Choď na obsah Choď na menu
 


Kapitola 3: Sedemkrát na bále

11112222.jpg

article preview

Samuel sa o dievčatá nikdy veľmi nezaujímal. Baby sa mu zdali smiešne. S ich krehkými nohami ho nikdy nevedeli dobehnúť a ich  vychudnuté ruky boli podľa neho zbytočné. Na ťažkú prácu bol dobrý chlap, ale dievčatá... čo s nimi? Nikdy si po svojom boku žiadnu z nich nevedel predstaviť.

 Najväčšie dobrodružstvá vždy prežíval bez dievčat. V lete sa s chlapcami od susedov vždy naháňal za deravou loptou a cez zimu si spolu vystrúhali zahnuté palice a šli na rybník, kde si kĺzali malú loptu. Občas sa k nim chcela pridať nejaká baba, ale Samuel iba vzal veľký kus snehu a hodil ho po nej. Keď s krikom ušla preč, iba sa smial.

Občas sa ho nejaká z nich snažila vystrašiť: „Poviem to doma!“ Vtedy vzal do ruky Samuel ďalšiu snehovú guľu a smial sa: „Veď len skús, žalobaba hnusná!“ Baby u neho jednoducho nemali žiadnu šancu.

Keď však zbadal očarujúcu blondínku, začal cítiť niečo úplne nové, srdce sa mu prudko rozbúšilo a v tej chvíli vedel, že s týmto dievčaťom sa musí rozprávať. Jej nohy mu vôbec nepripadali smiešne. A dokonca aj útle plecia sa mu zdali milé. Zbadal, ako za ňou beží nejaký elegantný mladík, avšak odbila ho mávnutím ruky. Niečo mu našepkávalo, že čaká práve na neho. Chvíľu sa ostýchal, na takúto príležitosť teda vôbec nebol správne oblečený. Ak si dobre pamätal, tak mal na sebe zásteru špinavú od múky. Keď sa však pozrel na svoje ruky a nohy, s prekvapením zistil, že má oblečené rovnako krásne šaty ako ostatní.

Veľa času mu istotne neostávalo. Uvedomil si, že to tajomné dievča láka aj iných chlapcov. A preto k nej vykročil plný mladíckej odhodlanosti. Nedočkavo sa na ňu usmial a srdce mu poskočilo, keď mu úsmev opätovala. Bol si istý, že v hlave nedokáže poskladať jedinú súvislú vetu, avšak keď otvoril ústa, jeho myšlienky napočudovanie dávali zmysel. „Ste taká nádherná, že z vás celá sála nedokáže spustiť oči.“

Dievča zalial jemný rumenec, a potom sa zachichotalo: „Ste obyčajný lichotník. Volám sa Antónia.“ Samuela potešilo, že ho neodbila rovnako, ako mladíka pred ním, a preto neváhal, predstavil sa a bez ďalšieho zdržovania ju rovno požiadal o tanec. Nikdy pred tým netancoval, preto kučeravá Antónia veľmi rýchlo zistila, že chlapec je ťarbavý. Keď jej stúpil na črievičky, nehnevala sa, iba sa chichotala stále viac a viac, až sa na nich zrazu dívala celá sála. Avšak ani jednému z nich to neprekážalo, pretože mali oči iba pre seba.

Samuel dávno zabudol na fotoaparát, ktorý ho preniesol v čase. Bol v kaštieli, ktorý priamo pred jeho očami omladol, ale to ho vôbec neudivovalo. Väčšie sklamanie nastalo, keď sa ráno prebudil celý dolámaný na starej rozpadnutej dlážke. Fotoaparát ležal pri jeho hlave, no po ostatných hosťoch nebolo ani stopy. Všetko zmizlo a budova opäť zostarla.

Chlapec sa radšej pobral domov, pretože očakával otcov výprask. Bol predsa preč celý deň a k tomu aj noc. Prekvapilo ho, že otec a ani mama si jeho zmiznutie nevšimli. Mali myšlienky úplne inde. Samuel sa nad tým iba pousmial a spýtal sa, či sa niečo stalo. Jeho mama vyzerala nahnevane. „Niečo sa deje v celej dedine. Mizne jedlo. Nám včera zmizlo dvadsať chlebov a susede plné vrece zemiakov. Nikto nevidel zlodeja, ale deje sa to už celý mesiac. Každý sa sťažuje.“

Samuelovi odľahlo. Vďaka takejto krádeži v dedine mal určite pokoj od zbytočného vypytovania sa. A ako sa ukázalo, ani Andrej ho z ničoho nepodozrieval. Celé dni pracoval v pekárni, a preto zaspal hneď, ako slnko zapadlo.

Jeho starší brat si preto uvedomoval, že svoje dobrodružstvo bude môcť veľmi rýchlo zopakovať. Keď sa deň začal chýliť ku koncu, Samuel už stál pred rozpadnutým kaštieľom a začal si chystať fotoaparát na ďalšiu fotografiu. Keď miestnosť ožiaril blesk, Samuel sa ocitol v nádhernej sále, kde sa konal ten istý ples ako minule. Na chvíľu sa mu zdalo zvláštne, že prešiel jeden deň a všetci hostia majú oblečené to isté. Potom však zbadal Antóniu a pochybnosti sa vyparili. Musel sa s ňou rozprávať, chcel s ňou tancovať.

