Choď na obsah Choď na menu
 


Kapitola 8: Najlepší meč

rowena.png

article preview

Nebolo jednoduché vytratiť sa z domu, keď všetky Rowenine sestry odišli. Jej mama ju mala stále na očiach. A Rowena sa bála, že časom bude nemožné zájsť za Mundou a Igridom bez toho, aby o tom niekto z jej rodiny vedel. Keď mala jej mama najviac práce, Rowena jej musela pomáhať. Vtedy prišla nato, ako sa nenápadne vykradnúť. Naschvál pokazila jednu z výšiviek a Isabela takmer vyskočila z kože. „Ach, Rowena, to nemyslíš vážne... Nechaj, dokončím si to sama, bude to rýchlejšie.“

A tak sa Rowena mohla konečne vytratiť z domu. Šla lesom veľmi opatrne, nechcela, aby ju niekto sledoval. Keď vkĺzla do domčeka pod zemou, Munda sa jej hneď hodila okolo krku. Rowena od nej bola vyššia, ale do ich malého domčeka sa stále zmestila.

„Kde si bola tak dlho, moja drahá. Už sme sa o teba báli.“

Rowena si iba nespokojne vzdychla. „To kvôli mojej mame. Odkedy nie sú doma ostatné sestry, nie je to také jednoduché...“ Potom sa však usmiala, mala dôležitejšie správy. „Mám horúce novinky! V kráľovstve vyhlásili súťaž, kto ukuje ten najsilnejší meč, stane sa hlavným kováčom samotného kráľa!“

Munda od radosti zhíkla. „Igrid, poď hneď sem, toto musíš počuť!“

Keď do miestnosti vošiel Igrid, rozžiarili sa mu oči, bez Roweny v ich dome to už ani nebolo ono. Veľmi si nato roztržité dievča zvykol. „Čo sa to tu deje?“ Povedal naoko rozčúlene.

Rowena sa usmiala, dobre poznala večne mrzutého Igrida, bola to obyčajná pretvárka. „Ak vyhrám súťaž, môžem sa stať kráľovým kováčom!“

Igrid sa usmial. „Myslim si, že ostatní kováči nemajú ani len tú najmenšiu šancu.“

Rowena bola celá bez seba, takúto pochvalu nečakala. Rýchlo Igrida objala. „Bála som sa, že mi povieš, že nato ešte nie som pripravená.“

„Tvoje meče hovoria jasnou rečou. Už ťa nemám čo viac naučiť...“ Rowena sa od dojatia takmer rozplakala.

Potom však potiahla nosom, spomenula si na zázračný prášok. „Keby nebolo modrého prášku, nikdy by sa mi to nepodarilo. Možno to nakoniec nie je vo mne. Všetci traja dobre vieme, že to so železom robí hotové zázraky.“

Igrid chcel niečo namietnuť, ale Munda ho prerušila šmahom ruky. „Pribalím ti na cestu modrý prášok. Nezabudni si ním posypať železo pred kovaním, pôjde ti to jedna radosť.“

Rowena šťastne prikývla. Vedela, že o kovaní toho vie neuveriteľne veľa, avšak bez tej zvláštnej hmoty by to možno nič neznamenalo. Vzala si malý mešec plný prášku a rozhodla sa rozlúčiť. Nechcela, aby si jej mama všimla, že nebola na záhrade.

Keď odišla, Igrid zvesil plecia a nahnevane sa pozrel na Mundu. „Ty si celkom potratila rozum!“

„Ach, Igrid vôbec sa nevyznáš v ľuďoch.“

„Akoby som aj mohol, veď som trpaslík. A ty na tom nie si o nič lepšie.“

Munda iba kývala hlavou. „Viem, že si jej chcel povedať o modrom prášku pravdu, ale teraz na to naozaj nebol ten najlepší čas.“

Igrid sa zachmúril. „To isté mi omieľaš už roky. Ale Rowena už dávno nie je to malé ustráchané, zmätené dieťa.“

„Ak jej povieš, že ten zázračný prášok, ktorý jej celý ten čas má pomáhať ukovať tie najsilnejšie zbrane, je obyčajná múka, úplne stratí sebavedomie. Takto verí v jeho moc a určite vyhrá súťaž a hneď po nej môžeš Rowene povedať pravdu.“ Igrid nespokojne krútil hlavou, ale niečo na tom predsa len bolo. Keď Rowena uverila v čaro prášku, dokázala sa sústrediť, prestala byť roztržitá a Igrid sa nemusel obávať ďalších popálenín.

