Choď na obsah Choď na menu
 


Kapitola 5: Výzva

dog-3059346_1920.jpg

article preview

Prešli ďalšie štyri roky a Irim bola konečne spokojná. Jej drobné nôžky sa napokon zväčšili. Avšak keď ich porovnala s akýmkoľvek iným vlkom, vždy pôsobili akosi smiešne. Arnulf sa vytiahol, jeho plecia sa dotýkali zárubne rovnako ako tie Karaxove. Irim by o ňom za iných okolností povedala, že vyrástol do krásy. Ale pre jeho večné vrčanie a chmúrenie sa, ho nemienila chváliť. Vždy, keď okolo nej prešiel, iba zagúľala očami. Toto mal byť ich vodca? Hlúpe decko, hovorila si v duchu. Avšak Arnulf bol všetkými vlkmi rešpektovaný, preto si svoje štipľavé poznámky radšej nechávala iba pre seba.

            Všimla si aj to, že ich nevraživosť musela byť vzájomná. Arnulf to nikdy nepovedal nahlas, mal v sebe predsa len malú časť z rytiera, no Irim mu jednoducho ležala v žalúdku. Možno preto, že dievčatá nepovažoval za hodné titulu vlka alebo preto, že sa mu zdala byť neskutočne otravná. Tie jej naivné názory, túto vetu si neraz povedal, keď videl, akú krásnu podobu vlka mala. Veď ako mohol byť niekto, kto si to ani len nevážil, tým vznešeným tvorom? A veriť, že trpaslíci sú dobrí? Koľká hlúposť.

            Radšej ju hneď obišiel a bežal za Trenom. Jeho meno sa dokonale hodilo k vlkom, akoby sa narodil s týmto poslaním. Volal sa totižto Trenwulf, i keď ho v skratke volali Tren. Wulf znamenal v starej nemčine vlk, a preto sa niektorí chlapci smiali, že Tren bol najprv vlkom kvôli menu, a až potom sa z neho stal chlapec aj keď to samozrejme nebola pravda.

            Tren mal husté čierne vlasy a orieškové oči, ktoré sa skrývali pod huňatým obočím. Keď videl Arnulfa, priateľsky sa usmial. Vo vlčej armáde bolo sedemnásť chlapcov a jedno dievča, no Arnulfa mal Tren najradšej. I keď sa nedokázal usmievať a väčšinou bol vážny, Tren sa na neho vždy tešil.

            „V ktorej rieke si si zase zmáčal laby, kamarát?“ Tren potľapkal Arnulfa po pleci a ukázal na jeho mokré topánky.

            Arnulf už celkom zabudol, že sa rozhodol skočiť z vodopádu. Bolo to niekoľko metrov vysoko, ale keď mal na sebe svoj sivo-modrý kožuch, jednoducho nedokázal odolať. Každý z chlapcov mal pre niečo slabosť, keď mal kožuch. Tren sa priam vyžíval v bahne, ktoré sa nachádzalo na dne jazierka. Ponoril do neho celý svoj ňufák a ako sám rád hovorieval, hľadal v ňom poklad. Irim zase nedokázala odolať slnkom zaliatej lúke. Vyvalila sa na trávu, navoňala si kožuch ďatelinou a ležala tam až do rána. No a Arnulf potreboval skoky do vody, nech už to bolo akokoľvek vysoko, musel to vyskúšať.

            Arnulf vyrozprával Trenovi všetko o jeho poslednom skoku, a potom sa na seba spiklenecky usmiali. „Už o necelý týždeň sa chystá Karaxova skúška. Myslíš si, že tam dá aj skoky?“

            Arnulf nad tým premýšľal celý týždeň. „Každý správny vlk musí vedieť skákať. Budem len rád, keď to bude jednou z úloh.“

            „Aj tak sa trochu obávam, čo všetko tam na nás bude čakať. Myslel som si, že nás nato Karax viac pripraví. Alebo nám aspoň naznačí, čo máme očakávať.“

            Arnulf s tým však nesúhlasil. „Cvičil nás šesť rokov. Myslím si, že v tej skúške nepôjde o posledné dva týždne, ale o to, čo sme sa naučili, odkedy nám prvýkrát narástla srsť. Nemáš sa čoho báť.“

            Trena táto odpoveď neupokojila. „Počul som, ako Karax Irim šepkal, že všetci ešte nie sme pripravení na skutočný život. Niektorí vraj budú trénovať ďalej.“

            „Ak to povedal Irim, podľa mňa jej tým naznačuje, že musí pokračovať v tréningu. Povedzme si to na rovinu, je to len slabé dievča. Tá kliatba sa jej nemala týkať. Nezaslúži si byť vlkom.“

            Irim to počula. Jej uši boli príliš tenké a v poslednom čase bola neskutočne podráždená. Nemienila to len tak nechať. Prešla okolo ušatého Overama a drgla priamo do Arnulfa. „Zopakuj to nahlas, nech to počujú všetci!“

            Arnulfov hlas znel akosi umelo hrubo, snažil sa vyzerať dospelo. „Nemusím to opakovať, všetci si to myslia.“

            „Myslíte si, že ste lepší ako ja?“

            „Nikto z nás nič také nepovedal, Irim.“ Tren sa snažil upokojiť situáciu, pretože cítil, že teplota v miestnosti klesla pod nulu a napätie sa dalo krájať.

