Karax sa vrátil do pevnosti až v neskorý večer. S kráľom toho mali veľa na práci a pripraviť plán útoku  na trpaslíkov nebolo úplne jednoduché. Mohli by tie smiešne malé tvory vytopiť, ale opäť by im určite niekto z nich ušiel a založil by si ďalšie tajné mestečko pod Valériou alebo v tom horšom prípade, kdekoľvek v kráľovstve. Museli postupovať prefíkane. Napriek tomu, že trpaslíci boli omnoho menší, neboli hlúpi. Karaxa fascinovala ich múdrosť. Svoje poznatky si uchovávali v tajných knižniciach a tým úbohým ľuďom prezradili iba maličký zlomok z toho všetkého, čo ovládali.

Karax už dlhšie túžil po nejakom trpaslíkovi. Išiel sa z nich zblázniť. Chcel získať tajomstvo ich modrého svetla, ale aj zručnosť vo výrobe dokonalých zbraní. Spokojne sa usmieval, keď prekročil prah pevnosti. Na jeho veľký údiv ho čakali všetky vlky vo vstupnej hale. To mu však napokon aspoň uľahčilo prácu. Takto si ich nemusel nechať zvolať, aby im vysvetlil ďalšie kroky. „Moji najdrahší.“ Jeho pozdrav vykúzlil nejednému z nich úsmev na tvári.

Pozrel sa na každého z nich dôkladne a spokojne si vzdychol. „S kráľom sme pripravili plán útoku, všetko vám vysvetlím a už o dva dni spoločne zaútočíme na našich najväčších nepriateľov.“ Jeho hlas zakrátko vystriedal krik a spokojné burácanie. Vlky sa chceli pomstiť.

Pred Karaxa sa postavil Arnulf. „Čo bude s trpaslíkmi potom?“

„Nemusíš sa báť Arnulf, smrť tvojich rodičov bude poriadne potrestaná. Spoločne zničíme tajné mesto! A tých, ktorí prežijú, zajmeme!“ Karax započul ďalšie burácanie. Jeho chlapci boli pripravení na boj. Aj keď ho trochu mrzelo, že sa mu nepodarilo nájsť Irim. Bolo to naozaj výnimočné dievča.

Arnulf sa však pýtal ďalej. „Načo nám budú zajatci? Podľa mňa si nezaslúžia náš súcit.“

Karax už dávno poznal mladícku horkokrvnosť, ale v tomto teda Arnulfa nemienil podporiť. „Trpaslíci sa nám zídu, môžu nás posilniť proti ďalším nepriateľom. Ak sa priučíme ich remeslu, získame moc, ktorá z Wertheimu spraví neporaziteľné kráľovstvo.“

Tentoraz vystúpil spomedzi ostatných vlkov Overam. Karax o ňom nikdy nemal veľmi vysokú mienku. Bol silný, ale určite nie chytrý. „My máme nejakých ďalších nepriateľov?“

„Teraz samozrejme nie, ale musíme ostať ostražití a nesmieme zaspať. S kráľom sme sa rozprávali o tom, že keď porazíme trpaslíkov, predstaví vás verejnosti. Všetci musia vedieť o tom, čo vám tie hrozné tvory spravili. Prišli ste o rodičov, boli ste prekliati, no napriek tomu sa nezľaknete a bojujete zato, čo je správne!“

Karax bol so svojím prejavom nadmieru spokojný, keď sa mu do uší dostal potlesk, vedel, že majú víťazstvo na dosah. V tom však zbadal Irim. Skrývala sa celkom vzadu, stále mala podobu vlka a vyzerala nesvoja. „Irim sa vrátila?“

Tentoraz sa ujal slova Tren. „Prišla iba nedávno. Je celkom krotká, ale nevie sa opäť premeniť na človeka.“

Karaxove žilovaté ruky sa natiahli a dali Irim pokyn. Načo vlčica poslušne prišla až k nemu. S Arnulfom sa dohodli, že keď sa Irim priblíži ku Karaxovi, premení sa na človeka a spoločne s ostatnými vlkmi ho poviažu. Koniec-koncov bolo to už len divadielko, ktoré na Karaxa hrali. Arnulf všetkým povedal, čo Irim zistila a nikto nemal pochýb o tom, kto im celý ten čas klamal. Všetci verili v nevinu trpaslíkov a rozhodli sa zajať Karaxa. Potom malo prísť to horšie, chceli sa postaviť voči samotnému kráľovi.

