Choď na obsah Choď na menu
 


Kapitola 5: Malý kováč

rowena.png

article preview

Rowena mala dokonalý plán. Chcela vyrásť do topánok mocného kováča, na ktorého by bol jej otec právom pyšný. Od toho dňa vstávala presne za úsvitu. Povedala si, že ten správny kováč potrebuje poriadne svaly, aby vydržal pracovať s kladivom. „Je na čase zmocnieť.“ A tak každé ráno nanosila desať plných vedier vody zo studne, a potom si dala na raňajky kaše aspoň za troch. Nechcela byť najdrobnejším dievčatkom v ich rodine. Hrdo sa postavila na špičky a predstavovala si, aké to bude, keď si raz postaví vlastnú kováčsku dielňu.

„Budem kováč, za ktorým príde samotný kráľ... Bude ma prosiť, aby som mu ukovala tú najmocnejšiu zbraň na celom svete!“ Potom nasledoval jej bojový pokrik, načo dostala poriadny buchnát od Penelopy. Avšak nerozplakala sa. Povedala si, že správny kováč údery jednoducho vracia. Bez ďalšieho kriku skočila Penelope do vlasov. Jej sestra bola omnoho vyššia, ale Rowena v sebe naozaj mala niečo chlapčenské a hlavne perfektne hrýzla. Penelopina porážka nebola žiadne prekvapenie.

Rowena by pokračovala, ale potom zbadala svojho otca, ako sa chystá do práce. „Môžem ísť s tebou?“

Oros sa pozrel na krpatú Rowenu a iba zmätene pokrútil hlavou. „Dnes sa ponáhľam, nebudem mať čas na hry.“

Rowena však nemohla ostať doma. Ako sa z nej stane silný, skúsený kováč, keď sa nebude učiť spoločne s otcom? Iba sa nevinne usmiala. „Budem ticho ako myška ani si len nevšimneš, že som tam. Pozametám ti dielňu. Prosím, prosím, prosím...“

Oros nebol hlupák. Tieto prosiace oči mali určite niečo za lubom. Potom sa však pozrel na to maličké stvorenie a spokojne si odfrkol. Jedno decko určite zvládne. Súhlasne prikývol a spoločne sa vydali do dielne. Oros dal malej Rowene metlu a začal si prezerať železo, s ktorým mal v pláne pracovať. Bol to dobrý kúsok. Kým on si chystal všetky veci, Rowena ho pozorne sledovala. Nechcela, aby jej niečo uniklo. Každý detail predsa len mohol byť dôležitý pri práci kováča.

Jej otec pobozkal kus kovu, akoby to bolo niečo zázračné. Potom ho oblízol, čo sa Rowene zdalo poriadne nechutné, avšak bola to ochotná podstúpiť. Skrivila svoj malý noštek a pozorovala otca ďalej. Oros dal kus železa do vyhne, a keď ho poriadne rozžeravil, začal do neho búchať kladivom, a pomaly ho tvarovať na dýku. Rowenine oči sa rozšírili od úžasu. Pribehla k otcovi a opäť raz vyskúšala psie oči. „Môžem ti pomôcť? Prosím, prosím, prosím...“

Jej otec sa zmätene pozrel na svoju dcéru, vyzerala ako popletené malé čudo, ktoré by sa malo hrať s bábikami. Iba ju nenútene poklepal po pleci. „Toto je práca pre skutočného chlapa, maličká. Radšej vezmi metlu a upratuj, kým to dokončím.“

Rowena bola na chvíľu nahnevaná. Nemala rada takéto očividné podceňovanie. Možno nemala obrovské svaly, ale mohla sa stať kováčom. Hnev však vyprchal a prišla radosť. Rowena sa v tom víre myšlienok rozhodla otcovi prezradiť svoj tajný plán. „Vieš, keď vyrastiem, tak...“

„Budeš zametať neporiadok v kováčskej dielni svojho manžela?“ Oros svoju dcéru počúval len na pol ucha, pretože sa i naďalej sústredil na dýku. Rozhodol sa, že ju urobí v tvare vlnky, a to teda vôbec nebolo jednoduchá práca.

Rowena sa na svojho otca usmiala so všetkým zápalom a jej veľký okamih prišiel. „Budem tým najslávnejším kováčom na svete.“

Oros sa vôbec nepripravil na niečo také. Iba vyklepával kov, keď si takmer kladivom tresol po ruke. Potom sa vážne pozrel na svoju dcéru a uvedomil si, že sa o tom bude musieť porozprávať s Isabelou. Ale aj tak sa odhodlal na mudrovanie. „Nemôžeš sa stať kováčom...“

Rowena tomu nerozumela. „Prečo by som nemohla, hm?“

Oros sa zmätene poškrabal za uchom. S týmto deckom to predsa len nebolo až také jednoduché. „Pretože ja sa tiež nemôžem stať šičkou...“

