Cesta na východnú hranicu nebola jednoduchá a trvala pomerne dlho, no Rowene sa zdalo, že čas napriek tomu uteká. Zistila, že si na Randolfa zvykla. Mal zvláštny humor, ale neprekážalo jej to. Potom si však predstavila, ako by sa zatváril jej otec, keby do ich domu priviedla vlka. Nepáčil sa mu mäsiar, čo by povedal na toto. Videla jeho hnevlivý pohľad a prst vztýčený vysoko nad hlavu. „Nikdy! Moja dcéra si vlka nikdy nevezme!!“ Napriek tomu si nad tým veľmi nelámala hlavu, trápili ju iné veci. Randolf bol často napätý, vedel, že nemajú veľa času a potreboval plán, ktorý by zachránil jeho zem.

Keď dorazili na východ, Randolf začal s vysvetľovaním. „Mala by si vedieť niečo o Krajine Orlov.“

Rowena však vedela, kam tým mieri. „Žijú v nej trpaslíci, však? Munda a Igrid mi spomínali, že tam niektorí z nich našli útočisko, keď ich prenasledovali ľudia.“

Randolf sa zhlboka nadýchol. „Všetko to začalo pred stovkami rokov, keď ľudia začali bojovať proti trpaslíkom. Haraldi boli dostatočne silní nato, aby dokázali ich útokom odolávať a boli to práve oni, ktorí spoločne s vlkmi založili Krajinu Orlov. Avšak vedeli, že vojna nikdy neskončí, kým budú trpaslíci pre ľudí hrozbou, a preto sa rozhodli vydávať sa za ľudí. Po stovkách rokov sa stali trpaslíci súčasťou rozprávok pre deti a postupne sa na nich zabudlo. Zatiaľ čo v Krajine Orlov získal svoj domov každý tvor, ktorý nebol ľuďom celkom pochuti, vrátane mojej svorky.“

Rowena bola prekvapená. „Celé tie stáročia o tom nemajú ľudia ani len potuchy?“

Randolf prikývol. „Vieme sa dobre maskovať a chráni nás aj to, že medzi nami žijú aj samotní ľudia. Náš kráľ nikdy nechodí do susedného kráľovstva, vždy je to vyslanec, ktorý je človek alebo aspoň vyzerá ako človek.“

V Roweniných očiach sa zjavili iskierky nádeje. „Ak medzi vami žijú všetky tie magické bytosti, mali by ste byť omnoho silnejší ako akýkoľvek stroj, ktorí vytvorí Igrid.“

Randolf si však nebol taký istý. „Nie je to také ľahké. Poznáš mňa, ale vlkov je v Krajine Orolov z roka na rok menej a menej. A ostatné bytosti sú skôr slabšie, preto sme sa spojili. Ak bude Igridova zbraň silná, nemáme veľké šance. A čo bude horšie, ak nás porazia, získajú všetky magické bytosti... Určite by nás vedeli využiť.“

Rowena pokrútila hlavou. „To však nedovolíme.“

Cesta do hlavného mesta im trvala ešte niekoľko dní. Keď však prešli jeho mohutnými bránami, Rowena mala pocit, že sa ocitla v rozprávke. Hlavné mesto, Adler, bolo obrovské a hemžili sa v ňom tvory, ktoré nikdy pred tým nevidela. Zazrela drobné víly, ktoré leteli vysoko nad jej hlavou. Aj o tých počula iba v rozprávkach, a tak sa musela spýtať. „Vedeli by mi splniť nejaké prianie?“

„To nie. V Krajine Orlov sú však veľmi dôležité, starajú sa o chod prírody. Vďaka nim zima na niektorých miestach nie je natoľko krutá. Avšak ich ovplyvňovanie prírody a počasia má svoju daň. Ak na poliach zmizne mráz o deň skôr, tak na severe musí ostať o mesiac dlhšie. Všetko robia opatrne, aby tým nikomu neublížili a dopestovali sme si viac jedla. Prenesú krúpy na miesto, kde to nie je natoľko ničivé.“

