Choď na obsah Choď na menu
 


Kapitola 16: Sivý vlk

rowena.png

article preview

Rowena sedela  v žalári už druhý deň. Nemala tam žiadne okno, a tak sa celý čas dívala do tmy. Cítila zimu a nemala ani len potuchy, či je deň alebo noc. Zuby jej drkotali a hlava ju príšerne bolela. Mala pocit, že si nedokáže utriediť myšlienky. Vedela, že ju prepadli v lese kráľovi muži, museli ju celú cestu domov sledovať. A čakali, kým ich zavedie k trpaslíkom, bola taká hlúpa, taká naivná...

Snažila sa nájsť slamník a nachvíľu si zdriemnuť, ale nenašla nič. V tej tmavej diere bol iba chlad. Keď sa dvere roztvorili a Rowena zbadala sviečku, opatrne zdvihla hlavu. Stál tam Erwin a doširoka sa na ňu usmieval. „Moja najdrahšia, urobili ste mne a kráľovi neuveriteľnú radosť.“

„Ste podliak, vy a aj ten váš úžasný kráľ!“ Zachmúrila sa. „Čo ste urobili s Mundou a Igridom?“

„O nich by som sa nebál, majú pre nás obrovskú hodnotu. Vyrobia nám zbraň, vďaka ktorej Krajina Orlov padne na kolená.“ Erwin sa priblížil k Rowene a zasmial sa. „Bohužiaľ, vďaka nim ste pre nás stratili cenu práve vy.“

Rowena zdvihla hlavu, vedela, že toto dobrodružstvo sa pre ňu neskončí najlepšie, ale nehovorila nič, nemalo to cenu. Nemienila prosiť o život, bola príliš pyšná. Iba položila poslednú otázku. „Ako ste vedeli o trpaslíkoch, nevedel o nich nik. Za celé tie roky som strážila ich tajomstvo.“

Erwin jej odpovedal chladným, povýšeneckým tónom. Stratila sa akákoľvek zdvorilosť. „Ale napriek tomu si nám to prezradila ty sama. Keď sme ťa videli na súťaži kováčov, spoločne s kráľom sme si všimli prastaré remeslo trpaslíkov. Ani jeden ľudský kováč ho nevedel, boli sme od trpaslíkov oddelení celé stáročia a naše poznanie nebolo také dokonalé. Ale ty... vedeli sme, že ťa učil jeden z ich majstrov. Iba preto si mala pre nás neuveriteľnú cenu. Myslíš si, že by ťa kráľ nechal v jeho dielni?! Nebuď hlúpa, žiadnej žene by to nedovolil!

A potom sme pochopili, že existuje možnosť, ktorá bude omnoho lákavejšia ako tvoje schopnosti. Čo ak tvoj majster stále žije? Ak ty dokážeš ukovať dokonalé meče, čo dokáže on? Je mi to ľúto, ale v tomto kráľovstve si tak trochu navyše... Budú nám stačiť tí dvaja drobci. Žena za kovadlinou mi už vôbec nepripadá taká vtipná ako na začiatku, nehodíš sa ani len za dvorného šaša. Zdá sa, že sa ráno uvidíme na šibenici. Chcel som sa iba rozlúčiť.“

Rowena sa dívala do Erwinových prázdnych očí. Bol v nich hlad po bohatstve, nič iné. Mala tomu zabrániť, ale už bolo neskoro. Venovala mu rovnaký pohľad, a potom sa usmiala. „Keď Krajina Orlov padne, neurobí ťa to šťastným.“

„To samozrejme nie, Krajina Orlov bude iba začiatok. Potom prídu na rad ostatní, padnú pred nami na kolená. Celý svet nám bude ležať pri nohách.“ Viac jej nepovedal, iba zabuchol dvere a už ho nebolo. Rowena ostala sedieť v tichu, ešte cítila ten jeho nepríjemný pohľad, iba si povzdychla. Vedela, že všetko pokazila, ale utešovala sa aspoň myšlienkou, že Mundu a Igrida budú potrebovať.

Snažila sa zavrieť oči, chcela sa poslednýkrát vyspať, keď počula hluk pred svojou celou. Nevedela presne, komu patrili hlasy, cez tie hrubé múry sa to nedalo rozoznať, no dvere na jej cele sa už o chvíľu rozleteli a stál v nich Randolf. Mal strapaté vlasy a vyzeral nepokojne. Nestihla ani len otvoriť ústa a on jej už pomáhal na rovné nohy.

„Musíme odtiaľto utiecť.“ Zašepkal do tmy.

„To je zlý nápad, nemáme žiadnu šancu, Randolf. A takto sa prezradíš aj ty sám. Krajina Orlov ťa potrebuje.“

Randolf neodpovedal, iba Rowenu schytil za rameno a ťahal ju preč. Šiel opatrne, akoby takýchto útekov zažil neúrekom. Vždy sa mierne prikrčil, keď sa díval za roh. Rowena si všimla, že sa mu za opaskom hompáľal meč. Vtedy si uvedomila, že ani len netuší, ako sa Randolf dostal cez stráže.

