Tren sa prechádzal po uličkách Valérie spoločne s Arnulfom. Popravde dúfal, že svoju vychádzku dostane s kýmkoľvek iným. Mal v pláne vytratiť sa a riešiť si svoje vlastné veci. Takto sa to zdalo byť nemožné. Arnulf vyzeral ako troska. Donekonečna hovoril iba o tom, ako to celé s Irim pokazil. „Možno keby som sa k nej správal inak. Možno... možno by nezdivela a bola by ešte stále s nami.“

Tren sa na neho pozrel. „Stále je to iba možno, nemáme šajnu, čo by bolo keby.“

„Je preč už tri týždne, ty sa vôbec nebojíš, čo sa s ňou stalo? Čo ak ju už nikdy neuvidíme?“

Tren vedel, že Arnulf je do Irim zamilovaný až po uši a mierne ho trápilo, že si robil výčitky, ale nedokázal mu pomôcť. „Možno by si mal na to všetko na malú chvíľu zabudnúť a užívať si Valériu. Môžeme ísť konečne na trh alebo do krčmy.“

„Ako môžeš byť taký necitlivý?“ Arnulf iba potriasol hlavou. Tren by dal ruku do ohňa zato, že takým istým spôsobom triasol hlavou aj ako vlk.

„Nie som necitlivý. Myslím tým na nás oboch. Ak sa budeme naďalej izolovať, možno sa nám stane to isté, čo Irim. Kto ju bude potom hľadať?“ Snažil sa mu povedať nejaký logický dôvod, ale sám myslel iba na hľadanie dôkazov.

Tren poznal meno veliteľa, ktorý vypálil domy rytierov. Chcel ísť do kráľovského archívu a zistiť o ňom viac. Ale keď mal za pätami Arnulfa s tou jeho ponurou náladou, všetko bolo zbytočné. Spoločne prišli na trhovisko. Tren si ho pamätal z detstva, vždy sa tam miešali tie najkrajšie vône. Všade bolo plno zeleniny a mäsa. Pamätal si, ako na trhovisku poskakovali deti a bolo tam počuť džavot, ktorý sa razom zmenil na príjemnú melódiu. Neraz tam totižto zavítal muzikant, ktorý sa snažil potešiť kupcov svojou hudbou. Teraz však všade panovalo ticho. Vône, ktoré ho pred tým lákali k nákupu, sa teraz vytratili. Nič nevyzeralo čerstvo. Ryby boli mdlé a zelenina nahnitá. Arnulf si to všimol a iba si nespokojne hrýzol spodnú peru. „Asi mali zlý rok.“

Tren vedel, čo to spôsobilo. Všetko sa to začalo vypálením domov. Zachmúril sa. „Myslím si, že to nebol jeden rok, ale rovno šesť zlých rokov.“

„Nechápem, prečo?“

Tren si mal radšej zahryznúť do jazyka. Uvedomoval si, že pred Arnulfom nemal vyjadrovať svoj odpor ku kráľovi, ale jednoducho si nevedel pomôcť. Videl spustnutú Valériu, kde každý druhý človek vyzeral vychudnutý na kosť a mal toho plné zuby.

Potom sa pozrel na Arnulfa a snažil sa mu opatrne otvoriť oči. „Nezdá sa ti, že je tu všade akosi podozrivo ticho? Nikde nepočuť spev. Jedla je málo alebo je pokazené a ľudia vyzerajú vyhladovaní.“

„Za všetko môžu trpaslíci. Kráľ sa musí venovať prípravám na vojnu a nemá čas na poľnohospodárstvo. Keby tie ľstivé tvory nezaútočili, všetko by bolo inak.“

Tren si uvedomil, že to nemalo žiadnu cenu. Arnulf mal svoju pravdu a ešte nebol pripravený nato, aby otvoril oči. Na trhovisku sa zjavil malý hlúčik ľudí. Prezerali si jedlo rovnako znechutení ako Tren a Arnulf. Jeden z nich, ten najmenší, si kúpil jablko. Mal v rukách iba jedno jediné a pomaly sa s ním pobral domov. Tren bol sklamaný. Nikto si nekupoval na trhovisku jedno jablko. V kráľovstve panoval skutočný hlad.

