhlásil súťaž o najlepšieho kováča, kráľovstvo potrebovalo dokonalé zbrane, chystalo sa predsa na vojnu. Ona ich mala svojimi rukami vytvoriť, aby sa nimi potom preliala nevinná krv? Iba si sklamane vzdychla. „Ty si o tom vedel?“ Položila Randolfovi nečakanú otázku.

„Nerozumiem ti, o čom som mal vedieť?“ Randolf odložil rozrobený meč a nechápavo sa pozrel na Rowenu.

„No predsa o vojne? Varoval si ma, aby som si na hostine dávala pozor. Iba ja som taká slepá, že nemám o ničom potuchy?!“

Randolf ju chytil za rameno, a potom jej pritlačil mozoľnatú dlaň na pery. „Takéto veci nekrič, nie je dobrý nápad ich ani len zašepkať. Tu majú uši aj steny.“

Rowena prikývla na znak súhlasu. Randolf ju pustil a ona sa snažila stíšiť hlas. „Náš kráľ chystá vojnu?“

Randolf prikývol a dúfal, že Rowena na hostine zachovala pokoj. Nevedel prečo, ale bol z toho pozvania neskutočne nervózny, sám si uvedomoval, že Rowena bola pre kráľa cenná, no pochyboval, že o tom vedela aj ona. Premýšľal, že jej povie pravdu, no potom pochopil, že na to celé ešte neprišiel ten správny čas.

„Celý ten čas si o tom vedel a aj tak si sa chcel stať kováčom? Čo je to s vami? Ľudia budú predsa umierať...“ Rowenin hlas sa zlomil. „Budú umierať mojimi zbraňami.“

„Skús sa upokojiť. Vojna sa chystá, ale ešte sa nezačala a možno sa ani nezačne. Nikdy nevieš, ako sa vyvinie situácia.“ Randolf ju chytil za ramená, premýšľal, že ju objíme, ale nevedel, či by ju to nenahnevalo.

„Erwin mi naznačil, že kráľ chce napadnúť našich východných spojencov. Krajina Orlov na to nebude pripravená.“ Rowena zvesila plecia. Poznala to kráľovstvo iba z Mundinho rozprávania. Bolo to jediné kráľovstvo, ktoré sa trpaslíkov pred stovkami rokov zastalo a nechcelo s nimi viesť vojnu. Všetky ostatné im chceli ukradnúť ich tajomstvá, avšak oni s nimi i naďalej chceli žiť v mieri. Munda jej povedala, že sa medzi trpaslíkmi povrávalo o tom, ako niektorí z nich v Krajine Orlov našli svoj nový domov.

Randolf zbadal v jej očiach smútok, a tak sa ju pokúsil utešiť. „Krajina Orlov nikdy úplne neverí prímeriu, sú ostražití aj v dobrých časoch.“

„Odkiaľ to vieš, bol si tam niekedy?“ Rowena sa na neho podozrivo pozrela, nevedela, čo si o tom celom mala myslieť.

„Nie, ale povráva sa to...“

Asi to naozaj nebol najlepší čas na rozhovor. Rowena sa pomaly začala hnevať aj na Randolfa. „Ako môžeš byť taký ľahostajný. Vieš, že sa chystá vojna a sám sa prihlásiš za kováča? Ja som ním chcela byť iba preto, aby som ukázala svoje remeslo kráľovstvu.“

„Stala si sa kováčom, lebo si pyšná a chcela si, aby ťa každý obdivoval a hlavne tvoj vlastný otec. Čo si si myslela? Že kráľ potrebuje dokonalé zbrane, aby si ich zavesil na stenu? Nebuď hlúpa... Keby som nepotreboval peniaze, nikdy by som sa do súťaže neprihlásil.“

Rowene sa pravda ľahko nepočúvala. Priznala si, že na tom mala sama svoj podiel viny. Ale rozhodla sa všetko napraviť. „Odídem dotiaľto a vydám sa do Krajiny Orlov, aby som ich varovala.“

Randolf nemohol uveriť vlastným ušiam, práve sa utvrdil v tom, že nepovedať jej všetko, bolo správne rozhodnutie. „Si blázon, to rovno môžeš poprosiť kata, aby ti odsekol hlavu.“ Nespokojne si vzdychol a pokračoval. „Vravím ti, že budú pripravení, počul som, že majú strážne veže vysoko na oblohe. Ak sa niečo začne diať na východnej hranici, ich vojaci budú v pohotovosti.“

„Nepoznáš ich. Iba si to myslíš, lebo sa to šuškalo na kráľovskom dvore, ale vonkoncom to nemusí byť pravda. Ak sa tam nenápadne prešmyknem, čo určite dokážem, ver mi, ich šance sa zvýšia.“

Randolf si zhlboka povzdychol, bolo to ako hádzať hrach o stenu. Nech jej už povedal čokoľvek, bola natoľko tvrdohlavá, že si svoj nápad aj tak nechcela nechať vyhovoriť. Stíšil hlas, aby sa naklonil ešte bližšie k jej uchu a rozhodol sa jej povedať časť svojho veľkého tajomstva. „Môžeme im pomôcť aj inak. My sme predsa tí, ktorí vyrábajú zbrane. Stačí, ak každý desiaty meč zle zakalíme. Malá prasklinka potom vyrovná misky váh.“

Rowena nahnevane pokrčila čelo. „To je vážne tvoj plán? Chceš našich vojakov poslať na istú smrť? Potratil si rozum?!“

Randolf mal toho plné zuby, najradšej by sa otočil na päte a nechal ju tak, no jedno si odpustiť nemohol. „Tak ja som potratil rozum? To ty predsa ukazuješ prastaré remeslo trpaslíkov pred samotným kráľom.“

Rowena sťažka prehltla. Uvedomila sa, že sa do súťaže nikdy nemala zapojiť. Ohrozila tým Mundu a Igrida. Jej pobyt na tomto mieste bol pre nich nesmierne nebezpečný. Ešte stále mala v koženom vrecku ich zázračný modrý prášok, a keď sa Randolf práve nedíval, použila ho na nejednom z mečov. Teraz to však celé prestalo mať zmysel. Vedela, že niečo musela urobiť a poškodzovať zbrane vojakom jej nepripadalo ako niečo čestné. Bolo to pod jej úroveň. Vojna nesmela nastať a ona sa jej rozhodla zabrániť.

Sklamane sa zadívala na Randolfa. „Odkiaľ vieš, že tie triky pri kovaní patrili trpaslíkom?“

„Každý poriadny kováč to vie.“

Rowena nespokojne pokrčila plecia. „Ak by to vedel každý kováč, prečo by ich metódy potom nepoužívali všetci, hm? Skôr si myslím, že každý kováč vie o rozprávkach na dobrú noc, ktoré sa hovoria deťom o trpaslíkoch.“

Randolf bol celkom vyčerpaný. Koval príliš dlho a opäť sa s Rowenou iba doťahovali na nezmysloch. „Nemá to cenu. Idem radšej spať.“ Zvrtol sa na päte a už ho nebolo. Rowena však nedokázala zaspať. Vyzliekla si šaty, pretože mala pocit, akoby sa v nich dusila. Rýchlo si dala svoje staré šaty a začala premýšľať, ako sa dostane do Krajiny Orlov.