            Arnulf mal toho už plné zuby. To večné obchádzanie sa. Nemienil sa už hrať na rytiera a všetko jej zľahčovať. „Každý z nás dobre vie, že ťa Karax šetrí. Budeš potrebovať ďalších desať rokov výcviku, aby si sa nám mohla rovnať. Tvoja krv nám nikdy nepreukáže česť.“

            Vedel, že bol tvrdý a možno to trochu prehnal. Čakal, že skloní hlavu a pôjde sa potajomky vyplakať, ale ona namiesto toho vystrčila bradu. „Dokáž to!“

            „Nemám ti čo dokazovať, viem, že si slabé decko.“

            Irim sa zákerne usmiala. Vyrastala v rodine rytiera a dobre vedela, čo by prišlo tam. Jej otec by hodil rukavicu po tomto holobriadkovi, a to by bol jasný symbol. Výzva by bola na svete. Irim pri sebe nemala rukavicu, ale aj tak sa jej prsty mierne zachveli, keď svoju výzvu povedala nahlas. „Ak si lepší ako ja, tak ma predbehneš v lezení na Dračí Zub.“

            Arnulf tú skalu poznal, rád z nej skákal ako vlk. Bola nad rybníkom, avšak zdala sa mu príliš ostrá pre také drobné dievča, ľahko by si na nej mohla zlomiť krk. Iba sa zaškeril. „Nebudem sa pretekať s obyčajnou žabou. Tvojho kožuchu by bola predsa len škoda, keby po tom všetkom visel na Karaxovej stene.“

            Vtedy ich už počúvali všetci chlapci. Tren dúfal, že sa Irim spamätá. Chcel ju nejako upokojiť. Mama mu hovorievala, že má mať pri slušnej dáme po ruke vždy vreckovku, keby sa chcela rozplakať. On však pri sebe žiadnu nemal. A tak iba habkal, avšak Irim ho prerušila rýchlym gestom. Akoby bol iba obyčajnou otravnou muchou, ktorá pre ňu nemala žiadnu cenu.

            „Môj kožuch na Karaxovej stene? Ak vyhrám chcem tvoj meč!“

            „Načo by ti bol? Nedokážeš ho ani len zdvihnúť.“

            Arnulf chcel pokračovať, ale Irim ho už nepočúvala. Považovala výzvu za začatú. Mierne sa usmiala, a potom v podobe človeka vyštartovala z miestnosti. V rýchlosti zvalila niekoľkých chlapcov, a tí ostatní sa rozbehli za ňou. Arnulf iba krútil hlavou. Najprv jej chcel nechať náskok, ale potom si uvedomil, že beží rýchlejšie ako zvyčajne. Jej tenké nohy ho predsa len nemohli zatieniť.

            Urobil zopár predĺžených krokov a už jej bol v pätách. To sa Irim páčilo. Kútikom oka sa na neho pozrela a zrýchlila tempo. Vtedy bol Arnulf skutočne prekvapený, takto predsa nikdy pred tým nebežala. Chcel jej niečo z hnevu zakričať, keď si uvedomil, že ho sledujú všetci chlapci pri tom, ako práve prehráva s babou.

            Keď dobehli k Dračiemu Zubu, zdalo sa, že Irim vôbec nebola zadýchaná. Arnulf sa poslednýkrát pokúsil zachrániť ju. Uvedomoval si, že musela mať slabé ruky, ako chcela liezť tak vysoko? „Ešte je čas vzdať sa. Prehráš so cťou.“

            „Tieto slová si opakuj, keď sa budeš dívať na môj chrbát, pretože ja nemienim prehrať.“ Zasmiala sa a začala liezť. Arnulf sa nemýlil, skaly boli veľmi ostré a každú jednu z nich cítil vo svojich veľkých dlaniach. Snažil sa stúpať rýchlo, ale opatrne. Keď obiehal Irim, nechápal, prečo sa na neho toľko smeje. „Čo je to s tebou ženská, nemáš najmenšiu šancu.“

            „Iba som chcela vidieť tvoje maximum pred tým, než ťa porazím. Uži si tento svetlý moment pred porážkou.“ Vtedy naozaj zrýchlila. Arnulf to nechápal, ale šplhala oveľa rýchlejšie ako on. Zdalo sa, že jej ostré skaly vôbec nevadili a zrazu mala taký veľký náskok, že Arnulf pocítil červeň v tvári. Dobre vedel, že prehral, ako to tá potvora urobila?

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.
 


Posledné fotografie





Štatistiky

Online: 2
Celkom: 60492
Mesiac: 3596
Deň: 110