Choď na obsah Choď na menu
 


Kapitola 2: Krátka spomienka

dog-3059346_1920.jpg

article preview

Arnulf neprestával štekať, nedokázal sa upokojiť. Čo sa to sním stalo? Musel to byť iba sen, teda hotová nočná mora. Ako by sa inak dalo vysvetliť, že sa zmenil na vlka? Neustále sa škrabal v sivo-modrom kožuchu, bol si istý, že tá dobiedzavá blcha ho mala v pláne celého zožrať. Nechcela mu dať pokoj stoj, čo stoj. „Choď otravovať nejakého iného chlpáča, ty potvora!“ Precedil cez svoje rezáky a nespokojne zavrčal. Potom sa nazlostene pohrýzol do svojho chvosta. Na malú chvíľu ho to bolelo. Mať vlastný chvost v zuboch nebolo nič príjemné. Cítil medzi zubami srsť a akúsi zvláštnu vôňu. Nedalo sa nič robiť, ten zápach bol jeho. Akoby sa neumýval celý rok. „No fuj!“

            Ohŕňal nad tým ňufák a žmúril oči. Poriadne si skontroloval celú komnatu, a keď mal konečne istotu, že v nej nebolo nikoho, zaškľabil sa. Tá zvláštna vôňa, ktorá sa okolo neho vznášala a očividne patrila jemu, nebola až taká zlá. Dokonca sa mu pomaly začínala páčiť. Takto mal istotu, že ho nebude otravovať žiadne dievča. Nemienil byť rytierom a vonkoncom sa nemienil dvoriť nejakej namyslenej ženštine.

            Potom sa zadíval na svoj chvost. Ani nevedel prečo, no zrazu sa mu sám od seba začal hýbať hore a dole. Snažil sa ho zhypnotizovať pohľadom. „Ty jeden, ihneď prestaň!“ Ale chvost sa nemienil zastaviť. To neustále hopkanie Arnulfa presvedčilo, aby použil tie najtvrdšie prostriedky. Najprv nahnevane zavrčal na vlastný chvost, a potom začal štekať. Avšak chvost neprestával vo svojej činnosti. Hýbal sa donekonečna hore a dole. Arnulf vyceril svoje ostré tesáky a zlostne sa do neho plánoval zahryznúť, ale tentoraz nebol chvost taký pomalý. Akoby čakal útok od svojho majiteľa. Arnulfove tesáky cvakli naprázdno. Nespokojne zaštekal. „Zlý, zlý, zlý!“ Ani nevedel ako a už sa točil v kruhu, aby sa mu podarilo dobehnúť vlastný chvost a naučiť ho poslušnosti.

            Pokračoval by v tejto činnosti hádam celú večnosť. Celkom mu to pomotalo hlavu. Chcel sa pohrýzť, avšak chvost mal vlastný rozum a snažil sa malého Arnulfa predbehnúť. Štekal a štekal, keď sa v tom dvere rozleteli a stál v nich postarší žilovatý chlap. Mal na hlave nedbalý sivý chumáč a jeho plecia siahali až samotnému vrchu dverí. Preto sa musel mierne zhrbiť, ak chcel, aby sa jeho hlava zmestila do miestnosti. Držal v rukách malý sivý, chlpatý balíček, ktorý kvílivo kňučal.

            Muž vytiahol spod stola klietku, ktorá bola rovnaká ako tá Arnulfova a malé vĺča do nej zavrel. Potom sa s miernou vráskou na čele pozrel na Arnulfa. „Ako sa ti darí, chlapče?“

            Arnulf sa pudovo snažil zistiť, či je to jeho priateľ, a tak začal vetriť. Okolo muža sa vznášal pach dymu a dreva. Arnulfove oči sa pod vplyvom vône mierne rozslzili. Nevedel prečo, ale cítil niečo zlé, niečo veľmi zlé.

