Samuel prehľadal celý les, ale po neznámej čiernovláske nebolo ani stopy. Nadránom sa pobral domov, premýšľajúc o tom, či sa zbláznil. Ľudia sa predsa nevedia meniť na vrany. Alebo snáď áno?

            Keď prišiel domov, čakalo ho to isté nekonečné lamentovanie pre ukradnutý chlieb. Jeho mama najprv nariekala, a potom sa rozkričala: „V našej dedine sa nikdy nekradlo! Toto si niekto poriadne odskáče.“ Avšak kradnutie bola tá posledná vec, ktorá by Samuela zaujímala.

            Celý deň sa lopotil s cestom a snažil sa zabudnúť nato, čo videl, ale vôbec sa mu to nedarilo. Keď konečne prišiel večer, počul buchot na povale. Jeho mama si sťažka povzdychla. „Asi máme myši.“

            Andrej, na ktorého Samuel po veľmi dlhom čase konečne nežiarlil, iba kývol rukou: „To nebudú myši, minule som tom videl vranu.“

         Poznámka o vrane Samuela prebrala. „Vranu? Iba jednu? Nebol ich celý kŕdeľ?“ Andrej odmietavo pokrútil hlavou. Samuel sa ďalej nepýtal, iba sa rozhodol presvedčiť na vlastné oči.

            Samuel bol medzi chlapcami v dedine známy tým, že sa vedel zakrádať ako šelma. Keď bol menší, chlapci sa hrali na schovávačku. Samuel nielenže všetkých vždy vedel nájsť, ale hlavne ich aj poriadne vystrašil. Jeho kroky nikdy nebolo počuť, keď sa zrazu zjavil. Presne tak isto sa zakrádal aj na povalu, kde počul tlmené kroky. Už to dávno nebola vrana, ale jednoznačne neznáma čiernovláska.

            Samuel si prichystal sieť na ryby a opatrne otvoril dvere. Dievča si ho nevšimlo, zaujato sa pozeralo na starý fotoaparát. Akoby niečo zisťovalo. Nervózne si ťukalo nechtom po zube a mrmlalo si. „To predsa nie je možné, prečo fungoval?“

            Chlapec bez ďalšieho otáľania pristúpil k čiernovláske, sieť si skryl za chrbtom a prihovoril sa jej. „Čo tu robíš?“

            Pohŕdavo sa naňho pozrela a odpovedala mu: „Čo by som tu robila. Prišla som si po fotoaparát.“

            Samuel neveril vlastným ušiam. „Je to fotoaparát môjho starého otca. Nepatrí ti.“

            Čiernovlásku to však rozosmialo ešte viac. „Dala som mu ho ako darček, ale po jeho smrti je opäť môj.“ Chlapec premýšľal, že niečo namietne, ale ostal v nemom úžase. Poznal ten príbeh, ktorý mu rozprával ešte jeho starý otec. Fotoaparát jedného dňa ležal na prahu domu, nikto nikdy nevedel, kto ho priniesol Eduardovi Truhlíkovi.

            Samuel sa musel spýtať: „Prečo by si mu ho darovala?“

            Čiernovláska však nemala priateľský tón ako Samuel. „Ja to viem a teba je do toho nič.“ Kruto sa začala vysmievať. „Chodil si tam každý večer, aby si sa mohol stretnúť s Antóniou. Také krásne dievča... Musel si sa do nej zblázniť tak ako všetci. Škoda, že jej srdce bilo iba pre jediného muža...“ Na chvíľu sa odmlčala, a potom sa škodoradostne spýtala. „Vieš, kto bol tým mužom?“

            „Môj starý otec.“ Samuel nebol hlupák. Keď počul Antóniino celé meno, dávno pochopil, ktorá bije. Keď bol malý, starý otec mu rozprával o nádhernej žene. Volala sa Antónia Šoltésová. Ako hovorieval, bola to najkrajšia žena široko-ďaleko. Muži sa za ňou išli zblázniť. Avšak ona mala oči iba pre jeho starého otca od chvíle, ako sa spolu spoznali na bále. Eduard bol mlynár a ona dcéra zemana. Také niečo bolo v dedine neslýchané.

            Čiernovláska sa smiala ďalej. „Nehanbíš sa, že si každý deň chodil na bál, len aby si mohol tancovať so svojou starou mamou?“

            „Nevedel som, že to bola moja stará mama.“ Samuel sa cítil zvláštne. Väčšina dievčat sa ho vždy bála. Stačilo, aby sa na ne škaredo zadíval a hneď utekali kade ľahšie, ale táto ho provokovala a posmievala sa mu. Bol si úplne istý, že jej to všetko spočíta.

            Čiernovláska vyzerala, že ju rozhovor pomaly začína nudiť, a tak si iba odfrkla: „Dosť bolo tárania. Je načase ísť.“

            Ledva to dopovedala a hneď sa premenila na desiatky vrán. Samuel bol rýchly, ale nie dostatočne, pretože niektoré z vrán stihli utiecť. Hodil sieť  na tie, ktoré ešte ostali v miestnosti a začal si uväznené vrany nahnevane prezerať. Spomenul si, ako Andrej povedal, že videl na povale vranu. Musel to byť teda trik. Ona sa nezmenila na všetky tie vrany v miestnosti, ale iba na jednu z nich. Ostatné ho mali iba oklamať, aby nevedel, ktorú má chytiť.

No teraz, keď všetky ležali pod sieťou a zúrivo ďobali, cítil sa zúfalo. Ako rozpozná tú pravú? A čo ak už ušla? Všetky predsa boli rovnako čierne... Keď si ich poriadne poprezeral, všimol si jednu, ktorá netrepotala krídlami, bola pokojná, akoby na seba nechcela pútať pozornosť. No predsa ju priťahovala. Ako jediná mala totiž zelené oči. A na takéto zelené oči sa jednoducho nedalo zabudnúť. Samuel ostatné vrany pustil, a s tou jedinou sa potichu vytratil do lesa.