Erwin Rowenu čakal na hrade. Mal v rukách čašu s vínom, ktorou ju privítal. Jeho úsmev však Rowene nebol trikrát sympatický. Vzala si víno a opatrne si odpila. Erwin sa zazubil, keby ho nepoznala, určite by sa pri jeho pohľade červenala. Mal na sebe drahý červený plášť a koženú tuniku, ktorá pôsobila majestátne. Keby jej sestry vedeli, že sa stretáva na kráľovskom hrade so strážcom východnej hranice, zozeleneli by od závisti. Avšak takto bola Rowena predsa len ostražitá. Aj pri sivom vlkovi sa cítila bezpečnejšie ako tu.

„Rád vás vidím, moja drahá.“ Erwin pôsobil veselo, myslel to však vážne?

„Čomu vďačím za toto pozvanie?“ Snažila sa byť sebaistá, ale slová jej vychádzali z úst akosi umelo, nebola vo svojej koži.

Zdalo sa, že Erwin to nepostrehol. „Myslel som na vás a chcel som vás vidieť. Hádam mi doprajete toľko radosti.“

„Samozrejme. Som tu pre vás kedykoľvek.“ Strojene zaklamala. Vlastne ani len netušila, čo sa jej to predralo medzi zuby. Byť s ním len o minútu dlhšie bolo rovnako príjemné, ako zjesť kefu na vlasy.

„Kedykoľvek... Nemyslím si, že je to úplne pravda, moja milá Rowena. Mám pre vás určite potešujúcu správu. Kráľ sa veľmi teší z vašej práce a keďže si uvedomuje, že ste ďaleko od domova, mám tú česť oznámiť vám, že môžete ísť na týždeň za rodinou.“

Rowena nemohla uveriť vlastným ušiam. Mama a otec jej neuveriteľne chýbali, a to platilo aj pre jej hašterivé sestry. Chýbali jej ich spoločné hádky. Potom si spomenula na Mundu a Igrida a oči sa jej rozžiarili, už im chcela vyrozprávať všetko o súťaži, počas ktorej sa stala tým najlepším kováčom v celom šírom kráľovstve. Bola si istá, že Igrid od dojatia a hrdosti preleje nejednu slzu, avšak samozrejme tak, aby o tom nik nevedel.

Takmer by Erwina vybozkávala, ale opäť sa snažila zachovať pokoj a rozvážne sa poďakovala. Veľmi ju už našťastie nezdržoval, ospravedlnil sa, že ho ešte čaká nejaká práca a Rowena mu na rozlúčku povedala, že ráno odchádza domov.

Keď pribehla do dielne k Randolfovi, nevedela sa zastaviť. „Dali mi povolenie ísť domov za rodinou. Moje meče sú pre nich také cenné, že si smiem na chvíľu oddýchnuť. No nie je to úžasné?“

Randolf sa zamyslel, cúvol od kovadliny a pokrútil hlavou. „Niečo sa mi na tom nepozdáva. Prečo by ťa len tak posielali domov?“

Rowena stíšila hlas a pošepkala mu do ucha svoju odpoveď. „Možno tá vojna predsa len nie je tak blízko, ako sme si pôvodne mysleli. Možno to zbrojenie potrvá roky. Ktovie, kráľ si to stále môže rozmyslieť.“

Randolf sa zasmial, bolo to skôr kvílenie cez zaťaté zuby. „To určite a všetky meče rozdá ľuďom ako dary. Ako môžeš byť taká naivná, niečo sa tu chystá...“

Rowena si iba sklamane vzdychla. „Budem ti pomáhať, ako len viem, ale domov chcem ísť. Chýba mi otec, mama a moje bláznivé sestry. Neboj sa, zbehne to ako voda.“

Randolf nevyzeral veľmi nadšene, ale napokon prikývol.