Rowena sa chystala na cestu na hrad. Vzala si tie najkrajšie šaty, ktoré spoločne vybrali s mamou a tajne si pribalila koženú tuniku, ktorú jej ušila Munda. Nemienila si tam nájsť nápadníka, chcela vyhrať, a to aj keby mala poraziť vlastného otca. Na hrad šli tri dni a zastavovali sa v hostincoch, kde prespávali. Isabela ostala doma, necítila sa na takú dlhú cestu a Rowena zakrátko zistila, že ani jej otec na niečo také nebol pripravený. Rýchlo sa unavil a potreboval oddych, uvedomila si, že už to nebol ten mocný kováč, ktorý ju nosil na pleciach, keď bola ešte dieťaťom.

Keď prišli na hrad, všetci, ktorí sa chceli zúčastniť súťaže, sa mali prihlásiť. Jej otec sa išiel zapísať, kým ona mala ustajniť kone. Usmiala sa na jedného mladíka a poprosila ho o pomoc. „Nedal by si mi dole sedlo z koňa, prosím.“ Stačilo jej zaklipkať očami a všetko šlo podľa plánu.

Potom sa šla sama zapísať, našťastie jej otec o tom nemal ani potuchy. „Chcem zapísať svojho otca.“

Jeden z vojakov prikývol. „Ako sa volá?“

Rowena sa chcela zapísať sama, ale vedela, že by jej nedovolili kovať, a tak klamala. Ale meno si chcela ponechať, iba ho trošku vylepšila, aby znelo mužsky, teda to si aspoň myslela.  „Volá sa Rowen.“

„Čo je toto za meno?“

„Netuším, ale také mu dala jeho matka.“ Vojak prikývol a povedal jej číslo, pod ktorým ju zapísal.

Rowena ešte bežala za svojím otcom a popriala mu veľa šťastia. Potom si našla tiché miesto a rýchlo si obliekla koženú tuniku, vlasy si zopla na temene a prekryla tmavou šatkou. Dala si dole sukňu, pod ktorou mala mužské nohavice a usmiala sa. Vyzerala ako chlapec, navyše ešte  nebol ten správny čas na odhalenie pravdy. Vzala trošku sadze, ktorú si pribalila do vrecúška a domaľovala si ňou fúzy.

Keď dobehla na nádvorie, súťaž bola vyhlásená. Na nádvorí bolo zo päťdesiat kováčov a aspoň stovka divákov. Všetci kováči dostali kus železa, ktorý už bol vytvarovaný do podoby meču a Rowena si ho nenápadne posypala modrým práškom. Bola si istá, že ostatní nemajú najmenšiu šancu poraziť ju.

Mali za úlohu ukovať obojručný meč, a ten najlepší by vyhral mešec plný zlatiek a slúžil by samotnému kráľovi. Rowena búchala kladivom tak silno, ako len vedela. Mala pocit, že je nezastaviteľná. Videla, ako starší kováči nestíhali tým mladším, avšak jej otec sa držal celkom dobre. Zdalo sa, že sa snažil predviesť. Prvé rozdiely sa ukázali, až keď kováči železo dali do vyhne. Niektorí z nich ho tam mali pridlho a kus železa im zhorel. Ihneď museli súťaž opustiť. Keď bola Rowena malá, tiež netušila, kedy vybrať kov a schladiť ho, avšak Igrid ju naučil dokonalú fintu. Dal jej magnet a vysvetlil jej, že železo je priťahované magnetom, doslova sa naň nalepí. Avšak, ak je železo správne zahriate, magnet ho nepriťahuje. Preto si vytiahla z vrecúška za opaskom magnet a urobila to presne tak, ako ju to naučil Igrid.

