Choď na obsah Choď na menu
 


Kapitola 6: Trpaslíkov učeň

rowena.png

article preview

Igridovi sa Mundin plán vonkoncom nepozdával. „Si úplný blázon, Munda. Naši predkovia boli prenasledovaní tými jej, museli sme sa skryť pod zem, a ty jej chceš len tak prezradiť naše tajomstvá?“

Munda sa zachmúrila. Videla, ako si Rowena hrýzla spodnú peru, dúfala, že to vyjde. Ak jej nepomôže Igrid, tak už nikto, bola to jej posledná nádej. Munda sa hnevlivo pozrela na svojho manžela, nemienila sa len tak vzdať. „Neprezradíme jej naše tajomstvá, iba z nej spravíš kováča, ako sa patrí.“

Igridove vrásky na čele sa zvýraznili. „Obe ste sa zbláznili. Veď je to iba decko, a k tomu dievča... Nikdy z nej nebude kováč.“

Munda si dupla nohou. „Slovo nikdy sa v tomto dome nehovorí.“ Potom sa na Igrida zmierlivo pozrela a rozhodla sa to skúsiť po dobrom. „Igrid, musíš uznať, že Rowena dokáže udržať tajomstvo. Chodí k nám už vyše roka a nikomu o nás nepovedala. Iné dieťa v jej veku by to už dávno vytáralo. Mal by si to skúsiť, obaja dobre vieme, že za pokus nič nedáš.“

Igrid si začal hundrať popod nos. „Ach, to si celá ty. Si príliš mäkká. To decko bude náš koniec, keď ju raz niekto odhalí, skončíme v klietke, a napokon na pekáči.“

Munda neverila vlastným ušiam. „Prečo by nás ľudia chceli jesť? Nedáva to zmysel.“

„Nechápeš moje obavy, pretože v každom vidíš iba to dobré.“

Rowena sa na Igrida zadívala vážne a musela k tomu niečo dodať. „Sľubujem ti, že ťa nezjem. No tak pomôžeš mi?“

Igrid sa díval na Rowenu a iba hnevlivo zvesil plecia. „Poď za mnou.“

Opatrne vzal lampáš s modrým svetlom a viedol Rowenu úzkou podzemnou chodbou, korene kde tu vytŕčali zo zeme, a tak si Rowena musela dávať pozor, aby sa nepotkla. Keď prešli dlhou chodbou, ocitli sa vo veľkej tmavej miestnosti. Igrid trikrát zatočil kľukou a celú miestnosť hneď zalialo modré svetlo. Rowena takmer stratila reč. Nachádzali sa totižto vo veľkej podzemnej knižnici. Knihy zaplnili všetky regály, a tie siahali až po samotný strop. Mohli mať dokonca niekoľko metrov. Rowena si spomenula na svoju rodinu. „Moja sestra Anna vraví, že knihy sú strata času, ale moja mama ju vždy upozorní nato, že sa v nich nachádza všetka múdrosť nášho sveta.“

Igrid si vzdychol. „Tvoja mama je múdra žena.“ Potom sa pozrel na zaprášené knihy a rozhodol sa pokračovať. „Tieto knihy sme zbierali stovky rokov. A ak sa nemýlim, nájdeme tu aj takú, ktorá nám povie nejedno kováčske tajomstvo.“ Igrid sa začal škriabať na úzky rebrík, a kým Rowena bez jediného slovka obdivovala všetky tie tajomné knihy, on hľadal tú, ktorá by im pomohla. Prekutral jednu policu za druhou, keď našiel knihu v hnedej koženej väzbe. „Mám to...“ Spokojne si zašepkal. Prišiel až k Rowene a ukázal jej hrubú knihu s názvom Kováčske remeslo a jeho zdokonalenie v priebehu stáročí.

„Ak sa budeš učiť remeslu podľa tejto knihy, v tvojom svete nebude mocnejší a šikovnejší kováč ako ty.“

Rowena od údivu otvorila ústa. „Prečo si niečo také myslíš? Pochybujem, že sa niekedy budem rovnať môjmu otcovi. Robí zbrane, ktoré majú najlepšiu povesť široko-ďaleko.“

Igrid si vzdychol, bolo na čase tej malej žabe vysvetliť zopár vecí z ich spoločnej minulosti. „Nie všetci trpaslíci sa venujú mechanizácii, sú medzi nami aj takí, ktorí sú pravými kováčmi a učili sa remeslu od prvých svojho druhu. Tvoji ľudia za nami prišli v čase mieru a prosili nás, aby sme im to ukázali. To my sme ich to naučili. Avšak nikdy sme im úplne neverili, a preto nepoznali všetky naše finty. Tvoj otec môže byť dobrý kováč, avšak nikdy neprekoná pravého trpaslíka.“

Rowena si opatrne vzala knihu do rúk a zistila, že ku každému obrázku bol podrobný popis. Videla dlhé meče, ale aj hrubé meče so zvláštnymi ornamentmi. Igrid zbadal, ako sa jej pri tom pohľade leskli oči a vedel, že to nebolo iba dočasné nadšenie. Toto dieťa neprestane, kým sa nestane kováčom.

„Mali by sme si nájsť kus železa a vyskúšať ho pretvarovať na meč.“ Rowena horela od nedočkavosti.

„Najprv musím pripraviť dielňu. Nemám vyhňu, ale viem, ako ju postavím.“ Igrid síce stále pôsobil namosúrene, ale nemohol si pomôcť, to dievča ho konečne  pre niečo nadchlo. Nebavilo ho toto večné schovávanie sa pod zemou a ona mu priniesla do života aspoň trochu svetla. Akoby to všetko zrazu získalo celkom iný zmysel.

