Rowena sa vrátila domov až podvečer. Kvôli zatmeniu slnka bola všade nekonečná tma, ale Rowene svietili na cestu modré svetielka, ktoré sa hompáľali v bucľatých rukách Mundy a Igrida. Tesne pri Roweninom dome ju Munda silno objala a Rowena pomaly otvorila dvere.

Čakala, že v dome bude panovať hluk, ako vždy, ale mýlila sa. Všetci ticho sedeli a Isabela vyzerala zúfalo. Keď zbadala maličkú Rowenu od radosti zvýskla, po lícach jej tiekli slzy a okolo Roweny sa zrazu zhŕkli všetci vrátane jej otca. „Neuveriteľne sme sa o teba báli. Hľadali sme ťa v lese celé hodiny, ale pre tú tmu to nešlo. Vonku sa stalo niečo bláznivé, slnko iba tak zmizlo...“

Oros malú Rowenu zdvihol na ruky a zaboril si svoju tvár do jej hustých gaštanových vlasov. Chcel tak ukryť slzy. Nech už boli jeho dcéry akokoľvek neposedné, nechcel, aby sa im niečo stalo. „Ako sa ti podarilo nájsť cestu domov?“

Rowena vedela, že o trpaslíkoch sa nesmie zmieniť, a tak sa iba usmiala. „Moje oči si privykli na tmu, a potom som už vedela, kam mám ísť.“ Mala šťastie, pretože kvôli zatmeniu slnka sa na ňu nikto nehneval. Inak by istotne dostala poriadny výprask.

Odvtedy si Rowena vždy našla čas, aby zašla do lesa za trpaslíkmi. Bola opatrná, pretože nechcela, aby sa o tom dozvedeli jej sestry. Na prvom mieste bolo bezpečie Igrida a Mundy. Zvykla si, že Igrid bol vždy mrzutý, keď k ním prišla. Pripomínal jej otca. Čosi si donekonečna šomral popod nos. Munda však nad tým iba kývla rukou, nezáležalo jej na tom. Na Rowenine návštevy sa predsa neuveriteľne tešila.

„Dávala si si pozor? Nik ťa nevidel??“ To bola prvá Igridova otázka.

Rowena však nestihla odpovedať, pretože Munda nespokojne zvraštila čelo. „Samozrejme, že si dávala pozor. Je to múdre dievča.“

Igrid si frflal ďalej, a tak sa ho Rowena snažila upokojiť. „Neboj sa, nik si nevšimol, že som sa vyparila. Doma riešia dôležitejšie veci.“

Munda milovala počúvať o živote v Roweninej rodine. Spolu s Igridom žili celkom osamelo, ďaleko od komunity trpaslíkov, a tak sa jej zdalo, že Rowena bola jej jediným kontaktom s vonkajším svetom. „Máte nejaké novinky?“

Rowena si vzdychla. „Nemôžem sa zdržať, pretože dnes k nám má prísť Larin nápadník. Otec sa ide zblázniť od radosti, vraj sa konečne zbaví aspoň jednej zo svojich desiatich dcér.“

Munda naliala Rowene čaj a zvedavo sa usmiala. „Čo nato hovorí tvoja mama?“

„Povedala, že sa musí presvedčiť o tom, že z Henricha bude dobrý manžel.“

Munde sa takáto odpoveď pozdávala. „Tvoja mama je múdra žena.“ Rowena natešene prikývla. Potom si dala za hrsť maličkých koláčikov, ktoré sa v modrastom svetle podivne ligotali. „Sú vynikajúce.“ Tento raz sa pri Munde nezdržala, bežala domov, pretože bola sama zvedavá na Henricha. Jej sestra o ňom básnila, vraj bol odvážnejší ako samotný princ a silnejší ako ktorýkoľvek muž na zemi. Avšak Anna sa iba smiala, vraj to bude nejaký obyčajný strašiak do poľa. Rowena bola zvedavá nato, ktorá z tých dvoch mala pravdu.

Keď prišla domov, bola prekvapená. Z podlahy by sa hádam dalo aj jesť. Taký poriadok tam nebol nikdy. Jej otec si dal čistú košeľu a nervózne sa prechádzal z miesta na miesto. „Ak to bude šikovný chlapec, mohol by mi pomôcť s výrobou mečov. Naučil by som ho kaliť čepeľ... Hm, mohli by si postaviť dom v susedstve a do dielne by to mal iba zopár krokov.“ Mal pocit, že sa mu splnil sen. Nedostal ani jedného syna, ale môže získať desať skvelých zaťov.

Všetky dievčatá sa posadili ku kozubu a čakali. Keď započuli opatrné klopanie, vedeli, že je to Henrich. Orosa takéto klopanie nepotešilo, hneď sa mu v mysli zjavili dobiedzavé myšlienky. Ten chlapec bude mať slabé ruky. Ako zvládne búchať ťažkým kladivom po nepoddajnom kove?

