Choď na obsah Choď na menu
 


Kapitola 3: Modré svetlá

rowena.png

article preview

Modré svetlá sa postupne zväčšovali, tento raz si už bola Rowena istá tým, že sa k nej približovali. Vyzerali ako lampáše a Rowena sa nemýlila. Tá čudesná žiara vychádzala z maličkých kovových lámp, ktoré sa hompáľali v rukách dvoch trpaslíkov. Rowena na nich vyvalila svoje veľké zelené oči. Nemohla uveriť tomu, že našla trpaslíkov. Jej sestra Penelopa jej predsa už pred rokom povedala, že trpaslíci neexistujú, vraj sú to iba hlúpe rozprávky pre deti. Obaja trpaslíci vyzerali vystrašene. Jeden mal dlhú ryšavú bradu, v ktorej sa nespokojne škriabal. Druhý musel byť ženou. Rowene sa páčili jej široké líca a pokojný úsmev.

Ako prvý sa ozval muž. „Mali by sme sa stratiť. Je to ľudské mláďa. Môže všetkým povedať, že nás tu videla.“

Žena vyzerala však nespokojne. „Pozri sa na ňu, vyzerá vystrašene a stratene. Mali by sme jej pomôcť.“ Rowena však vonkoncom nepôsobila vystrašene. V očiach sa jej zjavili iskričky radosti, ktoré sa nedali prehliadnuť.

Muž iba krútil hlavou. „To nemyslíš vážne. Vezmeš domov každé zatúlané mača, ale toto je už naozaj priveľa.“

Žena sa však nedala. „Nehundri toľko, Igrid.“ Piadimužík nespokojne krútil hlavou, ale nedokázal sa so svojou ženou ďalej hádať. Igrid si ženu dobre poznal, bola tvrdohlavá ako mulica. Ak si raz niečo vzala do hlavy, nedalo sa jej protirečiť. Munda k ním domov doniesla nejedno zatúlané stvorenie. Ale ľudské mláďa? To už bolo priveľa.

Munda sa opatrne priblížila k Rowene a chytila ju za ruku. Rowena bola síce najmenšia z rodinu, no už teraz bola rovnako vysoká ako trpaslíci. „Neboj sa nás.“ Povedala Munda pokojne. Opatrne pohladila Rowenu po líci a usmiala sa. „Nastalo zatmenie slnka, bude lepšie, ak pôjdeš k nám, kým to všetko pominie“

Rowena obom opätovala úsmev. „Všimla som si, že noc prišla akosi skoro. Mohli by sme to zatmenie volať dlhá noc, čo poviete?“

Munda sa od radosti celá rozžiarila. „Igrid, pozri sa na tú malú, aká je neuveriteľne múdra.“ Igrid iba unavene prekrútil oči, mal pocit, že sa tej malej nikdy nezbavia. Pomaly s ňou kráčali až na koniec lesa. Igrid opatrne nahmatal otvor v zemi, otvoril padacie dvierka, a potom spoločne vkĺzli do podzemného domčeku.

Rowena od nadšenia otvorila ústa, čakala, čo príde, pretože všade sa rozlievala tá nekonečná tma. Igrid sa naštvane postavil k veľkej kľuke a začal ňou pomaly točiť. Rowena si všimla modré iskričky, ktoré poskakovali tu, a tam. Potom sa premenili na ostrú žiaru, až musela prižmúriť oči. Keď Igrid prestal točiť kľukov, po izbách sa rozlialo modré svetlo, ktoré odhalilo Rowene všetky tajomstvá. Dievča od nadšenia vykríklo. „Čo to bolo?“

„Sme plne mechanizovaní.“ Igrid jej zachmúrene odpovedal.

Munde sa takýto tón nepáčil. „Mohol by si si to odpustiť. Ona predsa nemôže zato, že ľudia nie sú veľmi múdri.“

Rowena ich však už nepočúvala. Nevedela, čo je mechanizácia a ani ju to netrápilo. Bola si však istá, že to nejako súvisí s kúzlami. Všetko v dome jej pripadalo také malé, akoby to vyrobili pre ňu. U nich doma bolo predsa len všetko veľké.

