Choď na obsah Choď na menu
 


Kapitola 17: Bolgoti

rowena.png

article preview

Rowena sa vynorila pomerne rýchlo, bola zvyknutá plávať v jazere spoločne so sestrami. Na lete to mali najradšej. Avšak táto rieka bola príliš dravá a ťahala ju preč. Ledva dokázala lapať po dychu. Cítila, ako prehltla príliš veľa vody a rozkašľala sa. Prúd ju ťahal až ku skalám. Narazila na jednu a zvrieskla, nebola si istá, či si niečo nezlomila. Ďalší úder by bol oveľa horší, no našťastie bol pri nej vlk. Chytila sa jeho srsti, a to obrovské zviera ju ťahalo preč od skál. Nevedela ako, ale podarilo sa mu plávať, a to ich oboch zachránilo.

Šli po prúde, Randolf sa nepremenil na človeka, takto mal viac sily a vedel, že Erwin je tvrdohlavý a mohol by ich prenasledovať. Takto mali aspoň malú šancu utiecť. Trvalo to už dlho a postupne cítil, že už nemá viac síl. Šíp mal ešte stále zabodnutý v labe, a tak postupne vyplávali z rieky. Vyskočil z nej ako vlk, ale keď sa od únavy zrútil na zem, bol už človekom.

Rowena si k nemu kľakla. „Si v poriadku?“ Videla šíp a rozhodla sa ho ošetriť. „Musím ho vybrať a ranu vyčistiť.“ Trčal mu z ramena a Randolfova tvár bola celá v kŕči, nechcel prejaviť bolesť, ale Rowena vedela, že trpel. Mala v hlave plno otázok, chcela vedieť všetko, ale nebol ten správny čas. Pomohla Randolfovi na nohy, a potom sa posadil k dubu, potreboval sa oprieť.

„Vyber šíp a nalej na ranu toto.“ Mal v plášti malú fľaštičku s liehom. Rowena prikývla a pustila sa do práce. Randolfov rev sa rozliehal celým lesom, no napokon z celej sily zaťal zuby a postavil sa na nohy. „Mal by si sa šetriť,“ zašepkala Rowena.

„Ak nás stále prenasleduje Erwin, nemáme veľa času. Musíme sa ponáhľať.“ Rowena prikývla. Zakrátko zistila, že ledva stačila kráčať za zraneným Randolfom, jej krátke nohy neboli až také rýchle. „Ako si vedel, že som naspäť na hrade?“ Neodolala, musela položiť otázku.

„Myslel som si, že si stále doma, medzi svojimi, ale potom som započul, ako sa Erwin rozprával o tvojom uväznení s jedným z vojakov a hneď som vedel, ktorá bije. Povedal, že už pre kráľa nemáš žiadnu cenu.“ Randolf chytil Rowenu za ruku, aby ju mal na očiach.

„Počul si, prečo ma zajal?“

„To nie. Nemal som čas zisťovať viac, na hrade sa šuškalo o tvojej poprave. Vedel som, že mám pre Krajinu Orlov dostatok informácií o vojne. Nenechal by som ťa tam umrieť...“ Randolf si vzdychol, rameno ho bolelo, no niečo ho trápilo ešte viac, avšak nedokázal o tom rozprávať.

„Kráľ a Erwin ma spoločne nechali sledovať. Nešlo o mňa. Vedeli, že používam staré remeslo trpaslíkov.  Chceli ich, aby im vyrobili niečo oveľa lepšie, ako dokážem ja alebo ty.“

Randolf sa zastavil, nepáčilo sa mu, kam tým Rowena mierila. „Ty však žiadnych trpaslíkov nepoznáš, však?“

Dievča sa zhlboka nadýchlo a povedalo, čo malo na srdci. Rowena vyrozprávala Randolfovi o dni, keď po prvýkrát stretla v lese tie záhadné stvorenia. O večne mrzutom Igridovi a veselej Munde. Aj o modrých svetlách a zvláštnych vynálezoch, ktoré sa nachádzali v domčeku trpaslíkov.