            Muž sa usmial. Na jednom líci sa mu objavila drobná jamka a na druhom sa podčiarkla hlboká jazva. „Bude to dobré, všetko prejde.“ Arnulf to nechápal, čo malo prejsť? O čom to ten blázon kvákal? Prečo to nepovedal priamo? Alebo snáď narážal na jeho podobu vlka?

            Neznámy chlap za sebou zabuchol dvere a už ho nebolo. Ten zvláštny zvuk preniesol Arnulfa domov. Nevedel prečo, ale jeho spomienka sa konečne vynorila z tmy. Nedokázal si spomenúť na nič, iba na štipľavý dym, ktorý ho postupne uspával, avšak teraz bolo konečne všetko živé.

            Vo svojej spomienke stál v dome. Mal podobu chlapca. V ten deň mu konečne vypadol prvý mliečny zub. Teda tak to povedal otcovi. V skutočnosti sa pobil so svojím kamarátom. Romulus sa mu vysmieval. Robil si posmešky z rytierov. „Budeš smiešny!“ Mal nos zdvihnutý vysoko dohora a chválil svoje budúce remeslo. „To ja, keď vyrastiem, budem kováčom ako môj otec a jeho otec. Vyrábať zbrane je omnoho vznešenejšie ako ochraňovať nejaké precukrené žaby!“

            Arnulf nechcel byť rytierom, v tom mal dávno jasno. Ale vonkoncom sa mu nepáčilo, že Romulus urážal jeho otca. To mu stačilo. Počul toho až-až. Vrhol sa strmhlav oproti svojmu najlepšiemu kamarátovi. Nečakal však, že ten bude mať toľko rozumu, aby sa mu vyhol. A tak vrazil svojou hlavou priamo do mohutného dubu, ktorý si na oplátku vzal Arnulfov prvý mliečny zub.

            Bez zubu sa hanbil prísť otcovi na oči, bol si istý, že by ho pokarhal. Nebolo to vhodné správanie pre budúceho rytiera. A tak sa mu snažil vytratiť z očí. Nemal v pláne sa s ním pred spaním rozlúčiť. Zjedol svoju ovsenú kašu bez jediného slova. Iba sa díval na svoju mamu. Bola to nádherná žena. Jej čierne vlasy a modré oči sa len tak nevideli. Žiadna žena sa jej nemohla vyrovnať. Zvesil spodnú peru a chystal sa do postele, keď ho otec chytil za rameno.

            „Chlapče, prečo si dnes taký tichý?“

            Arnulf sa zakoktal. „Ja...“ Nedokázal vetu dokončiť. Mal sa priznať, že sa pobil so stromom?

            Jeho otec si však chýbajúci zub všimol a v očiach mal iskierky radosti. „Ach, ty... Trápiš sa pre zub?! Nič si z toho nerob. Mliečne ti musia vypadnúť. A potom ti narastú nové.“ O tom už dávno Arnulf vedel od Romula. Ale vyhovovalo mu to, aspoň sa nemusel priznať k porážke.

            Tak sa pobral spať a vtedy to prišlo. Všade bol dym a oheň. Prebudil sa a kričal z plných pľúc. „Kde ste? Mama, otec? Horí!!!“ Vybehol z izby a hľadal ich, avšak ich izba bola plná ohňa. Cítil, že nedokáže dýchať. Dym mu zaplnil pľúca a oči ho štípali tak, že sa to nedalo vydržať. Cítil, že stráca vedomie, zrútil sa na zem. Ale našli ho dve žilovaté ruky. Dobre vedel, komu patrili. Bol to ten istý muž, ktorý sa zjavil v komnate s vlkom.

            Spomienka sa stratila a Arnulf sklamane zavil. Vedel, že jeho rodičia boli navždy preč.

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.
 


Posledné fotografie





Štatistiky

Online: 2
Celkom: 55704
Mesiac: 3920
Deň: 102