Munde sa páčilo, aké bolo dievča nadšené. „Sadni si, určite si po ceste vyhladla. Dám ti teplú kašu. Ako sa vlastne voláš?“

Rowena sa predstavila, a potom sa nadšene pustila do kaše, naozaj bola hladná. Keď Igrid zbadal, ako pahltne je, iba si nahnevane vzdychol. V jeho hlave to však pracovalo na plné obrátky. Hneval sa na Mundu, jedna vec bola priniesť si decko domov, druhá kŕmiť ho. Pripomenulo mu to zatúlaného holuba. Doniesla ho k ním iba minulý mesiac. Obviazala mu zranené krídlo, dala mu zrnká a hladkala ho, až kým sa pred padacími dverami nezjavila jeho mama. Bola poriadne nahnevaná, vraj jej ukradli jediného syna. Celkom nazlostená začala naháňať Igrida v jeho vlastnom dome, a ten iba zúfalo utekal zo strany na stranu. Vtedy videl v celej tejto situácií jedinú výhodu. Ešteže jeho bláznivá žena domov nepriniesla orla. Jeho ostrý zobák by Igrida potrápil viac ako ten holubicin.

Pozrel sa na Rowenu a krútil hlavou. „Som zvedavý, čo urobíš, keď sa pred dverami zjaví jej matka.“

„Čo asi? Pozvem ju k nám na moju povestnú kašu s lesnými jahodami.“

Igrid si od hnevu išiel vytrhať vlasy. „Ty si blázon, Munda. Do nášho domčeka sa žiaden dospelý človek nezmestí.“

Rowena si však tento výbuch zlosti nevšimla. Zvykla si nato pri otcovi, ten vždy niečo vykrikoval, avšak málokedy ho počúvala. Iba sa usmiala a pozrela sa na Mundu. „A pozvali by ste k vám aj mojich deväť sestier?“

Munda jej opätovala úsmev. „Samozrejme, moja drahá.“

To už Igrid takmer vyskočil z kože. „Chceš tu pozvať ďalších ľudí? Celkom si potratila rozum? Ach, potom iba bez rozmyslu zdvihol rebrík a namosúrene vypochodoval preč.

Munda pohladila Rowenu po líci. „Nič si z neho nerob. Nemá veľmi v láske ľudí, bojí sa, že by ste nás prenasledovali.“

Rowena iba zvraštila čelo. „Prečo by sme to mali robiť?“

Munda sa smutne pozrela do zeme, nemala chuť rozprávať o zlých veciach. „Pred mnohými storočiami žili ľudia a trpaslíci spoločne. Patrili sme k sebe. Avšak potom... Ľudia nám závideli a začali nás prenasledovať.“

„Závideli vám vašu mechnitráciu?“ Munda sa rozosmiala, ako malá Rowena skomolila slovo.

„Je to mechanizácia, moja drahá. A máš pravdu. Chceli nám ukradnúť všetky naše tajomstvá. Prenasledovali nás veľmi dlho, ale my sme sa skryli do podzemia, a keď zomrel posledný človek, ktorý si nás pamätal, stali sme sa súčasťou vašich rozprávok.“

Rowena dojedla kašu, a potom jej zaškvŕkalo v brušku, ešte by si dala, ale nechcela sa popýtať ďalšiu porciu jedla. Jej mama by ju zato pokarhala, bolo nepekné vyjedať cudzích. Munda si to všimla, a tak jej ešte doložila. Bola rada, že jej tak chutilo. Potom sa však na dievčatko vážne pozrela, chápala obavy svojho muža a boli na mieste.

„Musíš mi sľúbiť, že o mne a Igridovi nikomu nepovieš. Ľudia o nás nesmú vedieť. Musíme byť i naďalej iba v rozprávkach. Rozumieš?“

Rowena vzala neviditeľný kľúčik a naznačila, že si ním zamkla ústa. „Budem ako hrob. Aj keby som to povedala mojím sestrám ani jedna z nich by mi vás neuverila. Hovoria, že som malé decko. Občas som pre nich drobec, inokedy trúba.“ Munda sa zasmiala nad toľkou prostorekosťou a uvedomila si, že Igridova opatrnosť nebola na mieste. Toto drobné dievča ich určite nezradí.

fantasy-848044_1920.jpg

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.
 


Posledné fotografie





Štatistiky

Online: 6
Celkom: 60489
Mesiac: 3596
Deň: 110