Orosovi sa všetky dni začali zlievať do jedného. Ani si len nevšimol, že od narodenia poslednej dcéry prešli týždne, mesiace a dokonca päť rokov. Vždy, keď prišiel domov celkom dolámaný z práce a kovania, našiel svojich desať dievčat pobehovať sem a tam. Mladšia Mira sa naťahovala s Larou, chcela jej šaty. Sára sa hrala na schovávačku, a tak sa skryla do malého vedra s vodou. Akosi pozabudla nato, že už nie je najmenšia a vedro náhle prasklo. Voda sa valila po podlahe a namiesto toho, aby aspoň jedna z jeho dcér vzala handru, všetkých desať sa ich začalo uhýnať a poskakovať. Díval sa na ten chaos a na malú chvíľu sa chcel vrátiť do práce. Potom si pretrel oči a zareval na svoje dcéry. „Bude tu ticho! Mám toho dosť!“

Na tento rev jeho dcéry zareagovali presne tak, ako čakal, zmenili sa na desať soľných stĺpov a on mal konečne pokoj. Chcel si sadnúť k stolu a v pokoji si pochutnať na slaninke. Avšak nerátal s tým, že jeho krik privolá Isabelu. Bola v ich spálni a šila šaty pre šľachtu. Snažila sa tým zlepšiť ich rodinný rozpočet.

Elegantne zostúpila z dreveného schodiska až k nemu a usmiala sa. „Koľkokrát ti mám opakovať, že rev nie je výchovná metóda.“ Pyšne sa pozrela na svojich desať dcér, a každej dala nejakú úlohu. Tie sa bez reptania pustili do práce a v Orosovom dome konečne panoval pokoj. Kým Isabela sa na všetky pozerala s pýchou, Oros v nich badal jeden neprekonateľný problém. S otrasnou povahou, ktorú určite zdedili po ňom, si ich nikdy žiaden muž za manželku nevezme. V hlave sa mu vírili myšlienky. Bolo to ako blesk z jasného neba, týchto hladných krkov sa nikdy nezbaví.

Potom sa pozrel na stôl. Sedela za ním jeho najmladšia dcéra Rowena. Mala svetlohnedé vlasy a výrazné zelené oči. Vyzerala spokojne, a keď videla svojho unaveného otca, od radosti začala šúchať nôžkami. Potom pred jeho zrakom zjedla posledný kúsok lahodnej slaninky a Oros si uvedomil, že jeho večer bol naozaj pokazený. Všetky jeho dcéry boli príliš živé, akési drzé a milovali hluk, ktorý bol silnejší ako búchanie kladiva v jeho dielni. Avšak Rowena mala aj inú  chybičku krásy. Bola zo všetkých najmenšia. Drobné dievča s chudými rukami, ktoré pôsobilo veľmi krehko. Jeden by si myslel, že sa jej neušla kaša pri toľkých sestrách a hladuje. Avšak bolo to celkom inak. Na počudovanie ten drobec toho zjedol zo všetkých najviac. Bola taká pahltná, až sa Orosovi zdalo, že im vyjedla polku špajze za necelý mesiac. Pozrel sa na ňu a konečne sa usmial. „Dievča, dievča, kam sa to všetko do teba vojde.“

„Mama vraví, že si robím zásoby na zlé časy. Keď príde hlad, ja budem sýta.“ Malá Rowena žmurkla  na svojho otca a potmehúdsky sa usmiala. Pre tieto okamihu si Oros uvedomoval, že tá ťažká práca a dom plný desiatich bláznivých dcér zato stál.

Oros však nebol sám, komu vadil hluk jeho dcér. Isabela sa tvárila statočne a poľahky vedela vyriešiť každý problém, no zo svojich dcér bola pomaly, ale isto unavené. Keď im zadala nejakú prácu, pre ich hojný počet ju urobili za niekoľko minút, ale keďže boli neposedné, neporiadok vedeli urobiť ešte rýchlejšie. V ich malom dome to potom každý deň vyzeralo ako na bitevnom poli. Raz sa hádala Klára s Penelopou, inokedy zas Helen s Annou, a napokon aj malá Rowena s Mirou. Každá chcela mať svoju pravdu a nebáli sa ju vybojovať ani za cenu použitia tvrdších prostriedkov. V ich dome neraz lietali metly alebo dokonca hrnce.

Isabela na to v ten osudný deň nemala veľa času. Potrebovala dokončiť šaty prešívané zlatou niťou pre jednu bohatú grófku, a ten nekonečný hluk ju vyrušoval. Aj keď pred Orosom vždy hovorila o pokoji, tentoraz rovnako stratila hlavu a začala po svojich nezbedniciach vrieskať. Prekvapilo ju, ako jej hlas píska v takých neuveriteľne vysokých polohách. Jej dcéry vyzerali vydesene.

