Tren nespal už niekoľko nocí. Stále premýšľal, že pôjde za Arnulfom a povie mu pravdu. Ale Arnulf mal v sebe niečo nepredvídateľné, a k tomu všetkému bol neuveriteľne impulzívny. Jeho reakcia by mohla Trenov plán celkom zničiť. Buď by mu neveril a vysmial ho alebo by bežal za Karaxom  a všetko by mu bez rozmyslu vytmavil. Tren však vedel, že nemali dôkazy a bez nich to nemalo cenu. V hlave mu však vírila jedna myšlienka. Ak jeho rodičia umreli pre kráľa, ako mohol byť kráľ taký krutý, aby si z vlkov cvičil armádu? Cítil sa rovnako ako chlapík v krčme. Stal sa iba bábkou vo vojne, ktorej sám nedokázal pochopiť.

Po niekoľkých dňoch si bol istý, že zo svojho plánu musí Arnulfa jednoducho vynechať. Musel mať dôkazy, pretože ak vystúpi s takýmto tvrdením proti samotnému kráľovi, bude to vlastizrada. Ľahko by mohol prísť o hlavu. Potreboval dokonalý plán a žiadne impulzívne správanie.

Šiel na nádvorie. Mal trénovať s ostatnými vlkmi, ale chýbala mu motivácia. Lenivo sa ponaťahoval a sledoval Irim. Stála oproti Arnulfovi a zúrivo ho zrážala k zemi. Jeden by povedal, že jej to robilo radosť. Arnulf ledva lapal po dychu, no nepovedal nič. Vždy sa unavene postavil a snažil sa udržať na nohách aspoň päť minút. Irim bola príšerne rýchla. Zdalo sa, že do tréningu dala úplne všetko. Jeden výpad nasledoval za druhým, bolo počuť rinčanie kovu o kov a nasledoval ďalší Arnulfov pád.

„Mal by si sa viac snažiť.“ Povedala mu cez zaťaté zuby a podala mu ruku, aby vstal. Arnulf ju neochotne prijal. Mlel z posledného. Jeho úskoky boli stále pomalšie, nemalo cenu pokračovať v tréningu, no Irim si jednoducho nedala povedať, chcela ho úplne zničiť. Vtedy si však Arnulf všimol niečo nezvyčajné, Irim bola zrazu tiež pomalšia. Žila na čele jej neuveriteľne pulzovala a dýchala tak ťažko, že jej mal chuť sám povedať, aby už prestala. Zahnala sa naňho a on sa jej konečne vyhol. Zapotácala sa a ocitla sa na zemi. Všetci chlapci na nádvorí spozorneli. Hluk ustal a Arnulf sa nad Irim znepokojene skláňal. „Potrebuješ pomôcť vstať?“

Nehýbala sa a neodpovedala, iba tam tak ležala. Arnulf mal pocit, že celkom stuhla. Kľakol si k nej a pomohol jej na nohy. Zrazu akoby ožila a odstrčila ho. „Zvládnem to aj sama, dočerta.“ Všimol si, že krívala. Vzďaľovala sa z nádvoria a Tren jej bol v pätách.

Tren jej pomohol posadiť sa. Bola pri vyhriatom kozube, ale aj tak sa triasla. Arnulf prišiel za nimi. Všimol si jej bledú tvár a iba krútil hlavou. „Mal by som zavolať Karaxa. Niečo sa s tebou deje. Možno ťa tie prepojenia vyčerpávajú.“

„Nie je to potrebné, všetko zvládnem sama.“ Zaťala zuby a nemienila sa ľutovať. Snažila sa pred nimi rozcvičiť si ruku.

„Daj si z nej dole aspoň tú rukavicu.“ Nazúril sa Tren. Irim ani nevedela ako a Tren jej ju strhol z ruky. Arnulfovi sa naskytol otrasný pohľad. Jej odhalená ruka bola celá čierna, od nechtov až po dlaň.

Arnulf začal habkať. „Čo to má znamenať?“

Irim sa sťažka nadýchla. „Ja, vlastne neviem.“

Tren v tom mal celkom jasno. „Súvisí to so spájaním sa s vlčou podstatou. Nevieš to ovládať a celkom ťa to oslabuje. Musíme s tým ísť za Karaxom. Nie je to žiadna sranda, Irim, poľahky by sa ti mohlo niečo stať. Sú to kúzla, o ktorých nemáme ani potuchy.“

Irim vyzerala zmätene. „Nechcem, aby o tom vedel Karax. Tak veľmi sa snaží, nepotešilo by ho to a navyše, viem sa o seba postarať aj sama. Nemiešajte sa, do čoho vás nič.“

Jej slová zneli rázne, Arnulf sa na ňu pozrel, ale nevedel, či jej má povedať, že mu na nej záleží alebo radšej ostať ticho. Potom si uvedomil, že by ho napokon iba vysmiala. Nemalo to zmysel.

Postavila sa na nohy a chcela okolo oboch prejsť, no zrazu sa začala držať za brucho. Vyzerala, že mala príšerné kŕče. „Bolí to!“

Spadla na kolená a Tren sa jej pokúšal pomôcť vstať na nohy. „Pôjdeme za Karaxom, ten určite bude vedieť, čo sa deje. Pomôže ti.“

„Nedokážem vstať, mám hrozné bolesti...“ Už iba šepkala. Arnulf sa naklonil až k nej a chcel ju vziať do náruče. Museli ihneď utekať za Karaxom, kde sa vôbec túlal, že tam práve teraz nebol?

Niekoľko chlapcov zo svorky prišlo do jedálne a všimli si, že niečo nie je v poriadku. Chceli Irim rovnako pomôcť, ale už to nestihli. Arnulf si všimol, že jej sčernetá ruka sa razom zmenila na labu, trvalo to iba zlomok sekundy a stál pred nimi ryšavý vlk. To by nebolo nič neobvyklé, keby Irim nevycerila na všetkých zuby. Vyzerala akosi inak. Príšerne vrčala a Arnulf mal pocit, že ho vôbec nepozná. „ No tak, Irim, upokoj sa dievča.“

Chcel ju pohladiť po šiji, ale Tren mu v tom zabránil. „Zbláznil si sa? Nevšimol si si, že celkom zdivela?“

Irim sa na všetkých vycerila svoje biele tesáky a postupne, krok po kroku, ustupovala k dverám. Chlapci sa jej vyhýbali, až napokon zrýchlila a utiekla preč.

Každý a jeden sa na seba vydesene pozeral, ale ani jeden sa za ňou neodvážil. Ticho prerušili ťažké kroky. „Čo sa to tu deje, nemali ste cvičiť na nádvorí?“

Arnulf sa nahnevane pozrel na Karaxa. „Irim zvlčela! Kde si doteraz bol? To jej ovládanie vlčej podstaty ju celkom pohltilo. Prestala to byť ona! Mal si na ňu dávať pozor, ako to, že si si to nevšimol!“

Karax sa snažil zachovať pokoj. „Kde je Irim?“

„Ušla do lesa.“ Povedal znepokojený Overam.