Choď na obsah Choď na menu
 


Kapitola 9: Rozbitá duša

dog-3059346_1920.jpg

article preview

Tren mal plnú hlavu cudzích starostí. Pripadalo mu smiešne, že si Arnulf neuvedomil, ako ľahko sa do Irim zaľúbil. Keby len videl svoj výraz, keď mu to všetko došlo. A Irim? Bola taká pyšná, že by si pravdu nikdy nepriznala. Vždy sa červenala, keď ju Arnulf sotil alebo drgol do pleca. Tí dvaja boli otrasní. Ale ako si Tren hovoril, tieto problémy sa ho netýkali. Potreboval si vyčistiť hlavu. Premýšľal, že sa zmení na vlka a nenápadne strávi večer v lese. Karax im už dávno zakázal túlať sa po okolí, ale každý z nich mal svoju cestičku za slobodou. Pevne verili, že sa o tom Karax nikdy nedozvie. Bol príliš háklivý na porušovanie pravidiel.

Tren sa chystal v podobe čierneho vlka ku rybníku. No potom zacítil vôňu, ktorej sa jednoducho nedalo odolať. Pečený diviak sa okolo neho vznášal tak dobiedzavo, že sa v okamihu zmenil na človeka a podišiel bližšie ku krčme. Lákala ho natoľko, že neodolal. Opatrne vkročil dnu a ocitol sa na mieste, ktoré malo byť pred jeho očami skryté ešte zopár rokov. Karax by určite zúril.

Všade sa vznášala tá krásna vôňa. Prerušovali ju iba hrubé chlapské hlasy. Jeden mohutný muž sa pozrel na Trena a zasmial sa. „Čo tu hľadá taký holobriadok? Nemal by si dávno ležať v posteli a piť mliečko?“ Zasmial sa na svojom vtipe a Tren iba nahnevane stiahol obočie. Keby ten trubiroh vedel, že sa dokáže zmeniť na ozrutného vlka, iste by si ho tak nedoberal. Mal chuť zavrčať, ale potom radšej pokračoval ďalej.

Postavil sa pred pult a objednal si jedno pivo. Takéto miloval aj jeho otec. Pekne studené po náročnom dni. Otec mu z neho dal odchlípnuť pred rokmi a Tren iba znechutene zaťal zuby. Vtedy sa mu zdalo byť horké, ale teraz chutilo celkom inak. Keď mu na brade začali rásť prvé čierne chlpy, všetko sa zmenilo. 

Pozeral sa na tú nádhernú bielu penu a najradšej by si v nej zmáčal ňufák, nanešťastie nebol vlk. Odpil si a cítil, že jeho hlava bola razom prázdna. Už žiadna Irim ani Arnulf. Iba nádherný pokoj. Vychutnával si to krásne ticho, keď ho prerušil neznámy hlas. Patril chlapovi, ktorý sedel vedľa neho.

„Si príliš mladý, aby si chcel zabudnúť.“ Sedel tam v čiernom plášti, cez ktorý mu nebolo v prítmí vidieť tvár.

„Ako vieš, že chcem na niečo zabudnúť?“

„Tiež takto vyzerám.“ Tren prikývol, nemal chuť pokračovať v rozhovore a dúfal, že týmto sa to pre neho skončilo. Ale chlapík asi očividne potreboval bútľavú vŕbu, pretože sa k nemu priblížil ešte o kúsok.

Tren sa cítil nepríjemne, a potom to prišlo. Chlapík si stiahol kapucňu plášťa z hlavy a ironicky sa uškrnul. „Ľudia väčšinou jačia, keď sa im ukážem.“ Tren však mlčal a dokonca na neho ani len nevyvaľoval oči. Chlapík mal zjazvenú tvár. Zdalo sa, že to zapríčinil požiar, ale Tren sa v takýchto veciach veľmi nevyznal, a tak len hádal.

Chlapík pokračoval. „Takto som sa nenarodil. Oheň je taký nevyspytateľný.“ Vtedy si Tren uvedomil, že ušiel pred cudzími problémami, aby mu zase raz niekto niečo vešal na nos. Asi to mal v povahe. Jednoducho takéto veci priťahoval.