Predbehol jedného nedočkavca, ktorý sa za ňou ponáhľal, hlboko sa uklonil a usmial sa. „Antónia, venuješ mi tento valčík?“

Dievča sa rozchichotalo. „To nie je valčík, ale polka.“ Potom sa na Samuela zadívala zmätene, akoby ho videla prvýkrát. „My sa poznáme?“

Mladý pekár nemohol uveriť vlastným ušiam. Potom, ako im bolo včera spolu tak úžasne, si ho zrazu nepätá? Alebo si z neho iba robila blázna? Nech už to bolo akokoľvek, Samuel sa rozhodol všetko hodiť za hlavu. Jemne sa usmial: „Včera sme spolu pretancovali celý večer....“

Snažil sa ešte niečo dodať, ale Antónia ho prerušila. „Takéto klamstvá... Mladíci sa ma snažia poprosiť o tanec všelijako, ale toto... Včera o tomto čase som už spala. A teraz začínam byť tiež nejaká unavená.“ Než začal Samuel protestovať, Antónia sa zvrtla na opätku a kráčala preč.

Nestihol ju ani chytiť za ruku, dievča otvorilo dvere do druhej miestnosti a bolo fuč. Keď tie isté dvere otvoril Samuel, nevidel druhú miestnosť, akoby neexistovala. Ocitol sa naspäť v rozpadnutom kaštieli. Honosná sála zmizla a jediný hostia v miestnosti boli myši.

Samuel bol na túto záhadu prikrátky, čo boli toto za čary? Na chvíľu sa začal naozaj hnevať a rozhodol sa, že fotoaparát už viackrát nepoužije, ale potom si uvedomil, že dni doma sa mu zdajú akési pridlhé. Všade videl samú múku, jej zrnká sa mu kĺzali pomedzi prsty a on zrazu pocítil to isté, čo jeho starý otec Eduard. Chcel zažiť nejaké dobrodružstvo. V tom sa domov vrátila jeho mama a začala hovoriť o zmiznutom obilí a Samuel už neváhal ani chvíľu, musel fotoaparát opäť oprášiť, a to za každú cenu.

Keď po tretíkrát vošiel do miestnosti, začal to celé chápať. Fotoaparát ho vedel premiestniť do minulosti. Avšak iba do jedného jediného večera, deň potom, ani pred tým neexistoval. Preto si ho Antónia nepamätala. Pre ňu to bol vždy ten istý večer. Samuel sa rozhodol, že sa pokochá jej krásou. Tentokrát ju nechcel osloviť. Iba si vychutnával okamih.

Toto nevinné večerné dobrodružstvo opakoval ešte mnohokrát. Niekedy sa odvážil Antónii prihovoriť, inokedy zase mlčal a premýšľal, či to isté zažil aj jeho starý otec. Keď sa do kaštieľa vrátil po siedmykrát už pomaly poznal každého v sále. Chudého muža s dlhou kozou briadkou a aj robustnú pani, ktorá mu pripomínala veľkú skriňu. S niektorými dokonca prehodil nejaké to slovo.

Keď tam tak stál a obdivoval kučeravú Antóniu, premkol ho zvláštny pocit. Akoby v miestnosti niekto pribudol. Vedel, že to nebolo možné, keďže fotoaparát ho dokázal preniesť iba do toho jediného večera. To znamenalo, že všetci v sále tu museli byť, keď sem vošiel po prvýkrát. Iba ak by niekto poznal kúzlo fotoaparátu, dokázal by sa vkradnúť do minulosti rovnako ako on.

Jeho oči sa snažili nájsť hosťa, ktorý tu šesťkrát nebol a na siedmy sa znenazdajky zjavil. Pohľad mu padol na drobnú čiernovlásku. Bola celkom útla s výraznými zelenými očami. Tváril sa, že ju nevidí. Bál sa, že ju vystraší, a preto oči radšej upieral na Antóniu.

Čiernovláska sa k nemu nakoniec priblížila sama. Usmiala sa a odkašľala si: „Všetci si myslia, že Antónia Šoltésová je najkrajšie dievča v sále. Aj ty?“ Keď Samuel počul celé meno blondíny zamrazilo ho v kostiach. To meno predsa už počul. Zrazu sa začal cítiť nepríjemne.

Prekvapenie sa snažil ukryť, aby neznámu nevyľakal. „Všetky ste krásne.“ Dúfal, že malá lichôtka pomôže.

Čiernovláska sa však len tak ľahko nedala zlomiť a hovorila si svoje: „Celý večer sa na ňu dívaš, prečo ju neoslovíš?“

Samuel zvážil všetky svoje možnosti a rozhodol sa dievčaťu povedať pravdu priamo do očí: „Prečo by som to mal robiť? Aj tak si ma na druhý deň nebude pamätať. Ale to ty predsa musíš dobre vedieť.“

Bol taký priamy, že dievčaťu na chvíľu zdreveneli obe nohy. Keď čiernovláska opäť nabrala dych, začala utekať smerom k dverám. Samuel o dievčatách nikdy nemal vysokú mienku. Ich beh sa mu zdal byť vždy smiešny. Ale táto utekala rýchlo. Pomaly ju začal obdivovať zato, že sa nepotkla ani na dlhej sukni. Než ju stihol chytiť, otvorila dvere a obaja sa ocitli v prítomnosti.

Miestnosť bola opäť rozpadnutá. Samuel cítil, ako sa mu krúti v hlave. Potreboval by sa posadiť a oddýchnuť si. Ale dievča vôbec nevyzeralo vyčerpane. Bežalo až do hlbokého lesa. Samuel jej bol v pätách, a už pomaly začal ľutovať deň, keď sa dievčatám smial z nôh. Teraz mu už vôbec nepripadali smiešne. Našťastie sa mu podarilo chytiť to drobné stvorenie za plece. Snažil sa ju obrátiť k sebe, ale než to stihol urobiť, celé jej telo sa premenilo na desiatky vrán, ktoré odleteli preč. Bola fuč.

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.
 


Posledné fotografie





Štatistiky

Online: 4
Celkom: 44506
Mesiac: 4685
Deň: 183