Isabela si iba unavene šúchala čelo, a potom jej napadla skvelá myšlienka. „Všetky si vezmite košíky a choďte na lúku nazbierať čo najviac farebných kvetov. Bez nich sa nevracajte.“ Potrebovala konečne pokoj a sústredenie, chcela ten lem dokončiť a predať šaty, peňazí nemali nazvyš. Všetkých desať ich konečne opustilo dom a Isabela si vydýchla. Vonkoncom ju netrápilo, čo sa s nimi dialo za dverami domu.

Lara poriadne vyrástla a veľmi sa podobala na svoju matku. Neposlušné ryšavé vlasy mala pomotané do chuchvalca, ktorý bol ešte pred hodinou vrkočom. Všetky svoje sestry sa však snažila viesť do lesa, odkiaľ mali zísť až na lúku pod Slnečnou horou. Tvárila sa rovnako vznešene ako jej matka. Hlavu držala vysoko nahor, až sa Mira začala smiať, pripomínala jej totižto pyšného páva.

„Čomu sa smeješ, ty krpaňa.“ Spýtala sa nahnevaná Lara, pretože videla Miru, ako ukazuje prstom priamo na ňu a niečo šušká Penelope.

„Na tebe predsa.“ Drzo odpovedala Mira. „Myslíš si, že si elegantná ako mama, ale v skutočnosti ti z topánok stále trčí slama.“

Keď to počula Lara v tvári celá očervenela. „Ty jedna malá potvora!“ Zakričala a začala ťahať Miru za vlasy. Helen si iba nahnevane odfrkla, vedela, že ešte nie sú v lese, a tie dve si už skočili do vlasov. Takto tie kvety nenatrhajú ani za týždeň. Snažila sa ich od seba odtrhnúť, no nielenže sa jej to nepodarilo, ale skončila s ostrým buchnátom, ktorý jej Mira vrazila priamo medzi rebrá. Nebolo to naschvál, ten úder mal patriť predsa Lare. Helen iba zvrieskla a zrazu už nechcela tie dve od seba odtrhnúť, ale pustila sa do bitky s nimi, a takto sa postupne pridali všetky.

Kým sa konečne dostali na lúku, prešla dobrá hodina. Všetky mali strapaté vlasy a modriny, za ktoré ich mama určite pokarhá. Keď Rowena zbadala lúku plnú kvetov, doširoka otvorila oči a užasnuto bežala od jedného kvetu k druhému. Tešila sa, že bude mať plný košík. Jej sestry však neboli natoľko nadšené. Možno bola primalá alebo ako jediná veľmi rýchlo zabudla na dlhú spoločnú bitku. Ostatné sestry iba zlostne trhali jeden kvietok za druhým, keď si Penelopa všimla, že niečo nie je v poriadku. Pozrela sa na slnko a zbadala pri ňom veľkú čiernu škvrnu. Oči ju rozboleli, a potom skríkla. „Hej, pozrite sa na slnko!!“

Postupne od kvetov odtrhli oči všetky. S počudovaním zistili, že si z nich Penelopa nerobila srandu. Videli akúsi zvláštnu čiernu škvrnu, ktorá akoby chcela prekryť celé slnko. Najprv ich rozboleli oči z takéhoto čudesného pohľadu. Potom však škvrna naozaj zakryla slnko a prišla tma.

Dievčatá vydesene vykríkli a snažili sa nájsť cestu z lúky. Lara tam bola hádam miliónkrát a zavelila prísnym hlasom. „Za mnou!“ Nikto neprotestoval, všetky chceli byť čím skôr doma. Sestry bežali ako o život preč, čosi také čudesné predsa nikdy nevideli. Rowena však mala tie najkratšie nohy, bola nízka a nedokázala s nimi udržať krok. Snažila sa chytiť aspoň jednej z nich, ale nešlo to. Potom pocítila, ako do niečoho narazila. Asi to bol strom, v tej tme to totiž nevedela rozoznať. „Počkajte ma!“ Kričala zúfalo, ale po jej sestrách nebolo ani chýru, ani slychu. Vyparili sa.

Rowena nebola bojko, nechcela v tme plakať, ale potom zazrela zvláštne modré svetlá. Mihotali sa v čiernej tme a zdalo sa, že sa tam vznášali. „Wow.“ Povedala užasnutá Rowena, niečo také predsa nikdy pred tým nevidela.