„Všimol si si toho krpca, ktorý si kúpil jablko?“ Na Arnulfovu otázku Tren prikývol.

„Nebol príliš malý?“

Tren sa zamyslel. „Možno to bolo dieťa.“ Nezaujímalo ho to.

„Mal obrovské ruky. To nemohlo byť dieťa, ale trpaslík.“ Každý vo Wertheime vedel, že trpaslíci sa delili na tri skupiny. Bolgoti boli maličkí a pre ich drobné postavy sa venovali zvláštnym mechanickým výrobkom, ktoré im uľahčovali prácu. Druhou skupinou boli Haraldi. Mali mohutné ruky a zavalité postavy. To oni mali zaútočiť na rytierov a podpáliť im domy. Haraldi vyrábali tie najkvalitnejšie meče a ich kováčske remeslo malo kedysi spojiť Wertheim. No a poslední boli Vormerovia. Tren za celý svoj život nevidel ani jedného z nich a pochyboval, že mal takúto česť Arnulf. Vormerovia sa venovali obchodovaniu a patrili k tým najbohatším. Avšak vo Wertheime ich nebolo veľa. Vraj žili ďaleko na západe.

Tren sa snažil Arnulfa upokojiť. „Neverím, že by sa na trhovisku zjavil trpaslík. Zaslepuje ťa nenávisť. Ani sám netušíš, čo vidíš.“

„Tak sa o tom ihneď presvedčím.“ Pridal do kroku a prešiel cez celé trhovisko, potom zabočil do uličky, v ktorej mal byť údajný trpaslík. Tren mu bol v pätách a dúfal, že v skutočnosti nestretli trpaslíka, pretože pri Arnulfovej výbušnej povahe by to určite neskončilo dobre.

Tvor si ich nevšimol. Opatrne sa sklonil k zemi, potom zodvihol akési padacie dvierka a už ho nebolo. „Dočerta, videl si to? Skrývajú sa pod zemou. to preto ich kráľ nevie nájsť. Určite budú mať pod Wertheimom tajné chodby. Zbláznim sa. Tvoj nápad ísť do Valérie, bol geniálny.“

Trenovi sa to nepáčilo. Chcel získať dôkazy, vďaka ktorým by mohol konečne očierniť kráľa, no namiesto toho prezradí trpaslíkov? Začal nesmelo habkať. „Mali by sme sa vrátiť na trhovisko.“

„Nezmysel, pôjdem do tej chodby za ním a zistím, kam vedie.“

„Nemyslím si, že je to dobrý nápad.“ Snažil sa ho opatrne odhovoriť.

„Prečo by nebol? Chceš nebodaj tie tvory chrániť?“

Tren videl Arnulfov hnev, a tak privolil. „To nie, iba som sa bál o našu bezpečnosť. Čo ak tam majú nejaké pasce a práve takýmto spôsobom nás do jednej z nich chcú nalákať?“

„Si bystrý, to by mi nenapadlo, Tren.“ Arnulf nahlas premýšľal. „Zákerný trpaslík vie vždy nejako prekvapiť. Ale je našou povinnosťou ich napriek tejto hrozbe prenasledovať.“

Arnulf bez ďalších rečí zdvihol poklop a naskytol sa mu pohľad na podzemnú chodbičku. Usmial sa. Mal síce problém vliezť do nej, ale podarilo sa mu to. Museli ísť aj s Trenom po štyroch, aby mali šancu zmestiť sa do chodbičky. Tren si celú cestu nadával. Skutočne mal až takú smolu? Ich cesta trvala dobrú hodinu, keď sa pred nimi zjavilo modré svetlo. Pod Valériou objavili ďalšie mesto. Toto však patrilo trpaslíkom.