Karax sa snažil všetkých upokojiť. Jeho slová však narážali na vydesené tváre chlapcov a zdalo sa, že to vôbec nezabralo. Ich myšlienky boli kdesi inde. Každý myslel na Irim. Bola z nich najslabšia, zrazu sa karta obrátila a ona zmizla. Overam si šúchal dlane, a potom sa zmätene zadíval na Karaxa. „Čo ak ju už nikdy nenájdeme? Čo ak navždy ostane vlkom?“

Žilovatý starec vyzeral unavene. Nachvíľu celkom zmĺkol, zdalo sa, že ani on si nie je ničím istý. „Nájdeme ju a pomôžeme jej. Urobím všetko, čo je v mojich silách, aby sa opäť premenila na človeka. Verte mi.“

Tren prižmúril oči. Nebavilo ho počúvať tieto nezmysly. Neveril Karaxovi, avšak musel vynaložiť obrovské úsilie, aby to na ňom nebolo vidieť. „Čo ak sa to, čo postretlo Irim, stane aj nám?“

Vtedy sa v jedálni rozhostil šum. Chlapci vyzerali vydesene. Zdalo sa, že im táto otázka vŕtala v hlave už hodnú chvíľu. „Určite nie je možné, aby ste zvlčeli. Irim sa iste iba preťažila a verím, že len čo sa spojí so svojím ľudským ja, ihneď sa vráti.“

Arnulfovi takáto odpoveď nestačila. Mal toho plné zuby. Hľadal Irim ako človek, ale aj ako vlk dobrých sedem hodín. Bol premočený a uzimený, triasol sa na celkom tele, no nebolo to od zimy, ale od hnevu. Napriek tomu, že sa neprestajne hašterili, záležalo mu na nej viac, ako si bol ochotný priznať.

Znechutene sa pozrel na Karaxa a spustil príval výčitiek. „Uisťuješ nás, že všetko bude v poriadku, ale ako to môžeš vedieť? Súvisí to s kliatbou, ktorú na nás privolali tie ohyzdné tvory. Čo ak sme svoju šancu už dostali? Čo ak je naša premena na ľudí krátkodobá? Možno sme sa mali už dávno pomstiť... Namiesto toho, aby sem hľadali trpaslíkov, iba donekonečna cvičíme! Na čo je to dobré? Čo ak sa ráno prebudím ako zdivený vlk a nebudem poznať svoje meno? Trénuješ nás, ale sám o kliatbe nevieš vlastne viac ako my...“

V miestnosti sa rozhostil hluk. S Arnulfom súhlasili všetci okrem Karaxa. Každý sa obával tejto pravdy. Mysleli si, že ich podoba je trvalá, ale teraz ostali na pochybách. Karax zdvihol ruku vysoko nad seba, aby všetkých utíšil, no namiesto toho sa ujal slova vysoký Sugir. Jeho hnedá štica bola špinavá od blata. Pôsobil unavene a hlavne nespokojne.

„Nechceme žiadne sľuby, Karax. Teba tá kliatba netrápi. A Arnulf má pravdu, nevieš o nej viac ako my. Ako nás potom môžeš uisťovať, že všetko dobre dopadne? Chceme viac... Prázdne sľuby nám už nestačia!“

Ostatní chlapci ho podporili. Spoločne zahulákali, načo si ich Karax neveriacky prezrel. Vedel, že ich prestal ovládať. Tá vec s Irim úplne podlomila jeho autoritu.

Odkašľal si a pokračoval ráznym hlasom. „Sľubujem vám, že hneď ráno pošlem list kráľovi. Uisťujem vás, že naše tréningy sa onedlho skončia. Popoženiem kráľa do vojny s trpaslíkmi. Chcete svoju pomstu, tak ju budete mať!“

Trenovi sa nepáčilo, kam to celé smerovalo. Zaťal zuby, nedúfal v takýto priebeh, ale Karaxovo ukončenie ho naštvalo. Chlapci ho pekne vyprovokovali. Na malú chvíľu mal Karaxa priam naservírovaného ako na tanieri. Čakal, že bude hlúpo habkať, avšak prišiel s nápadom vojny, a to Trena zaskočilo. Nečakal takýto zvrat. Rozhodol sa nesmelo navrhnúť aj svoj plán. Tváril sa neisto, aby každému nenapadlo, že to plánoval už nejakú tú hodinku.

„Sme zavretí v tejto opustenej pevnosti už niekoľko rokov. Nemáme po blízku žiadnych iných ľudí. Iba teba, kuchára, takmer storočnú gazdinu... Nik iný tu nie je. Myslím si, že takto by zdivel každý. Prečo nesmieme chodiť medzi ľudí? Nechápem to...“

Prísľub vojny na chvíľu chlapcov upokojil, ale Trenova poznámka ich opäť priviedla do varu. Arnulfova prudká povaha sa ukázala ako prvá. „Držíš nás tu zavretých ako nejaké zveri! Keď sme boli malý, vždy si mal nejakú výhovorku, prečo nás nemajú vidieť ľudia, ale čo nám povieš teraz?“

„Upokojte sa!“ Zahriakol ich žilovatý starec.

Overam priam penil, keby sa teraz premenil na vlka, nik by ho nezastavil. „Prečo nám odopieraš svet za hradbami?“

Karax zvýšil hlas natoľko, až sa jeho hlboká ozvena niesla po celej pevnosti. „Povedal som, aby ste sa upokojili!! Svet na vás nebol pripravený a vy sami ste boli zo všetkého zmätení. Chcel som, aby ste sa venovali tréningu. Kráľ s tým súhlasil a iba preto ste v pevnosti mimo všetkých ľudí. Náš milovaný kráľ zasvätil celý svoj život lovu na trpaslíkov, aby sa im tak pomstil zato, čo urobili vašim rodičom. Vyhnal ich ohňom z Wertheimu a vy sa mu zato takto odplácate? Ste nevďační!“

Sugir venoval Karaxovi rovnako tvrdý pohľad. „Budeme kráľovi slúžiť tak verne, ako to len bude v našich silách. Nikdy nezabudneme nato, čo pre nás urobil. Avšak chceme aj slobodu. Neboli sme v hlavnom meste šesť rokov.“

Tren vedel, prečo ich tam nechcel pustiť. Museli tam byť dôkazy o tom, že rytierov nezabili trpaslíci. Ten opitý vojak mu nestačil. Nikto by mu neuveril. Potreboval viac. Skalopevný dôkaz, ktorý nikto nespochybní. Nebolo lepšie miesto na hľadanie, ako Valéria. Žili tam ich otcovia a mal tam svoj hrad sám kráľ. Tren potreboval vychádzky, aby našiel usvedčujúce stopy.

Overam neisto zdvihol obočie. „Prečo nemôžeme mať vychádzky do Valérie? Splníme predsa všetko, o čo nás požiadaš.“

Tren sa v duchu smial. Keby to navrhol on, možno by mal Karax podozrenie, ale takto sa všetko zmenilo. Ani jeden z chlapcov netušil, ako pekne celú túto malú vzburu využil vo svoj prospech, no koniec-koncov urobil to s tým najlepším úmyslom. Keď sa mu podarí nájsť dôkaz, žiadna vojna s trpaslíkmi nebude.

Karax sa zhlboka nadýchol, a napokon prikývol. „Dostanete svoju Valériu.“