Choď na obsah Choď na menu
 


Kapitola 1: V kožuchu

dog-3059346_1920.jpg

article preview

Arnulf sa prebudil za úsvitu. Na nose ho pošteklili lúče slnka a on nespokojne zakňučal. Chcel ďalej leňošiť, nemal v pláne vstať a pomáhať otcovi. V poslednom čase to s ním bolo na nevydržanie. Chcel z neho spraviť šľachetného rytiera, ale Arnulf bol ešte len obyčajné dieťa a všetky tie reči o vznešenosti spoločne s ťažkou drinou a tvrdým výcvikom ho jednoducho nebavili. Chcel protestovať a pokračovať v spánku, avšak otcovo zovretie a zvyčajné potrasenie za rameno neprišlo, a tak sa len ďalej nespokojne prevaľoval.

            Otec mu vždy sľuboval, že keď vyrastie, bude rytierom, ktorý ochráni každú ženu v okolí a pomôže nejednej sirote. Keď to Arnulf počul po prvýkrát, iba znechutene pokrčil nos. „Mám pomáhať ženám? Veď sú otravné!“

            „Také niečo nepatrí do úst mladého lorda, Arnulf. Tvoja matka je úžasná žena, ak sa budeš správať slušne a bojovať za všetkých slabých, jedného dňa spoznáš takú skvelú ženu ako ja.“

            Arnulf si v spomienke iba znechutene odfrkol. Nemal rád, keď si jeho rodičia prejavovali city. Vždy pri tom nahnevane vyplazoval jazyk. Bozky a sladké pusinky, no fuj, pomyslel si v duchu. On teda v žiadnom prípade nechcel vstúpiť do manželstva. A ak bolo jedinou podmienkou, pre posvätný zväzok medzi mužom a ženou, stať sa rytierom, tak to teda rozhodne nie. Nemienil ulahodiť oku nejakej precukrenej žabe. Plánoval sa tejto výsady jednoducho vzdať. Vážne sa pozrel na svojho trpezlivého otca a zahundral si popod nos. „Byť rytierom jednoducho nie je pre mňa. Možno by som sa mohol stať banditom alebo pirátom?“

            Ledva to Arnulf dopovedal a už sa mu v očiach zjavil zvláštny lesk. Cítil, že mu srdce poskočilo. Chcem byť zlodej, pišťal si v duchu, kým sa jeho otec rozhodol prehovoriť mu do duše.

            Henrichove hnedé obočie sa spojilo do rovnej čiary. Arnulf by sa najradšej stavil s jedným zo svojich večne ufúľaných kamarátov, že sa jeho otcovi v tú chvíľu objavil na hlave prvý sivý vlas. „Chlapče,“ povedal celkom vážne. „Veľmi dobre viem, že rozprávky  o banditoch si spoločne hovoríš so svojimi kamarátmi a ver mi ani ja som nebol iný. Avšak je načase vyrásť, tvoje detstvo sa pomaly, ale isto blíži k svojmu koncu a pri ďalšom splne dostaneš svoj prvý meč.“

            „Naozaj dostanem svoj prvý meč?“ Arnulfove zelené oči sa opäť rozžiarili. Henrich mu rozstrapatil blonďavé vlasy a keď sa mu celkom poplietli a razom sa z nich stalo vrabčie hniezdo, Henrich sa usmial. Dobre vedel, že jeho chlapec je šibal, ale určite to zdedil po ňom. Rozhodol sa ho viac nenaťahovať. „Dal som ti vyrobiť meč u kováča Lariona. Jeho prastarý otec vraj ukul meč, ktorý spojil tri kráľovstvá.“

            „Každý dobre vie, že sú to iba rozprávky.“ Arnulf vedel, že Larion bol najšikovnejším kováčom v okolí, ale rovnako si myslel, že jeho otec iba zveličoval.

            „Ja tomu verím, každá rozprávka má v sebe aspoň kúsok pravdy. A ver mi, nie je silnejší meč, ako ten, ktorý ukul trpaslík.“ Henrich si remeslo trpaslíkov vážil a považoval ho za výnimočné, chcel, aby si tieto myšlienky osvojil aj Arnulf.

            Arnulf sa rozhodol viac otca netrápiť, prísľub meča mu nakoniec stačil, aby zaklamal. „Tak teda dobre, budem sa s tebou učiť a stanem sa rytierom.“ V duchu si hovoril, že až čas ukáže, čo sa mu bude páčiť. Veď koniec-koncov aj pirát potrebuje vedieť dobre narábať s mečom. O tom sa však už s otcom nemienil hádať. Jeho ruka bola predsa len tvrdá, neraz ju už pocítil na svojom zadku, nemal najmenšiu chuť si to zopakovať.

            Keď sa Arnulfova spomienka stratila v nedohľadne, unavene zavrčal. Slnko ho neprestajne trápilo. Akoby ho chcelo prebudiť, a to napriek tomu, že ho otec nechal spať. Vtedy sa Arnlufove myšlienky zliali do zvláštnej šmuhy, bol si istý, že videl oheň. To teda nebol žiaden sen. Oheň v ich dome včera večer. Zakvílil a vyskočil. „Horelo, včera u nás horelo!! Otec, mama, kde ste!“ Iba kňučal.

            Keď sa rozhliadol po okolí, rýchlo zistil, že nie je vo svojom dome. Stále zúfalo vrčal. „Chcem svoju mamu!!“ Zdvihol krk vysoko k stropu a zavil. Uprene sa díval na komnatu, v ktorej sa nachádzal. Bol zamknutý v malej klietke, hneď vedľa stola, na ktorom sa nachádzali všakovaké fľaštičky naplnené modrou tekutinou. Arnulfa tá farba hypnotizovala. Oči mu lietali zo strany na stranu. „Čo sa to deje, kde to som?!“

            Nahnevane sa zaprel do klietky. Najprv sa postavil na zadné, a potom začal vrážať do klietky hlavou. Zaštekal od zlosti, keď si konečne uvedomil, že to, že nie je v dome pri svojich rodičov, nie je ten najhorší problém.

            V hlave sa snažil poskladať si všetky informácie. Vedel štekať, vedel zavíjať a dokonca sa vedel postaviť na zadné... To nebola žiadna náhoda. Cítil, že ho v kožuchu niečo hrýzlo. On mal dokonca aj blchy! Teda nebolo to po prvýkrát, zažil to už viackrát, ale vtedy nemal kožuch. Mal blonďavé vlasy a nie srsť. Keď sa nahnevane zahryzol do svojho sivo-modrého kožucha, aby tak zahnal dobiedzavú blchu, už nemal žiadne pochybnosti. Nebol chlapcom. „Ja som vlk!!“

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.
 


Posledné fotografie





Štatistiky

Online: 2
Celkom: 55706
Mesiac: 3915
Deň: 101