Randolf ju vliekol z jednej chodby do druhej. Išlo to oveľa ľahšie, ako si Rowena myslela. Keď sa pred nimi zjavili dvaja vyzbrojení rytieri, bola si istá, že Randolf nemal ani len najmenšiu šancu. Randolf bol predsa kováč, čo už len mohol vedieť o boji.

Tí dvaja vyzerali nazúrene. „Ale, ale... niekto sa nám tu snaží utiecť.“ Obaja vytasili svoje meče a Randolf sotil Rowenu do kúta. Ponaťahoval si ramená a zasmial sa. „Na vašom mieste by som to nechal tak.“

„Máme sa báť kováča?“ Obaja sa rehotali.

„Mali by ste sa báť toho, kto vám vyrobil zbraň.“ Než sa stihli spamätať, takmer sa na nich vrhol. Rowena nemohla uveriť vlastným očiam, jeho meč priam lietal vo vzduchu. Bol to jeden svižný pohyb za druhým, ale zdalo sa, že im nechcel ublížiť. Oboch omráčil po hlave tupou stranou meča. Potom chytil Rowenu za ruku a vliekol ju ďalej.

„Ty nie si kováč, však?“

Randolf sa nepatrne usmial. „Som špeh v službách kráľa Krajiny Orlov.“

Ani len netušila ako, no podarilo sa im prešmyknúť von z hradu. Na nádvorí boli iba dvaja opití vojaci, ktorí ich ani len nekontrolovali. Rowena cítila, že ju po dvoch dňoch sedenia bolia nohy, ledva držala s Randolfom krok. Bol príliš rýchly. „Zastav, iba nachvíľku.“ Boli už hlboko v lese, no Randolf sa nedal uprosiť, chcel postupovať, čím rýchlejšie. Mal v lese ukryté dva kone a vedel, že potom to už pôjde. Chcel byť z toho miesta čím skôr preč. Vo vzduchu totižto cítil problémy.

Šli pozdĺž útesu, ktorý sa zvažoval do rozbúrenej rieky pod nimi. Randolf pridal do kroku, ale vtedy už počul kopytá koní. Prenasledovali ich a očividne sa im to darilo. Obkľúčili ich. Mali za sebou iba rieku. Bolo ich akosi priveľa a stál tam aj Erwin. Záležalo mu na tom, aby Rowenu potrestal. Randolf si uvedomoval, že proti takej presile nemal žiadnu šancu. Bol šikovný, ale toľko chlapov by nedokázal poraziť, teda ako človek určite nie.

Chytil Rowenu pevne za ruku, videl jej strach v očiach. Potom sa zhlboka nadýchol a začal sa meniť. Rozboleli ho všetky kosti v tele, no trvalo to iba chvíľku. O zlomok sekundy stál vedľa Roweny ako sivý vlk. Rowena neverila vlastným očiam. Najprv zhíkla, a potom si uvedomila, že to neboli sny, v ktorých videla vlka, ale skutočnosť. Všetci naokolo stuhli a Randolf zavil tak, že sa mnohé z koní splašili a zhodili zo sedla svojich jazdcov. Doudieraní rytieri sa postavili na nohy. Randolf vrčal a vedel, že jeho šance sa vyrovnali. Bolo to obrovské zviera. Z papule mu tiekli sliny, a keď sa k nemu jeden z rytierov iba mierne priblížil, vyskočil na zadné a rytiera zvalil na zem. Rytierovi vyletel meč z rúk a Rowena si bola istá, že plače. Niečo také nikdy pred tým nevidel. „Zľutuj sa.“ Šepkal celkom roztrasene.

Ostatní rytieri okolo Randolfa urobili akýsi polkruk, avšak ani jeden sa neodvážil priblížiť a zaútočiť. Erwin vyzeral nesvoj. „No tak, na čo ešte čakáte, dočerta!“

Jeden z rytierov sa posunul o krok k Randolfovi. Vlk zavrčal a jeho oči svietili široko-ďaleko. Vyzeral naozaj zlovestne. Kým Randolf sa sústredil na rytierov, nevšimol si, že na neho Erwin mieril lukom. Šíp bol rýchly, zasvišťal a trafil Randolfa. Erwin sa chystal vystreliť ďalší, no Randolf začal cúvať a zavil.

Rowena pochopila, čo má urobiť. Zhlboka sa nadýchla a skočila z útesu priamo do rieky, Randolf ju nasledoval.

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.
 


Posledné fotografie





Štatistiky

Online: 3
Celkom: 60492
Mesiac: 3597
Deň: 111