Samuel niesol vranu so zelenými očami do brezového lesa. Prašná cestička ho priviedla až k mohutným stromom, v blízkosti ktorých sa nachádzali podzemné pramene. Počul zurčanie vody a ševelenie lístia. Zhlboka sa nadýchol toľkej nádhery a potmehúdsky sa usmial. Tá malá čiernovlasá potvora sa mu vysmievala, to si k nemu nikto nebude dovoľovať.

            Vrana bola stále uväznená v sieti. Dievča tomu nechápalo, žiadna sieť by ju predsa nedokázala udržať. Ovládala kúzla, o ktorých sa iným ani nesnívalo, tak prečo bola teraz úplne bezmocná? Nech sa sústredila akokoľvek, nedokázala sa znova premeniť na človeka. Na chvíľu sa zľakla, čo ak ostane v tele vrany naveky?

            Samuel sa zadíval do zelených očí vrany a zatváril sa hnevlivo: „Ak sa ešte raz priblížiš k fotoaparátu môjho starého otca, ulovím ťa a opražím si ťa na ražni. Rozumela si?“

            Vrana prikývla, nemala na výber. Samuel roztvoril sieť a zasmial sa. „Leť kade ľahšie, ty potvora!“ Chlapec sa zvrtol na päte a už ho nebolo.

            Čierna vrana sa posadila k brehu lesného potoka a celkom unavene sa premenila na človeka. Konečne cítila, ako sa jej vracia moc. Bola vystrašená a zmätená.

Lóra zistila, že vie čarovať ako malé dievčatko. S jej starým otcom Tomášom sa vybrali na prechádzku do brezového lesa. Lóra sa nevedela vynadívať na pramene, ktoré vyvierali spod zeme a zvláštne voňali. Vtedy zbadala malú čiernu vranu. Mala poranené krídlo. Dievčatko ju vzalo do oboch dlaní. Keď dlane roztvorilo, vtáčik mal ranu zahojenú a mohol opäť lietať. Od tej chvíle sa vedela premieňať na vranu, kedykoľvek sa jej len zachcelo.

Mala na rováši zopár drobných kúziel, keď stretla Eduarda. Vyzeral smutne a stále táral o tom, ako chce robiť niečo iné. Vraj ho pekárčenie vôbec nebaví. Lórin starý otec, Tomáš, sa nad tým iba smial. „Jeden by povedal, že mu preskočilo.“ A vtedy sa malá Lóra rozhodla začarovať veľký fotoaparát. Avšak mal fungovať iba v rukách staručkého Eduarda. Tak prečo ho opäť oživil jeho vnuk Samuel? A ako ju dokázal chytiť tak, že sa nevedela vyslobodiť a jej čarovná sila na malú chvíľu, akoby ani neexistovala? V hlave jej vírili otázky.

Chvíľu sa ešte trápila, a potom jej krv v žilách zovrela. Lóra sa rozhodla, že sa takého otravného chlapca, akým bol Samuel, určite nezľakne. Bol čas na odplatu. Premenila sa na vranu a ponáhľala sa poľnou cestou za chlapcom.

Samuel ešte nebol v dedine, keď cítil, ako ho čosi ďoblo do šije. Keď sa otočil, stála tam čiernovláska, v ktorej očiach videl blesky, hromy. Priam sa čertila. Samuel nevedel prečo, ale zdalo sa mu, že tá malá potvora vyzerá nádherne, keď sa hnevá.

Lóra sa zazubila: „Prišla som sa s tebou porátať.“

Chlapec jej neostal nič dlžný: „Som najsilnejší v dedine. Myslíš si, že máš nejakú šancu?“ Chcel sa zahnať, ale Lóre sa na dlani objavil prach a než Samuel niečo stihol urobiť, drobná čiernovláska mu prach fúkla do očí a smiala sa: „Najsilnejší v dedine a porazí ho malé, slabé dievča?“

Samuel si pretrel oči a hnevlivo sa na Lóru oboril: „Aby to bolo fér, nesmieš použiť ani jedno zo svojich kúziel!“

Lóra sa rozosmiala, vedela, že bez kúziel nemá žiadnu šancu. Nemala v úmysle sa ich len tak ľahko vzdať. Plánovala Samuelovi za toľkú drzosť fúknuť ďalší prach do očí. Avšak, keď sa o to pokúsila, vôbec nič sa nestalo. Jej kúzelná moc opäť len tak zmizla.

Ďalej nad touto záhadou radšej nepremýšľala. Rozhodla sa utekať, kým sa ešte dalo. Samuel jej bol rýchlo v pätách. Lóra si bola istá, že sa nevzdá, a tak utekala z posledných síl. Než si stihla uvedomiť, kam beží, bolo už neskoro. Pôda pod nohami sa stratila a Lóra sa ocitla na ostrom útese. Zachytila sa o konár starého stromu, ktorý ju nedokázal dlho udržať.

Chlapec sa k nej opatrne sklonil. Lóra sa už dlho nevedela udržať. Útes bol strmý a pod ním boli len kamene a plytký potôčik. Chlapec nechápal, prečo sa nepremenila na vranu, ale radšej sa nič nepýtal a rýchlo konal. Podal jej svoju silnú ruku a vytiahol ju hore.

Obaja boli zmätení a unavene dýchali. Až kým sa Samuel nerozhodol konečne zakopať vojnovú sekeru. „Si v poriadku?“