Irim oňuchala Karaxove prsty. Už-už sa chcela premeniť, ale niečo jej našepkávalo, že má chvíľku vyčkať v kožuchu. Akoby ešte nebol ten správny čas. Karax sa na ňu skúmavo pozrel a pohrýzol sa do spodnej pery. „Je mi ľúto, že sa Irim nedokáže premeniť, jej schopnosti a sila by sa nám v našom útoku neuveriteľne zišli. No možno...“ Vzdychol si. „Možno mám nápad, ako to zvrátiť...“

Arnulf prekvapene zdvihol obočie. Vedel, že si Irim všetko vymyslela, a preto nechápal, ako by jej Karax dokázal pomôcť. Videl, že aj Irim to zaujalo, a preto sa ešte nepremenila. Musel teda položiť otázku. „Ako by si jej vedel pomôcť?“

„Zatiaľ neviem, ale noc je ešte mladá. Vezmem ju do mojich komnát a na niečo už len spoločne prídeme.“ Karax vyzeral neuveriteľne spokojne. „Ráno sa stretneme presne o siedmej a prejdeme si plán útoku. Teraz sa pôjdem venovať, Irim. Ak budeme mať šťastie, pomôže nám v bitke proti trpaslíkom.“

Arnulf z toho nemal dobrý pocit. Všetci chlapci vedeli o tom, že sa majú na Karaxa vrhnúť vo chvíli, keď sa Irim premení na dievča, ale to sa neudialo, tak len pokojne čakali. Arnulf sa teda snažil ukryť svoje obavy za chabý úsmev a nechal Irim s Karaxom. Šli spoločne do jeho komnát. Irim to tam dobre poznala, neraz ju tam vzal, aby ju povzbudil.

Mal tam niekoľko izieb, ktoré boli plné políc, tie sa prehýbali kniha. Irim sa o knihy nikdy veľmi nezaujímala, Karax ju dostatočne vyčerpával tréningom a výukou o technikách boja. Keď mala trochu voľného času, nemienila ho premárniť ďalším štúdiom. Teraz sa však na všetko pozrela inak. Prezerala si nadpisy kníh a srdce jej spadlo až niekam do žalúdka. Prečo si to nevšimla skôr. Tie názvy kníh boli predsa také okaté: Mágia pre pokročilých, Zber v čase krvavého mesiaca, Pohromy čarodejníc... Irim zatajila dych. Karax študoval okultné vedy, očividne sa zaujímal o mágiu viac, ako to bolo normálne. A zrazu tvrdil, že Irim dokáže pomôcť? To nemohla byť iba obyčajná náhoda.

Karax sa na Irim pozrel premýšľavo. „Moja drahá, si dokonalé dielo toho najlepšieho majstra, nedovolím ti, aby si iba tak zmizla. Nepotrebujem krotkého vlka, chcem silnú ženu, ktorá všetkým ukáže, že je tá najlepšia.“

Irim bola celá bez seba, no nechcela, aby si to Karax všimol, a tak si iba zívla. „Postarám sa o to, aby si si na nič z toho všetkého nepamätala. Bohužiaľ, tvoje spomienky a hlúpe pocity sú presne to, čo ťa limituje. Najprv z teba opäť urobím silného vlka, a potom dostaneš trochu zo séra Čistej mysle. Budeš ako nepopísaný pergamen, už v sebe nebudeš mať žiadnu spomienku.“ Karax sa usmial.

