Rowena vo vzduchu cítila napätie. Krajina Orlov presne vedela, kedy nastane vojna. Poslední tajní zvedi priniesli informácie a Rowena sa potešila, pretože sa dozvedela aj to, že Munda a Igrid sú v poriadku. Potom sa pozrela na Randolfa a smutne zvesila hlavu. „Čo ak zajali z pomsty aj môjho otca?“

Randolf ju objal. Záležalo mu na nej a prejavoval to pri každej možnej príležitosti. Pobozkal ju na nos a pohladil po vlasoch. „Neverím, že by ublížili tvojmu otcovi. Je to predsa kováč, a ten sa im teraz určite zíde.“ Rowena prikývla a sama sa v duchu snažila presvedčiť o pravdivosti Randolfových slov.

Vojna mala začať v piatok trinásteho. Krajina Orlov bola ako na ihlách a Randolf o tom nechcel hovoriť, lebo sa bál, aby celý plán nezariekol, no nebol úplne presvedčený o jeho úspešnosti. Raz v noci, keď sa Rowena prebudila zo zlého sna, zbadala ho. Stál pri okne, mal podobu človeka a díval sa na mesiac. Vyzeral skľúčene: „Stačí tak málo a môže sa pokaziť úplne všetko.“

Rowena sa postavila, vedela, že jeho obavy sú na mieste, ale sama stratila slová, a tak ho iba objala. „Vždy je šanca na víťazstvo.“ Zašepkala po chvíli do tmy. A snažila sa nato myslieť aj v deň bitky.

Bol júl, no napriek tomu všade poletovali vločky. Teplota vzduchu bola hlboko pod nulou a Rowena sa radšej tuhšie zabalila do hrubého kožuchu, ktorý jej prehodil cez plecia Randolf, keď ju na rozlúčku jemne pobozkal.

V lete neboli takéto mrazy typické ani pre Krajinu Orlov, avšak víly sa pripravovali na manéver, ktorý im mal bitku pomôcť vyhrať. Rowena si spomenula, ako kráľ Lirus spokojne prikývol, keď začali rátať s pomocou počasia. Avšak všetci si dobre uvedomovali, že to bude mať svoje dôsledky a hlavne takéto zmeny nevedeli udržať nadlho, ak nechceli zničiť celú krajinu. Ryšavá víla, menom Efi, iba krútila hlavou nad týmto plánom. „Môže nás to úplne roztrhať. Na juhu bude teplo, ktoré zničí úrodu. Ak bude na severe príliš tuhá zima, na juhu môže začať horieť zem. Nemôžeme sa takto zahrávať s prírodou.“

Kráľ Lirus v tom mal však jasno. „Podľa našich zvedov má náš nepriateľ zbraň, ktorú vyrobil Bolgot. Musíme teda riskovať a počasie s nami musí spolupracovať. Budete ho riadiť v náš prospech, pokiaľ to bude udržateľné, potom prerušte spojenie. Juh sa nesmie zničiť. Rozumeli ste?“ Efi prikývla.

Odkedy Krajina Orlov vedela o novej zbrani, ktorá vznikla v Igridových rukách, obavy rástli. Podľa zvedov malo ísť o mohutný stroj, ktorý vedel vychrliť dvadsať ohnivých gulí na svojho nepriateľa za minútu. „Potrebujeme chlad...“ Povedal Lirus so zvesenými plecami. Dobre si uvedomoval, že keď vyhrajú vojnu, budú musieť riešiť iné problémy, avšak teraz to nebolo natoľko dôležité.

V deň boja poznal každý svoje miesto. Rowena stála na hradbách a dívala sa z výšky na svojho vlka. Drkotala zubami a modlila sa zato, aby sa Randolf z boja vrátil. Jeho svorka mala podobu mužov, stáli v prvej línii a vyzerali zlovestne. Do boja sa pridali aj ostatné magické bytosti. Bol tam aj samotný Rolo. Nebol najmladší a pravdepodobne by nepriateľovi ani len nedokázal ublížiť, avšak o tom nik z druhej strany nemal ani len potuchy. A navyše jeho kamenný chrbát určite vydesí nejedného Mortonovho muža. V podstate to bol iba obyčajný krycí manéver, ktorý mal vyvolať strach. Rowena verila v úspech.

Kráľ Morton sa blížil spoločne so svojimi vojakmi. Avšak ostal prekvapený z chladu, ktorý ho privítal pred hlavným mestom, Adler. Cítil, že vzduch mrzol a nemohol uveriť vlastným očiam, bolo predsa teplé leto. Ešte pred chvíľou míňali lúky zaliate kvetmi, a v tom teple a prachu kašľal, no teraz drkotal zubami. Niečo také nečakal. Pozrel sa na Erwina. „Vedel si, že je tu taká zima?“

Erwin vyzeral rovnako zmätene. „Možno sú v tom čary, môj pane. Hovoril som vám, že kováč, ktorý pre nás pracoval, sa iba tak zmenil na vlka.“

Morton vyceril zuby. „Týmto rozprávkam mám veriť? Muži sa nemenia na vlky. Nechal si ho utiecť spoločne s tou čarodejnicou, a teraz sa iba nemožne vyhováraš!“ Erwin radšej mlčal, vedel, že jeho povesť v očiach kráľa poriadne klesla. Od Roweninho úteku sa na neho skutočne hneval, no na druhej strane ho potreboval. Erwin si chcel výhrou nad Krajinou Orlov zabezpečiť kráľov rešpekt a pevne veril, že bude úspešný, avšak s chladom naozaj nepočítal. Mal v tejto zemi svojich špehov, ale všetky ich správy sa opakovali. Mal pocit, že táto zem zaspala v čase, nikdy sa tam nič nedialo a bola to pre Mortona ľahká korisť. Čo ak ho však jeho špehovia celý ten čas klamali? A táto bitka bola iba obyčajnou pascou. Pocítil mráz a potriasol hlavou, nechcel ukázať pred kráľom slabosť, ale sám nevedel, čomu mal veriť.