„Je mi ľúto, čo sa ti stalo.“ Potom sa pozrel na svoj pohár a nemotorne sa pokúsil zmeniť tému. „Ehm, to pivo je skvelé, nemyslíš?“

„Ani všetky sudy piva na svete mi nedokážu pomôcť zabudnúť. Spočiatku som tomu veril, ale niektoré veci sa nedajú odpustiť. Cítim sa ako zviera.“ Muž vykrivil ústa od bolesti. Tren mu mal chuť povedať, že ten pocit zvieraťa dobre pozná. A najmä ráno, keď sa prebudí s čudným puchom zmoknutého psa. Možno by tak odľahčil ťaživú atmosféru, ale muž ho svojimi hlbokými očami zhypnotizoval, a tak radšej mlčal. Toľko smútku nikdy pred tým nevidel.

„Bolo to v čase pred prenasledovaním trpaslíkov. Každý dobre pozná to peklo, ktoré rozpútal kráľ. V období, keď bol každý zvyknutý na mier. Nikto nečakal vojnu. Myslel som si, že Wertheim čakajú roky prosperity a pokoja. Ako veľmi som sa mýlil. Bol som taký hlúpy.“ Keď muž spomenul trpaslíkov, Tren náhle spozornel.

„Čo sa stalo? Kto ti to urobil?“

Muž sa zasmial. „Myslíš tieto jazvy? Tie sú nič... To ja...“ Zasekol sa, poriadne si odpil, pričom sa Trenovi naskytol pohľad na jeho zhnité zuby.

„Súvisí to s trpaslíkmi?“

Muž si priložil ukazovák k perám a začal šepkať. „Všetko s nimi súvisí. Ale pravda je taká mätúca.“

Tren cítil, ako sa trasie od nedočkavosti, chcel počuť viac. Avšak obával sa, že keď bude naliehať, muž mu už nič nepovie. A tak sa opäť premenil na tichú chápajúcu vŕbu, ktorá iba kývala hlavou. Dúfal, že tak sa mu muž konečne zverí.

Nemýlil sa, chlapík sám od seba pokračoval. „V jeden večer prišiel rozkaz priamo od kráľa. Také niečo sa nesmie porušiť. Mali sme zaútočiť v noci. Vedeli sme iba mená, nič viac. Mali sme im vypáliť domy...“

Tren neveril vlastným ušiam. „Vypáliť domy.“ Zopakoval ako v tranze.

„Povedali nám, že sú tam nepriatelia kráľa. Mali sme zakročiť rýchlo. Nepáčilo sa mi to. Veď, ak to boli nepriatelia kráľa, prečo sa nevykonal spravodlivý súd? Prečo sme im mali podpáliť domy? Avšak bol to príkaz a ja som bol slaboch. Nekládol som otázky. Všetko som vykonal.“

Tren sa zachvel. Neboli to trpaslíci, ktorí im ublížili. Mal v tom prsty kráľ. Díval sa na chlapa, ktorý vedľa neho sedel, vyzeral ako úplná troska. Triasol sa a zdalo sa, že mu po lícach stekali slzy.

Pozrel sa na Trena a dal mu ruku na plece. „Nevedel som... Nikto z nás nevedel... Nepovedali nám, že tam budú deti. Keď som počul, ako jedno z nich narieka, vtrhol som do domu, chcel som ho zachrániť. Ale niekto ma predbehol, videl som siluetu chlapa. Vzal to dieťa ešte predo mnou.“

Tren spočiatku ticho sedel, triedil si myšlienky a sklamane sa díval na vojaka pred ním. „Čo sa stalo potom?“

„To vie predsa každý. Kráľ vyhlásil, že to urobili trpaslíci a celý Wertheim ich začal prenasledovať.“ Chlap si sklamane odpil ďalší dúšok.

„Prečo si teda nepovedal pravdu? Prečo si sa trpaslíkov nezastal?“ Tren sa znechutene pozeral na spálenú tvár, najradšej by ním poriadne potriasol, ale uvedomoval si, že bol v celom tom hroznom pláne iba obyčajnou bábkou.

„Povedať pravdu?“ Zamyslel sa chlapík. „Znie to tak jednoducho. Náš veliteľ, Artúrio, nám povedal, že ak cekneme, tak skončíme rovnako, ako rytieri v zhoretých domoch. Vedeli sme, že neklame. Urobil by to. Mal srdce studené ako kus ľadu. Dodnes sa mi v nočných morách zjavuje jeho tvár. Mal iba jedno oko, no napriek tomu videl tak dokonalo, akoby ich mal aspoň sto.“

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.
 


Posledné fotografie





Štatistiky

Online: 1
Celkom: 60483
Mesiac: 3591
Deň: 108