Dvere sa pomaly otvorili a stál v nich vychudnutý chlapec. Orosovi takmer vypadli oči z jamôk. Toto mal byť jeho budúci zať? Od údivu sa dokonca zabudol postaviť. Isabela sa chopila iniciatívy, pretože si všimla, že s jej manželom nebolo niečo v poriadku. Jej hlas rýchlo naplnil celú miestnosť, a to zvláštne napätie bolo preč. „Vítame ťa u nás Henrich, tešili sme sa na teba.“

Henrich v tvári celý očervenel. Rowena si všimla, že mu odstávali uši. Mal zlatisté vlasy a ošúchaný kabát. Tak trochu jej predsa len pripomínal strašiaka do poľa. Všetci dvanásti čakali, kedy konečne otvorí ústa. A potom to prišlo, jeho chlapčenský hlas pílil Orosovi uši. „Som rád, že vás môžem spoznať.“

Lara šla k Henrichovi a usadila ho k stolu. Mal pri sebe nejaké čudesné pergameny, na ktoré sa Rowena pozerala nechápavo. Načo sa Henrich trápil s pergamenmi? Veď jej otec predsa nevedel čítať.

Henrich sa na všetkých pozrel zmätene, akoby nevedel, čo má povedať. Všetky tie uprené pohľady ho tak trošku desili. Lara do neho štuchla lakťom, akoby čakala nejaké slová. Keď neprichádzali, nedočkavo sa usmiala, ale Henrich aj tak mlčal ako ryba. Potom sa Lara rozhodla ujať slova. „Henrich a ja máme veľké plány, chceli by sme sa zobrať.“

Na Henrichovej tvári sa zjavili všetky možné farby, od červenej až po zelenú. Nezdalo sa, že by Laru nemiloval, iba ho trošku vydesil Orosov pohľad, ktorý ho priam prepaľoval.

Oros svoj pohľad prehĺbil a díval by sa tak na Henricha hádam celé veky, ale potom zbadal rozhorčenú manželku, a tak pokýval hlavou. „Čo vlastne robíš Henrich? Ako chceš uživiť moju dcéru a vaše deti?“ Bolo mu jasné, že spraviť z tohto chlapca kováča bude hotové umenie, ale on sa len tak nemienil vzdať. Dá mu do rúk kladivo a bude s ním pracovať tak dlho, až mu narastú konečne nejaké svaly.

Oros čakal na Henrichovu odpoveď, no tá neprišla. Iba si žmolil pergameny v rukách, keď mu ich vytrhla Lara a ukázala ich otcovi. „Pozrite sa, Henrich je taký šikovný, že robí plány domov. Bude pomáhať dokonca na prestavbe kráľovského hradu.“

Oros sa pozrel na tie čmáranice, ale veľmi tomu nechápal. „Pracuješ na stavbe? Hm, to je ťažká práca... Ako kováč by si si mohol zarobiť omnoho lepšie.“

Henrich opäť očervenel, ale nedokázal Orosovi odpovedať. Lara ho znovu zachránila. „Henrich nepracuje rukami. Navrhuje stavby. Ako majú vyzerať... Všetko si presne vypočíta, aby sa nestalo, že sa nejaká z nich zrúti. Má neuveriteľnú hlavu na čísla.“

Oros tomu veľmi nerozumel. Kto už sa živí navrhovaním stavieb? A kreslením čmáraníc? Kováčstvo bola poctivá práca, doba sa akosi prirýchlo zmenila. „Chcete sa vziať a živiť rodinu z nejakých kresieb?“ Orosov posmešný hlas v Henrichovi vzbudil záujem. Jeho strach sa na chvíľu stratil, akoby chcel niečo povedať, ale potom sa rozhodol všetko nechať na Laru.

„Henrich si vie zarobiť za mesiac toľko zlata ako ty za rok.“ Oros sa na Laru pochybovačne pozrel, jeho dievča sa do peňazí veľmi nerozumelo. Bol si istý, že tento holobriadok veľmi šikovný nebude. Ale stále veril, že ho zaučí do kováčstva.

„Možno by som vám mohol pomôcť. Nebude to jednoduché, ale...“

Isabela pochopila, že sa schyľovalo k búrke. Oros si vzal do hlavy, že z jeho zaťa bude kováč. Pozrela sa na neho nahnevane a skočila mu do reči. „Henrich má dobrú prácu. Je natoľko múdry, že si nemusí všetko vydrieť rukami. Myslím si, že sa o našu dcéru postará dokonale.“

Oros chcel ešte niečo namietnuť, ale pre Isabelin prísny pohľad radšej mlčal. A navyše do rozhovoru sa konečne mohli zapojiť aj ostatní. Oros aj s Isabelou sa nenápadne vytratili na záhradu, aby si v súkromí mohli vymeniť názor na Henricha. Rowena však veľmi dobre vedela, čo mali za lubom a rozhodla sa ich sledovať.

Isabela začala ako prvá. „Je to slušný chlapec z dobrej rodiny.“

„Prečo nechce byť kováč?“ Zmätene sa pýtal Oros.

„Má predsa skvelú prácu.“

„Kováčstvo je skvelá práca. Kreslenie na pergamen predsa nemôže nikoho uživiť.“ Oros sa s tým nedokázal zmieriť. Isabela to chápala a usmiala sa. „Neboj sa, raz sa dočkáš kováča v tejto rodine.“

Rowena sa usmiala. Už chápala otcovo zvláštne správanie a rozhodla sa, že mu pomôže. Stane sa kováčom.