Kráľ Morton spoločne so svojou jazdou a pechotou zastali dostatočne vzdialení od kráľa Lirusa. Vymenili si svojich poslov, a keďže kráľ Lirus sa odmietol vzdať, bitka mala začať. Rowena videla, ako sa Mortonova jazda rozbehla oproti jazde kráľa Lirusa.  Bola v nej aj svorka vlkov. Randolf spoločne s ostatnými bežali ako muži, no už o chvíľu z nich boli obrovské sivé a biele vlky, ktorých oči svietili na všetky strany. Rowena videla, ako mnohý z Mortonových mužov náhle stuhli, niektorí sa dokonca natoľko zľakli, že sa snažili utiecť z bojiska. Niečo také predsa nikdy pred tým nevideli a prekvapený bol aj samotný Morton.

Potom prišiel na rad Randolfov tromf. Keď sa vydával za kováča, povedal Rowene, že meče potajomky poškodzuje, aby tak oslabil kráľa Mortona. Nebolo to však obyčajné poškodenie. Prasklinku v meči by si poľahky všimol každý a Randolf by prišiel o prácu na dvore. Vtedy však Rowene nemohol povedať celú pravdu. Do každého meča vložil kapsulku, ktorá reagovala na zvuk. Stačilo, aby zvony na hradbách zazneli a kapsulky sa mohli uviesť do života. To už bola Rowenina práca. Chytila lano a začala zvoniť tak silno, že to ohlušilo celé bojisko. Zastavila sa, aby pozorovala, ako Randolfove meče v rukách nepriateľov samé od seba praskali. Usmiala sa, bol to geniálny nápad. Mortonovi muži sa dívali na dolámané meče s vytreštenými očami, netušili, čo sa stalo. Nanešťastie nezničila sa ani len štvrtina mečov.

Rowena si všimla, ako sa chystajú pripraviť Igridov stroj a od strachu si začala hrýzť spodnú peru. Toto bol aj signál pre Rola. Všetci z Krajiny Orlov vedeli, že mal najlepšie roky dávno za sebou, no napriek tomu sa rozbehol oproti Mortonovým mužom. Jeho nohy sa mu plietli a zdalo sa, že už-už spadne, no akosi sa na nich napokon udržal. Ešte minulý týždeň o ňom Randolf so smiechom v hlase poznamenal, že ten obráni kráľovstvo, iba ak na niekoho z únavy spadne. Očividne sa nemýlil.

Mortonovi muži vyzerali zaskočene, mnohí naozaj utekali z bojiska a bolo ich stále menej a menej. Niečo také nikdy nevideli a neverili vo svoje víťazstvo. Vtedy víly vytiahli zo zálohy svoj posledný pokus. Bolo to krupobitie, avšak iba na strane kráľa Mortona. Medzi bojiskom bola akási neviditeľná línia, ktorá chránila mužov z Krajiny Orlov. Krúpy boli obrovské a vtedy na Mortonovej strane ostalo už iba pár verných mužov. Všetci ostatní to považovali za čarodejníctvo a nemienili v boji pokračovať, neverili vo svoju výhru. Nemali ani len potuchy o tom, aká je Krajina Orlov v skutočnosti slabá.

Randolfova svorka obkľúčila kráľa spoločne s Erwinom, a tí celkom bezradní zložili zbrane. Keď na seba Randolf vzal podobu človeka, doširoka sa usmial. „Zvolili ste si nesprávneho nepriateľa.“

Morton sa zadíval na kráľa Lirusa, ktorý sa k nemu pomaly blížil a mal pocit, že odpadne. „Dočerta, veď je to trpaslík!“

„A nie hocijaký, ale samotný Harald.“ Kráľ Lirus sa spokojne usmial, dobre vedel, že to ustáli iba o chlp. Mali viac šťastia a Rowenin nápad bol naozaj skvelý, potrebovali iba vyvolať strach.

Randolf pomohol spútať kráľa a aj Erwina a pobral sa za Rowenou. Na jeho ruke pristál jastrab, a tak sa spokojne usmial. Prečítal si správu a objal Rowenu.

„Boli ste úžasní.“ Kričala z plných pľúc.

„Mám dobré správy. Jeden zo špehov mi napísal, že oslobodil Mundu a Igrida, sú v poriadku. O nedlho prídu do Krajiny Orlov. Myslím si, že patria tu, ku všetkým ostatným magickým bytostiam.“

Rowena nemohla uveriť vlastným ušiam. Od radosti Randolfa objala.

Ten sa pokúsil odhodlať na ďalší krok. „Myslím si, že nie sú sami, kto tu patrí. Tvoje srdce...“ Chcel povedať hlbokú myšlienku, ale vôbec mu to nešlo.

„Moje srdce patrí tebe.“ Rowena mu dala bozk a uvedomila si, že ich čaká tá menej príjemná časť. „Budeme to musieť povedať môjmu otcovi.“

Randolf neveril vlastným ušiam, bál sa, že sa bude chcieť Rowena vrátiť domov. Už si ani len nevedel predstaviť, ako by žil bez nej. Prekvapila ho jej rýchla odpoveď. „A čo povieme tvojmu otcovi?“ Úsmev sa mu pohrával na perách.

„Že si kováč... to ho poteší. A ostatné sa dozvie časom. Musíme mu to servírovať po veľmi, ale veľmi malých dávkach.“