Rowena sa v tom celkom stratila. „Prečo by si nemohol, hm?“

„Lebo muži nešijú a ženy nevyrábajú meče.“

„To viem, ale prečo?“

Oros už celkom zabudol, aké sú deti zvedavé, to ich večné prečo. Cítil sa unavene, akoby koval celý deň, a to iba začal. Potom sa namosúrene pozrel na malú Rowenu. To bol jasný odkaz, už žiadne dobiedzavé nezmyselné otázky. Zaklincoval to v hnevlivom tóne. „Prečo? Prečo? Pretože slnko vychádza ráno a zapadá večer. Tak preto.“

Rowena si iba sklamane vzdychla a pobrala sa ďalej upratovať. Vedela, že otec nebol nadšený, no napriek tomu sa nevzdala svojho sna. Chcela ho tajne pozorovať i naďalej a naučiť sa tak čo najviac. Jedným očkom zazrela tvar dýky a usmiala sa. Tá vlnka, ktorú Oros vytvoril ju priam hypnotizovala. Potom dýku Oros opäť rozžeravil vo vyhni, a napokon ju na Rowenine počudovanie schladil vo veľkom sude s vodou. Keď ju odtiaľ vybral, bola zakalená. Oros vytiahol jeden zo svojich pilníkov a pomaly dýku brúsil. Rowenine oči sa od toho obrazu nedokázali odtrhnúť. Už vedela, že to nebol len jej sen, ale určite aj osud. V jej krátkom živote ju nič doposiaľ tak nenadchlo, ako výroba mečov a dýk. Dokonca ani ťahanie za vlasy či hryzenie pri nekonečných bitkách so sestrami nebolo natoľko lákavé.

Ak si raz malá Rowena niečo vzala do hlavy, nikto jej to už nemohol ukradnúť. Na druhý deň vstala ešte pred úsvitom a rozhodla sa svojho otca prekvapiť. Šla do vyhne ešte pred ním. Všetko si poriadne nachystala, pozrela sa na kus starého železa a opatrne ho oblízla. „No fuj, chutí to naozaj odporne.“ Snažila sa pachuť kovu zahnať, mierne si odpľula, zvraštila čelo, ale nič jej nepomáhalo. Potom sa zhlboka nadýchla a začala opatrne pracovať.

Tvarovala kus železe do tvaru vlnky, ako to robil ešte včera jej otec, ale nejako jej to nešlo. Kladivo bolo zrazu akési priťažké. Jej kus železa sa nemenil, stále to bola obyčajná nepoddajná hruda, ktorá jej spravila vrásky na čele. „Skúšam to po prvýkrát, nemusí to byť dokonalé.“ Ani zďaleka to nepripomínalo Orosovu elegantnú vlnku. Napriek tomu Rowena ťažkopádne vzala svoj prvý pokus do vyhne a rozhodla sa ho zahriať. Absolútne však netušila, kedy ho vybrať. Keď kus železa začal byť takmer zlatý, rýchlo ho odtiaľ vytiahla hrubými kliešťami a rýchlo ho chcela schladiť v sude s vodou. Celkom sa zadýchala. Kliešte boli zrazu priťažké. „Ach!“ Zakričala Rowena tesne pred tým, ako jej kliešte aj s kusom žeravého železa vyleteli z rúk.

Všetko sa zomlelo neuveriteľne rýchlo. Rowena videla malé plamienky na zemi a požiar na seba nenechal dlho čakať. Snažila sa to ešte uhasiť. Našťastie nestratila celkom hlavu. Chcela prevrhnúť sud s vodou. Bol však nekonečne ťažký. Zaprela sa do neho rukami, ale nepohol sa ani o milimeter. Zhlboka sa nadýchla a začala tlačiť celým telom. Sud sa mierne zatriasol, Rowena zvrieskla a sud bol konečne na zemi. Našťastie uhasil takmer všetok oheň, a o ten zvyšok sa postarala Rowenina zástera. Keď sa však pozrela na dielňu, nemohla uveriť vlastným očiam. Vyzeralo to tam ako po povodni. Iba si vystrašene pretrela čelo, keď vo dverách zbadala otca. „Och, sľubujem, že ten neporiadok upracem.“

Oros sa zachmúril, ten pohľad neveštil nič dobré. „Von z mojej dielne!“ Rowena iba ustúpila o krok, a potom sa ešte snažila niečo urovnať. „Ja, len som chcela pomôcť...“

„Von!!“ Orosov hlas bol taký ostrý, až to pílilo uši.

Rowena si utrela slzy, nechcela spôsobiť taký neporiadok. Potom sa radšej pobrala preč. Nemienila ísť domov, vedela, že jej mama by ju nepochválila. Šla za Mundov, potrebovala sa vyplakať.

Unavene sa posadila na jej maličkú stoličku a vzdychla si. „Chcela som mu pomôcť. Keby mi ukázal, ako to funguje, šlo by mi to od ruky. Som predsa šikovná, nie som motovidlo.“

Munda sa chápavo usmiala. „Myslím, že mám jedno riešenie.“ V hlave jej skrsol plán, len dúfala, že večne ufrflaný Igrid jej s tým pomôže.

dagger-1468334_1920.png

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.
 


Posledné fotografie




Štatistiky

Online: 1
Celkom: 146181
Mesiac: 3227
Deň: 164