Starý vráskavý muž sa posadil do svojho veľkého kresla, potom si natiahol unavene zápästie a dvere, ktoré viedli do komnaty sa samé od seba zamkli. Stačil iba tento jednoduchý pokyn, aby dvere Karaxa poslúchli. Až vtedy si Irim uvedomila proti akému nepriateľovi stojí. Museli to byť čary. Karax sa zachmúril. „Kým na tebe vyskúšam nejaké to kúzlo, bude lepšie, keď nás nik neuvidí. Nechcem použiť sérum Čistej mysle na niekom ďalšom. Každý z mojich vlkov má nejakú svoju povahovú črtu, ktorá mu umožňuje byť silnejším... Teda až na teba. Ty musíš začať odznova. Keď s tebou skončím, poviem im, že si bola vyliečená, ale stratila si počas svojho spájania sa s vlkom spomienky. Nemusia poznať celú pravdu.“

Irim si poslušne ľahla. Vedela, že toto nebola práve najlepšia situácia, mala silu, ktorá sa nedala porovnať so žiadnou inou, ale Karax ovládal umenie mágie. No napriek všetkému nechcela, aby Arnulf s ostatnými vtrhol do miestnosti, chcela si z toho vypočuť viac.

Karax vstal a natiahol sa. „Neznášam toto telo. Myslela som si, že keď ovládnem schopnosť mnohých tvárí, bude to hračka, ale mýlila som. Keď sa zmením na hrčovitého starca, získam aj jeho bolesti, och.“ Irim neverila vlastným očiam. Karax nielenže hovoril ako žena, ale zrazu tak aj vyzeral. Postava pred ňou mala dlhé čierne vlasy a temné modré oči.

„Moje skutočné meno je Walpurgia. Už ma nebaví táto pretvárka. Ale kráľ si myslí, že je lepšie, keď ste vedľa starca. Skôr vo vás vyvolá dojem otca a rodičovskej lásky, ako moje skutočné ja. Musím uznať, že v tomto má naozaj pravdu. Aj keď som dúfala, že mi ponechá radšej podobu Artúria, ten veliteľ nebol natoľko starý, aby ma všetko z jeho podoby bolelo.“

Vtedy sa Irim všetko poskladalo dokopy. Walpurgia bola Artúriom, teda veliteľom, ktorý vypálil jej domov a aj domovy ostatných vlkov. Hneď vtedy sa zmenila na láskavého Karaxa, ktorý ich zachránil a ďalej vychovával a učil nenávisti k trpaslíkom. Irim naozaj nečakala, že stojí pred takým mocným nepriateľom.

Walpurgia sa zazubila. „Dosť bolo rečí. Je načase vyskúšať sérum. Pracovala som na ňom celé dlhé roky. Volám ho Vlčia krv. Ak z teba po prvýkrát urobilo vlka, možno ti ďalšie dve kvapky pomôžu opäť nadobudnúť stratené schopnosti. I keď... Nie je dobré to s ním preháňať, mohla by si ostať vlkom už navždy, moja drahá. Avšak ja som ochotná tento risk podstúpiť. Nebude to len tvoja obeť, ak to nevyjde. Mňa to bude bolieť oveľa viac, si mojím dokonalým dielom a kráľ sa ťa už nevedel dočkať. Škoda, možno, keď to vyskúšam na nejakom ďalšom dievčati, pôjde to lepšie. Učíme sa na chybách, však?“

Walpurgia pristúpila k polici s knihami a vytiahla odtiaľ jednu v purpurovej koženej väzbe. Irim počula jemné cvaknutie a zrazu sa celá polica s miernym rámusom pohla. Pred Irim sa objavili tajné dvierka. Walpurgia ich otvorila. Komôrka, ktorú Irim zbadala, nebola veľká. Bola plná fľaštičiek, v ktorých sa museli ukrývať tie najbláznivejšie kúzla. Čo však Irim vydesilo oveľa viac, bol pohľad na tvory v klietkach. Boli tam drobné víly s krídlami, ale aj chlapec, ktorý mal na chrbte kamenný pancier. Všetky bytosti prestrkovali svoje drobné vychudnuté ruky cez mreže klietky a prosili o slobodu. Walpurgia sa iba schuti zasmiala. Irim si uvedomila, že toto by čakalo aj trpaslíkov. Táto čarodejnica by im ukradla všetky ich tajomstvá.

Walpurgia vzala z jednej z políc fľaštičku s červenou tekutinou a zavrela za sebou dvere do jej tajnej skrýše. „Je na čase vyskúšať, ako na teba zaúčinkuje Vlčia krv po druhýkrát.“