Rowena sa večer zbalila a snažila sa zaspať, avšak bola celkom nepokojná. Prevaľovala sa na slamníku z boka na bok a dúfala, že konečne zaspí. Uprostred noci sa jej zjavil sivý vlk. Vyzeral akosi smutne. Keď sa na neho doširoka usmiala a chystala sa objať jeho široký krk, zavyl. Keď privoňala k jeho srsti, v mysli sa jej zjavil dobre známy pocit, túto vôňu predsa len dobre poznala, avšak radšej sa nad tým nezamýšľala. Bol to predsa len výplod jej fantázie. Než sa vlkovi stihla prihovoriť, oblízol ju. Iba si utrela líce a pokračovala v hladení. „Si skvelý priateľ, vieš to?“

Zdalo sa jej, že prikývol. „Mám dokonca pocit, že mi rozumieš...“

Ráno Rowena vstala už s východom slnka. Nestihla sa rozlúčiť s Randolfom, osedlala si koňa, prevesila cez neho vrece s jej šatami, chcela si ich predsa len obliecť, než ju uvidí mama. Nechcela, aby sa zľakla jej chlapčenského zjavu. Cesta bez otca a zastavovania sa v hostincoch jej trvala iba dva dni.

Keď zavítala pred dvere rodičovského domu, kolená sa jej mierne roztriasli. Ani nevedela, čo má očakávať. Otec reagoval dobre, no mama bola celkom iná. Vždy verila v hodnoty a povinnosti každej ženy v spoločnosti. Podľa týchto pravidiel Rowena nikdy nemala byť kováčom.

Opatrne otvorila dvere a zbadala, že v dome je aspoň zo tridsať ľudí. Boli tam jej sestry aj s deťmi a mužmi. Na prvý pohľad to vyzeralo ako rodinná oslava. Potom uprostred toho davu a nekonečného hluku zbadala Laru, tá držala v rukách malý uzlík. Narodilo sa jej dieťa.

Keď si to obrovské množstvo ľudí všimlo Rowenu, všetci náhle stíchli. Potom sa slova ujal Oros. „Domov sa vrátil môj milovaný syn! Najšikovnejší kováč!!“ Priskočil k svojej najmladšej dcére a tuho ju objal. Isabela ho pokojne nasledovala a keď Rowenu Oros konečne vystískal, vzala si ju do svojej náruče a zašepkala. „Chýbala si mi, maličká. Nečakal som, že sa tak dlho neuvidíme.“ Rowena takmer neverila vlastným ušiam, ako jej všetko ľahko prešlo.

Celý deň ju niekto obskakoval a vypytoval sa na kráľa. Lara chcela počuť o tom, ako ju vyhlásil za najlepšieho kováča. Helen zase zaujímal strážca východnej hranice. Boli z jej príbehov celé bez seba.

„Naozaj si večerala pri kráľovskom stole?“ Opýtala sa Penelopa.

„Samozrejme, keby ste videli, aké dobroty tam mali! Som si celkom istá, že niektoré z nich neboli ani len z nášho kráľovstva. Kvôli takejto hostine musia ísť kráľovskí kupci až do ďalekých krajín, hlboko za Severné more...“ Ani sama netušila, čo tára, ale príbehy z kráľovského dvora ju naplnili nekonečným šťastím a hlavne to, že ich môže rozprávať svojej rodine.

Keď prešiel deň plný hodovania, Rowena sa opatrne vytratila z domu a jej kroky smerovali k Munde a k Igridovi. V lese by sa dokázala orientovať aj poslepiačky. Ucítila v nose známu vôňu a na tvári sa jej objavil úsmev. Bolo príjemné byť opäť na mieste, kde mala také krásne spomienky. Žiadne starosti spojené s vojnou, nič... Toto jej naozaj chýbalo.

Chcela svojím drahým priateľom povedať všetky príbehy z kráľovského dvora, ale plánovala sa im zveriť aj o vojne. Vedela, že oni by to nikdy nikomu nepovedali a potrebovala dobrú radu. Zaklopala na ich dvere skryté v tráve a keď zbadala Igridovu opatrnú tvár, takmer sa rozplakala.

„Vedel som, že tú súťaž vyhráš.“ To bolo prvé, čo počula.

„Som taká rada, že ťa zase vidím, Igrid.“ Keď Munda započula Rowenin hlas, iba zapišťala. Chcela jej toho toľko povedať, ale nestihla.

Všetko sa zomlelo akosi prirýchlo, Rowena netušila, odkiaľ sa zjavili kráľovskí vojaci. Avšak boli v lese s ňou a než by stihla zaprotestovať, už jej poviazali ruky a zapchali ústa. K nej boli celkom suroví, ale pri Igridovi a Munde postupovali opatrne, nechceli im ublížiť. A vtedy to Rowena pochopila, preto ju poslali domov. Chceli chytiť trpaslíkov...