Rowena nedočkavo listovala v knihe. „Prídem zajtra ráno a začneme?“

Igrid sa jej po prvýkrát za celý ten rok dotkol, opatrne ju pohladil po hnedých vlasoch a usmial sa. „Začneme o dva týždne. Ty si zatiaľ vezmi knihu a začni si pri Munde čítať všetky postupy výroby. Knihu vždy nechaj u nás, nechcem, aby sa dostala do nesprávnych rúk.“ Rowena prikývla a bežala za Mundou. Tá na ňu iba spokojne žmurkla, vedela, že Igrida obmäkčí, napriek všetkému mal dobré srdce.

Rowena sa poctivo učila. Každý jeden deň prišla k trpaslíkom a čítala si z hrubej koženej knihy. Keď zazrela nejaký z obrázkov, oči sa jej rozšírili od údivu. Boli tam meče plné ornamentov. Munda ju chápavo potľapkala po pleci. „Raz niečo také krásne vyrobíš aj sama.“

Keď prešli dva týždne, dielňa bola hotová. Igrid ju pyšne ukázal malej Rowene, a keď zbadal jej dokorán otvorené ústa, spokojne sa usmial. Potom zahrial železo vo vyhni a postupne ho vyklepával. „Chceš si to vyskúšať?“

Rowena natešene prikývla a vzala do rúk kladivo. Bolo ľahšie ako to otcovo. Búchala ním celou svojou silou, a keď sa kus železa začal po dlhej chvíli konečne tvarovať, prestala byť opatrná a tresla kladivom po Igridovej ruke. Ten takmer vyskočil z kože. Bola to ohromná bolesť, dokonca sa mu zdalo, že začal vidieť všade naokolo hviezdičky. Zachmúril sa a z plných pľúc zakričal: „Von!“ Rowena nemohla uveriť vlastným ušiam, veď takto ju vyhnal z dielne aj jej otec.

Munda ju utešovala. „Neboj sa, prejde ho to a budete spoločne opäť pracovať v dielni.“

Munda sa nemýlila, Igridovi to trvalo dobré dva dni, ale napokon Rowene dovolil pokračovať v práci. Avšak trvalo jej veľmi dlho, kým prestala byť nemotorná. Našťastie sa jej nikdy nič nestalo. Všetko si odskákal úbohý Igrid. Munda mu vždy opatrne ošetrila všetky rany.

Munda stála pri zavretých dverách, ktoré viedli do dielne a vždy čakala, kedy odtiaľ vybehne namosúrený Igrid. Niekedy si zobrala vedro s vodou. Už dvakrát mu totižto obhoreli vlasy. Na temene mu ostal iba akýsi čudesný chumáč, ktorý by mu dokonca mohol odfúknuť slabší vietor.

O päť minút započula hromženie a výkriky. Vedela, že Rowena opäť raz niečo pokazila. Nevedela, čo presne sa stalo, ale keď zbadala, ako Igrid nahnevane vyšiel z dielne, preventívne ho obliala vedrom vody. Jeho hnev vtedy prekročil akýkoľvek limit, takmer vybuchol. V tvári celkom očervenel a kričal z plných pľúc. „Už som pochopil jej otca! Nikto normálny by si ju nevzal na starosť! Veď je to motovidlo!! Chvíľu jej to ide, a potom jej iba tak vykĺzne kladivo z rúk a trafí ma ním po nohe! A ty ma k tomu všetkému obleješ vedrom s vodou!!“

Munda pochopila, že Igrid musí ihneď vychladnúť. Jeho nervy boli napnuté až na prasknutie. Radšej aj s Rowenou šla do kuchyne a ponúkla ju teplým čajom. Rowena si iba nešťastne vzdychla. „Mám pocit, že všetko iba kazím.“

„To nie je pravda, moja drahá, ak chceš v živote niečo dokázať, musíš robiť aj chyby.“

Rowena iba nešťastne zvesila hlavu. „To som si myslela aj ja, ale teraz... Tento týždeň je to už ôsma nehoda v dielni...“ Unavene si vzdychla. „Možno majú všetci pravdu, možno sa dievčatá naozaj nemôžu stať kováčmi, mala by som sedieť doma a pomáhať mame s vyšívaním.“

„Nemôžeš sa tak ľahko vzdať.“ Munda sa snažila malú Rowenu nejako upokojiť. Priniesla jej teplý čaj a Rowena ho s radosťou prijala.

„Možno by som nebola až taký otrasný kováč, ale... Vždy, keď mám pocit, že som niečo pochopila a zlepšujem sa, prestanem sa sústrediť a hneď niečo skazím... Neviem sa sústrediť.“

Munda sa usmiala, už chápala, v čom bol problém. Rowena ani zďaleka nebola nešikovná, iba potrebovala trošku postrčiť. „Viem o jednom tajomstve, ktoré sa tradovalo stovkami pokolení... Prezradil mi ho môj starý otec.“

Prišla až k Rowene a ukázala jej ligotavý modrý prášok. Rowena od úžasu zhíkla. „Čo je to?“

„Vezmeš tento prášok a posypeš ním každé železo, z ktorého budeš chcieť ukuť meč alebo dýku. Má v sebe čarovnú moc. Uvidíš, všetko sa ti vďaka nemu podarí.“

„Naozaj?“ Munda prikývla a Rowena sa doširoka usmiala. Už sa nechcela vzdať svojho sna. „Bude zo mňa kováč!“

books-5430309_1920.jpg

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.
 


Posledné fotografie





Štatistiky

Online: 2
Celkom: 52155
Mesiac: 4689
Deň: 144