Randolf pokrútil hlavou. „Tým sa všetko skomplikuje.“

Rowena sa ho snažila upokojiť. „Igrid im nevyrobí lepší meč ako ja alebo ty. Sám sa to spoločne so mnou musel všetko naučiť.“

„A presne o to ide. Tvoj Igrid sa nevyznal vo výrobe mečov, pretože ho to jeho predkovia nenaučili.“ Randolf si pošúchal čelo, bol si istý, že Krajina Orlov začala mať skutočné problémy až v tejto chvíli. „A ani nemohli, pretože o tom sami toho veľa nevedeli. Trpaslíci sa delia na tri rôzne rasy. Asi najznámejší sú Haraldi. Sú to zavalité stvorenia s obrovskými rukami. Omnoho väčší ako Igrid. A práve títo ukuli pred stovkami rokov prvé meče, o ktoré sa začali biť ľudia. Druhá známa rasa sú Vormerovia. Myslím si, že títo nič výnimočné nikdy nevedeli vyrobiť, ale zato mali obchodného ducha. Sú to podnikavé stvorenia, myslím si, že sa v ich rukách stratili celé hory pokladov. No a poslední sú Bolgoti. Na rozdiel od Vormerov sú až príliš čestní, majú v sebe akúsi zvláštnu hrdosť. Ich špecialitou je výroba modrého svetla a strojov, ktoré dokážu uľahčiť prácu.“ Rowena netušila, že existuje viacero rás trpaslíkov, cítila sa zmätene a hlavne hlúpo.

„Odkiaľ vieš toľko o trpaslíkoch?“

„V Krajine Orlov to vie každý...“ Randolf sa spoločne s Rowenou vydal opäť na cestu, no napriek boľavému ramenu nedokázal byť ticho. „Ak má kráľ Bolgotov, určite ich bude nútiť vyrobiť nejaký stroj, ktorý mu urýchli vojnu. Nie je to dobré. Musíme sa ponáhľať. Krajina Orlov musí ostať v strehu.“

Rowena sa cítila vinne, keby Randolfovi povedala o trpaslíkoch, všetko mohlo skončiť inak. Avšak spočiatku mu poriadne neverila, nečakala, že môže byť špehom v službách Krajiny Orlov. Ešte zvláštnejšie však bolo, že sa dokázal meniť na vlka.

Odkašľala si a rozhodla sa pustiť do témy, ktorá ju zaujímala ešte omnoho viac. „Randolf, vie sa v Krajine Orlov meniť každý človek na vlka?“

Randolf vykrivil ústa do úškľabku. „To určite nie. Ostalo nás už iba pár. Kedysi nás bolo viac, ale tie roky sa už dávno pominuli. A určite nie sme ľudia, ale ani vlci.“

Rowena sa však musela pýtať ďalej. „Máte nejaké špeciálne schopnosti?“

Zdalo sa, že ho táto otázka neurazila, skôr pobavila. „Iba ak blchy v kožuchu. Keď sa zmeníme na vlkov, sme silnejší, ale aj to má svoje hranice. Nie sme neporaziteľní. Napríklad taký šíp v ramene nás bolí rovnako ako obyčajného človeka.“

Rowene sa jeho posmešky veľmi nepozdávali. „Vysvetľuješ mi to ako nejakému nechápavému decku. Som ti po tom všetkom iba na posmech.“

Randolf sa opäť zastavil, vedel, že už nemali veľa času, no napriek tomu chcel Rowene venovať aspoň pár minút. „Nie si mi na posmech. Už vo chvíli, keď som ťa uvidel na súťaži kováčov, vedel som, že si výnimočná, ale nechcel som, aby si sa zamotala do niečoho, o čom nemáš ani len potuchy. Šiel som ťa zachrániť a riskoval všetko, pretože mi na tebe záleží, Rowena. Keď si sa pokúsila utiecť do Krajiny Orlov, aby si ich varovala, mal som ti chuť povedať pravdu. Chcel som, aby si vedela, že som špeh, ale napokon som to nedokázal. Strážil som ťa po večeroch ako vlk, aby si opäť nevyviedla nejakú hlúposť, no pri tom som vedel, že sa ma celý ten čas bojíš.“

Dievča sa pozrelo do Randolfových tajomných očí. „Spočiatku som sa bála, ale potom...“ Rowena pohladila Randolfa po miernom strnisku. Ten sa k nej priblížil ešte o kúsok bližšie a nežne ju pobozkal.

Videl jej úsmev a cítil sa spokojne. „Na konci tohto lesa, nás čaká môj spojenec, dopraví nás do Krajiny Orlov rýchlejšie. Potom musíme pripraviť plán na obranu kráľovstva.“

„Pomôžem vám, ako len viem.“

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.
 


Posledné fotografie





Štatistiky

Online: 3
Celkom: 52161
Mesiac: 4691
Deň: 141