Rowena sa upokojila, nevedela prečo, ale verila Randolfovi. Nechcel jej povedať, ako informuje Krajinu Orlov, ale napriek tomu jej jeho slovo stačilo. Keď sa v ten večer vrátila do dielne, srdce jej prestalo biť na poplach. Vzdychla si a pobrala sa spať. Jej myšlienky sa konečne utriedili. Necítila tú neskutočnú vinu a mohla pokojne zaspať.

Prebudila sa uprostred noci ani nevedela prečo. Pošúchala si čelo, a potom sa rozhliadla, vystrašene sa chytila za kolená a zatajila dych. Nemohla tomu uveriť, ale pri jej slamníku bol veľký sivý vlk. Jeho oči vyzerali v tme ako dve žiarivé lampáše. Ležal hneď vedľa nej, a keď zbadal jej strach, nepatrne nadvihol hlavu, akoby ju chcel upokojiť.

Rowena nachvíľu stratila hlas. Mala pocit, že jej ostal zaseknutý niekde v hrdle. Chcela kričať o pomoc, ale potom si uvedomila, že kým by k nej niekto prišiel, ak vôbec, ten obrovský vlk by sa na ňu už dávno vrhol. Vyzeral dokonca akýsi väčší než tie, ktoré videla v lese. Jeho obrovské laby pripomínali skôr medveďa.

Rowena sa odvážila pozrieť do jeho očí a vlk jej pohľad opätoval. Trvalo to niekoľko minút. Ťaživé ticho a prudké búšenie srdca. Dievča sa posunulo bližšie k múru. Netušilo, čo má spraviť. Vlk zvláštne zakňučal. Čo tam vôbec robil? Ako sa mohlo také obrovské zviera prešmyknúť cez hradné stráže? Určite v noci pili a zaspali. Prečo ju však už dávno nezjedol?  Keď vlk zbadal jej vystrašený výraz, iba mierne zakňučal. „Choď preč, prosím, choď preč.“ Zašepkala unavene Rowena.

Vlk sa na ňu pozrel, a potom zdvihol svoju veľkú papuľu smerom k mesiacu, ktorý osvetľoval dielňu a akosi smutne zavil. Bol to dlhý kvílivý zvuk, ktorý Rowene pripomenul plač. Vystrašene prehltla...

Keď sa ráno prebudila, po vlkovi nebolo ani stopy. Nevedela, ako zaspala a hlavne, ako vlk zmizol. Keď sa nad tým všetkým zamyslela, pochopila, kde bol pes zakopaný. „Bol to iba sen. Nič viac.“ Tuho sa snažila spomenúť si na oči vlka, ale nešlo to. To všetko nasvedčovalo tomu, že vlk tam nikdy nebol. „Zbláznila som sa...“ Zašepkala si sama pre seba. Keď si spomenula nato, aká bola nespokojná v poslednom čase kvôli Krajine Orlov, uvedomila si, že to všetko mali na svedomí jej napnuté nervy. Iné vysvetlenie neexistovalo.

Pomaly sa obliekla a šla do dielne. Tentoraz konečne predbehla Randolfa. Prezrela si kusy železa, ktoré sa jej povaľovali na pracovnom stole a vybrala si jeden z nich. Zaťala zuby a rozhodla sa, že bude robiť presne to, čo Randolf. Podporí Krajinu Orlov tým, že urobí drobné prasklinky pri výrobe mečov. Keď Randolf zavítal do dielne, kývol hlavou na Rowenu. Vyzeral, že sa mierne hneval. Obliekol si koženú zásteru a bez jediného slovka sa pustil do práce. Celé doobedie neprehovoril. Keď im priniesli obed, sadli si vedľa seba ako dvaja cudzí ľudia. Rowena začala pomaly odjedať z diviaka, keď sa konečne odhodlala na úsmev.

„Ďakujem... Mala som ti to povedať už skôr. Som ti zaviazaná zato, že si ma zachránil pred Erwinom a aj za ten večer.“

Randolf zdvihol hlavu od jedla a zachmúril sa. „Si decko, Rowena. Toto všetko robíš presne ako na turnaji. Aj tam si chcela vyhrať a vôbec si sa nepozrela na následky. Nejde ti o to, čo všetko môžeš zničiť. Uvedomuješ si vôbec, čo všetko riskujem tým, že som ti na nos zavesil pravdu?“

Rowene sa takýto tón nepozdával, chcela Randolfovi pomôcť a on sa tváril, akoby spravila niečo hrozné. „Uvedomujem si iba to, že sa ti moja pomoc môže zísť.“