Rowena sa nad tým priam rozplývala. Verila, že to boli iba rozprávky, avšak opak bol pravdou. Potom vysoko na oblohe zbadala obrovského tvora a zhíkla. Ani si len neuvedomila, že to urobila. Dúfala, že ho tým neurazila. Bol naozaj mohutný. S obrovskými nohami, pri ktorých pohybe sa triasla zem. Na nose mal niečo zelené, čo pripomínalo mach a jeho chrbát bol pokrytý kameňom. Ten vyzeral ako pancier. Rowena sa musela opýtať. „Máte viac takýchto?“

Randolf sa zaškľabil. „To, bohužiaľ, nie. Rolo je posledný svojho druhu. A navyše nie je najmladší. Nemôžeme s ním rátať ani vo vojne. Svoje najlepšie dni má dávno za sebou.“ Randolf ťahal Rowenu preč, vedel, že si chcela všetko prezrieť, ale nemali na to veľa času. Chcel sa čím skôr dostať na hrad, už tam zasadala rada a čakala ich.

Rozhodol sa, že tam vezme aj ju, po tom všetkom si to zaslúžila a vedel, že je bystrá, každá pomoc bola v tejto chvíli na mieste. Keď sa rozleteli dvere do miestnosti, všetky oči sa upierali na Rowenu. Tá si všimla trpaslíkov, tentoraz už vedela rozoznať Haraldov od Bolgotov. Randolf neklamal, keď jej Haraldov opísal ako tvory s mohutnými rukami.

Ako prvý sa ozval Randolf. „Prišiel som tak skoro, ako som len mohol, kráľ môj.“ Uklonil sa pred jedným z trpaslíkov. Jeho kráľ, Lirus III., mal šedivé vlasy a uhorkový nos, ktorý vetril problémy.

„Tvoje posolstvo nás zastihlo v predstihu.“ Randolf poslal list vďaka jastrabovi so všetkým, čo mu povedala Rowena o Munde a Igridovi, keď boli spoločne na ceste.

Kráľ pôsobil znepokojene a ostatní vyzerali rovnako sklamane. Lirus sa pozrel na Rowenu a vzdychol si. „Posledný Bolgot v našom kráľovstve umrel pred troma storočiami, ich poznanie je pre nás cudzie a modré svetlo už dávno nevieme vyrobiť. Ak má náš nepriateľ Bolgota, je to tá najcennejšia zbraň proti nám.“

Jeden vysoký muž, ktorý mal rovnako tmavé vlasy ako Randolf sa ujal slova. Rowena si bola istá, že to bol tiež vlk. „Ak by v susednom kráľovstve žili Bolgoti, prečo by sa nepridali k nám? Nedáva to zmysel. Možno sú to iba obyčajné klamstvá, aby nás nepriateľ zmiatol. Ako máme vedieť, či tomu dievčaťu môžeme veriť?“ V sále sa rozhostil hluk, bolo počuť šuškanie a Rowena cítila vo vzduchu pochybnosti.

Randolf však hluk poľahky upokojil. Jeho hlas sa niesol celou sálou a nik sa mu neopovážil oponovať, Rowena pochopila, že bol veľmi vážený. „Za Rowenu, dcéru kováča Orosa, sa zaručujem ja. A kto spochybní jej slovo, spochybní aj to moje.“

Kráľ Lirus zmierlivo prikývol. „Nie je čas na hádky. Randolf nám neustále preukazuje svoju oddanosť, nemám pochybnosti ani o dievčati, ktoré so sebou priniesol. Musíme spojiť hlavy dokopy a vymyslieť stratégiu, ktorá nám zabezpečí víťazstvo.“

Rowena sa spoločne s Randolfom posadili k stolu a dobrú polhodinu počúvali predstavy o boji. Muž, ktorý pochyboval o Rowene, začal vysvetľovať svoj plán. Chcel si nechať dostatok vojakov v zálohe, ktorí by prišli na pomoc, keď budú sily vyrovnané. „Musia si myslieť, že prehrávame. Musia sami vyčerpať všetky svoje tromfy a vtedy prídeme s jazdou, budú v nej zaradené vlky. Potrebujeme zálohu.“

Rowena to počúvala, a potom sa usmiala. Keď otvorila ústa, celá sála stíchla a pozorne ju počúvali. „Môj kráľ predsa nevie, aké sú schopnosti magických bytostí v Krajine Orlov. A to by mala byť naša výhoda...“ Pokračovala a videla kráľa Lira, ako sa spokojne usmial na Randolfa.