Choď na obsah Choď na menu
 


Kapitola 1: Pekár, ktorý fotil

11112222.jpg

article preview

            Horné Uhorsko zaplavili prvé farby jesene, keď sa Eduard Truhlík rozhodol zahodiť päťdesiat rokov práce pekára za hlavu. V jeho rodine to bola tradícia. Začala ešte na dvore cisára vo Viedni za jeho pra- pra- pradeda. Nikto si už nepamätal, ktorý cisár si pochutnával na Truhlíkových čerešňových šatôčkach, avšak na Truhlíka sa jednoducho nedalo zabudnúť. Jeho koláče boli lahôdkou, ktorá sa len tak nevidí. Pekárske tajomstvo sa v rodine strážilo ako najväčší poklad a dedilo sa z otca na syna.

            Eduard zaučil svojho jediného syna, keď si uvedomil, že jeho roky sa míňajú a on za celý svoj život nezažil iné ako miesenie cesta. „Viem, že som Truhlík a Truhlík nemôže robiť iné ako byť pekár, ale prečo?“ Tá otázka v jeho hlave sa neposlušne hmýrila ako dobiedzavá mucha. To nezodpovedané prečo mu nedávalo spávať.

            Hovoril o tom každému, kto bol ochotný ho počúvať. „Len preto, že sa volám Eduard Truhlík, musím byť pekár? Môže predurčiť moje meno celý môj život? Nemôžem byť Eduard Truhlík mlynár?“

            V jedno ráno Eduard vzal do svojich vráskavých rúk múku a zrazu z nej už nedokázal vyrobiť cesto. Zrnká sa mu prevaľovali medzi prstami a Eduard sa na ne díval s úsmevom. Popritom si len tak mrmlal: „Narodil som sa ako pekár, žil som ako pekár celých päťdesiat rokov, ale ako pekár veru teda určite neumriem.“

            Bol si istý tým, že môže byť kýmkoľvek. Tulákom, ktorý za pár drobných čistí topánky, roľníkom, v ktorého rukách rozkvitnú plody zeme, ale aj pouličným bláznom. V hlave sa mu zrazu vynorila stará spomienka na vynálezcu z neďalekého mesta Spišská Bela. Vraj vynašiel prvý objektív. Volal sa Petzval. „Ak sa môže v Spišskej Belej narodiť veľký vynálezca, prečo by sa  naša dedinka nemohla dočkať obyčajného fotografa?“ Celý nadšený to rozprával svojmu kamarátovi Tomášovi.

            Tomáš ho počúval iba na jedno ucho. Druhé mu už dávno neslúžilo, a tak len natŕčal hlavu k Eduardovi, no zamak netušil, o čom to ten starý blázon neustále rozprával. „Si Eduard Truhlík, mal by si byť pekár.“

            Tomášova čiernovlasá vnučka Lóra sa doširoka usmiala a skočila do reči dvom starčekom. „Keby sa tvoj pra- pra- pradedo narodil ako fotograf, bol by si teraz fotograf aj ty?“

            Tomáš sa nad úvahou vnučky iba pohŕdavo zasmial: „Keby sa jeho pra- pra- pradedo narodil ako fotograf, celé pokolenie Truhlíkovcov by umrelo od hladu. Taký si na chlieb nikdy nezarobí.“

            Očividná urážka Eduarda vôbec neodradila. Páve naopak, začal hovoriť o práci prvého fotografa na dedine ešte častejšie. Až to dedinčanom začalo pomaly, ale isto píliť uši.

            Jedného rána sa v dedinke objavila zvláštna hmla. Pohltila všetky ulice a okolité polia. Bola taká mliečna, že cez ňu nebolo vidieť ani na krok. A keď sa hmla rozplynula, pred Truhlíkovou pekárňou stál veľký fotoaparát s nožičkami a čiernou plachtou. V ten deň sa kariéra pekára Truhlíka navždy skončila.

            O Eduardovi Truhlíkovi si celá dedina myslela, že potratil rozum, keď vzal do rúk ťažký fotoaparát a pokúšal sa ním niečo vyfotiť. Trvalo mu celé dni, kým prišiel nato, ako sa také čudesné zariadenie používa. Keď sa snažil vytvoriť blesk na fotoaparáte celé zariadenie iba čo zadymil a tvár mal sám čiernu ako uhoľ. Jeho starý priateľ Tomáš si iba mrmlal popod nos. „Starý blázon, skôr či neskôr určite podpáli celú dedinu.“

            Eduard sa však nevzdával. Ubehli dobré dva mesiace, kým pochopil, že pri fotografovaní sa musí skryť za čiernu plachtu. Na svoje prvé veľké dielo sa chystal ďalší mesiac. Rozhodol sa, že bude fotiť prázdne šľachtické sídlo. Najprv chcel fotiť svojho syna, potom nevestu a nakoniec kohokoľvek v dedine, ale úplne všetci ho odmietli. A tak sa raz pobral do malého kaštieľa, ktorý sa už takmer rozpadol. Opatrne si rozložil všetky svoje veci, a potom sa konečne skryl za čiernu plachtu fotoaparátu. Keď zbadal ten neuveriteľný obraz, ktorý mu ponúkol fotoaparát, vedel, že nikdy nič krajšie už nezažije.

            Eduardove staručké srdce nevydržalo príval toľkej radosti. Po pár momentoch úžasu nenávratne prasklo. V ten deň sa staručký pán Truhlík navždy pobral do krajiny snov.

Ťažký fotoaparát si nakoniec predsa len vzal jeho syn Karol a skryl ho na povalu šomrajúc: „Toľká hanba per Truhlíkovcov.“ Staručký pán si tajomstvo fotoaparátu vzal do hrobu. Muselo ubehnúť ešte veľa rokov, kým sa fotoaparát opäť dostal do rúk jedného z Truhlíkovcov.

photographer-4609077_19201.png

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.
 


Posledné fotografie





Štatistiky

Online: 4
Celkom: 38809
Mesiac: 4711
Deň: 128