„Ale ja ju nepotrebujem. Nešiel som ťa do lesa zachrániť preto, že by si bola pre mňa nejako dôležitá, a to platí aj pre tvoju pomoc. Iba som nechcel, aby si všetko prezradila, keby ťa mučili. Ak by sa dozvedeli, že naschvál ničím meče pri výrobe, bol by to koniec. A na také niečo ešte nie je ten správny čas.“

Rowena nemohla uveriť vlastným ušiam, cítila, že bol arogantný, ale nemala pocit, že by si to zaslúžila. „Správaš sa otrasne.“

„V hre sú dôležitejšie veci ako tvoje pocity. Si len decko, ktoré si plní svoje sny, kým my ostatní riešime skutočné problémy.“ Dojedol svoj kus mäsa, postavil sa a vrátil sa ku kovania. Zdalo sa, že jeho nálada bola na bode mrazu.

Prešiel dobrý týždeň a vzťah medzi Rowenou a Randolfom sa nezlepšil. Tentoraz to bola Rowena, ktorá sa jednostaj pokúšala o rozhovor. Vždy sa mu milo prihovorila, no Randolf iba pokýval hlavou alebo sa dokonca zatváril, že ju nepočuje. Jeho uši voči jej slovám úplne ohluchli. Rowena sa napokon vzdala a rozhodla sa, že všetko nechá tak. Nemienila mu už povedať ani len jedno jediné slovko.

Čo ju však trápilo viac, boli zvláštne sny. Opakovali sa pomaly každú noc a Rowena nechápala ich význam. Munda jej vždy hovorila, že sny prichádzali za každým z nejakého dôvodu a sivý vlk, ktorého stretla päťkrát za týždeň, určite nebol náhodou.

Odkedy vedela, že sa jej to iba sníva, prestala sa ho báť. Dívala sa na jeho sivú srsť a vystrela jeho smerom dlaň. Otec ju učil, že zviera by ju malo ovoňať, aby spoznalo jej pach. Vlk ju oňuchal, a keď jej nič neurobil, odvážila sa ho opatrne pohladiť. Kĺzala rukou po jeho srsti a on sa na ňu uprene díval. Nevedela jeho pohľad zaradiť, až tak veľmi sa v zvieratách nevyznala, a toto dokonca ani len nebolo skutočné, bol to iba obyčajný sen. „Prečo za mnou chodíš?“ Spýtala sa ho pološeptom, avšak on mlčal.

Keď sa v jej sne zjavil na druhý deň, bol priateľskejší. Rowena k nemu opäť vystrela ruku, no tentoraz ju nielen ovoňal, ale aj oblizol. Jeho papuľa bola taká mohutná, že sa Rowena pri ňom cítila ako úplný drobec. „Keby si bol skutočný, doniesla by som ti niečo pod zub.“ Zdalo sa, že slovám o jedle rozumel, pretože mierne zakňučal. Rowena sa zasmiala.

Sny sa opakovali a zlepšovali jej náladu, chodila do dielne celkom pokojná. Vedela, že sa chystá vojna, ale už si to všetko nebrala tak k srdcu, občas ju nahneval Randolf, ale s tým vedela žiť.

Keď k nej jedno poobedie prišiel, vedela, že mal niečo na srdci. Zatiahol ju za rameno a ona musela prestať kovať hneď v tom momente. Chcela niečo odvrknúť, ale podľa jeho očí vedela, že šlo o niečo vážne.

„Dopočul som sa, že sa s tebou chce rozprávať Erwin. O chvíľu za tebou príde jeho posol. Musíš mi sľúbiť, že si dáš pozor na jazyk. Nesmieš mu prezradiť nič, rozumela si?“

Rowena prikývla, a potom dostala nápad. „Čo keby som jeho pozvanie odmietla. Nie je mi trikrát sympatický.“

„To nie, iste by niečo zavetril. Nie je to žiaden hlupák. Choď tam a hovor iba to, čo nás neprezradí. Určite ti ponúkne víno.“ Randolf sa nadýchol, nevedel, či bol dobrý nápad, aby Rowena ostala v dielni, vedela toho priveľa a poľahky by to z nej niekto mohol vytiahnuť.

„Odmietnem víno...“ Aj tak ho nemala rada.

„Nie. Vezmi si jeden pohár, a ten pi celý večer. Musíš ostať ostražitá, ale nesmieš sa správať inak ako naposledy, buď priateľská, rozumieš? V stávke sú osudy mnohých. Sľúb mi to.“ Randolf ju chytil za ramená a pozrel sa jej do očí.

„Sľubujem.“ Povedala poľahky, vedela, že to dodrží. Neprešlo ani päť minút a Erwinov posol bol v dielni aj s odkazom, ktorý spomínal Randolf.