Polovica kováčov bola vyradená a Rowena mala na perách spokojný úsmev. To najhoršie však malo iba prísť. Mala vziať horúci kov a schladiť ho. Urobila to opatrne. Dala svoj veľký meč do veľkého suda s vodou, a pomaly ho vytiahla von. Od úžasu zapískala, bol zakalený a nemal na sebe ani len jednu prasklinku. Bol to hotový zázrak, Igrid jej vysvetľoval, že trpaslíci túto metódu považovali za zastaranú, no napriek tomu ju naučil aj tú. Avšak spoločne väčšinou kalili meče v oleji. Vtedy bola omnoho väčšia šanca na pevnú čepeľ. Ale Rowena toto tajomstvo nemienila prezradiť kráľovstvu, dobre vedela, že trpaslíci sa ľuďom rozhodli neprezradiť všetko o kovaní a mali na to plné právo.

Keď sa okolo seba Rowena rozhliadla, zistila, že ostali poslední piati najlepší. Bol medzi nimi aj jej otec. Ostatným čepeľ na niekoľkých miestach praskla alebo sa dokonca úplne rozlomila a museli opustiť súťaž. Rowena už bola od toľkej práci na slnku celkom unavená. Cítila, ako jej stekal pot po čele, mohla zato aj hrubá šatka, ktorou si prekryla vlasy. Najradšej by si ju hneď dala dole, ale ešte nebol ten správny čas.

Začala brúsiť čepeľ pilníkom a všimla si, že ďalším dvom sa pri tomto pokuse meč zlomil. Ostali už iba traja. Ona, jej otec a nejaký čiernovlasý mladík. Rowena sa pomaly pustila do rukoväte, opatrne ju obviazala kúskom kože a vzdychla si. Čas vypršal. Tri meče sa rozhodol testovať jeden z vojakov. Rowena po očku hľadala kráľa, ale očividne tam nebol. Asi súťaž nepovažoval za takú dôležitú, aby sa na nej zúčastnil.

Rowena videla, ako si vojak priniesol veľký kovový štít, ten upevnil na drevenú figurínu, a potom vzal meč. Najprv bol na rade ten Orosov. Tresol ním desaťkrát po štíte a usmial sa. Meč bol takmer nepoškodený, iba v strede sa odlomil nepatrný kúsok, Rowena bola na svojho otca nesmierne pyšná. Potom nasledoval meč neznámeho mladíka. Na svojich súperov sa ironicky usmial, akoby si bol istý, že jeho výhra je na dosah. Rowena iba vykrivila ústa, nebol jej trikrát sympatický.

Vojak desaťkrát udrel mečom chlapca po štíte a prezrel si ho. Kúsok, ktorý sa z neho odlomil, takmer nebolo vidieť, bol dokonca menší ako ten Orosov. Potom nasledovala Rowena. Vojak zdvihol jej meč a sám sa divil, aký bol ľahký, dobre sa držal v ruke a celkovo pôsobil veľmi šikovne. Vojak bol zvedavý, či sa jeho tenká čepeľ nerozlomí, avšak ostal prekvapený. Udieral ním desaťkrát, avšak neodlomil sa z neho ani ten najmenší kúsok. Rowena sa doširoka usmiala a Oros mal pocit, že toho chlapca už niekedy videl.

Vojak sa pozrel na chlapca a spýtal sa na meno víťaza. Rowena by od radosti lietala, ak by to teda bolo možné. Potom si bez rozmyslu stiahla šatku z hlavy a ukázala všetkým svoje dlhé vlasy. „Volám sa Rowena! A som najlepší kováč v kráľovstve!“

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.
 


Posledné fotografie





Štatistiky

Online: 2
Celkom: 44908
Mesiac: 4637
Deň: 95