Choď na obsah Choď na menu
 


Kapitola 1: Čudesná víchrica

111111111.jpg

article preview

         Tento príbeh sa odohral pred päťdesiatimi rokmi v jednom neveľkom mestečku na konci sveta. Bolo hlboko v horách, obkľúčené vysokými stromami z neďalekých lesov. Jeho obyvatelia neboli ničím výnimoční. Žil tu pekár, ktorého miestni prezývali držgroš, pretože predával predražené pečivo. A rovnako tu bol aj jeho pomocník, chudobný chlapec, ktorý si každý večer potajomky napchal rožteky do vreciek, a potom všetko porozdával deťom na klzisku.

V mestečku býval aj farár, ľudia hovorili, že mal zlaté srdce, no za zatvorenými dverami svojich domovov sa rehotali nad jeho prchkosťou. Pretože vždy keď videl v kostole holuby, začal hromžiť, vzal metlu a smiešne skackal zo strany na stranu, čo sa stávalo veľmi často. V mestečku žil aj mladučký kaplán, široko ďaleko najväčší smejko. Na konci každej kázne povedal vtip, po ktorom sa dedinčania doširoka usmievali a kňaz si nespokojne šúchal čelo. No jeho najväčšou zábavkou bolo púšťanie holubov do kostola, pretože najlepšie sa smial na rozčertenom kňazovi.

          V mestečku bola aj staručká krčma, volala sa Zelená krčmička. Bola rozprávkovo krásna, so sýtou zelenou strechou a veľkými oknami, cez ktoré prenikali slnečné lúče do vnútra, aby pošteklili starého pána po nose. A nielen jeho. Potešila sa im i jeho veselá žena, ktorá pobehovala tu a tam. Smerom od veľkého hrnca k menšiemu znova a znova, až kým sa celkom unavená neposadila na stoličku. Jediný, kto sa lúčom slnka nepotešil, bol krčmárov syn, Martin.

          Lúče slnka ho pošteklili najprv po tvári, a tak si ju nespokojne prikryl veľkou perinou, potom ho šteklili na päte, preto nahnevaný vstal. Neznášal slnko, no ledva zapadlo a už hromžil: „Už zase zapadlo?! To musí zapadať každý deň?“ Martin vlastne neznášal všetko a všetkých, ale najviac prácu. Keď mal upratať krčmu, sťažoval sa, keď mal narúbať drevo, frflal, a keď mal odhádzať sneh, začal škaredo nadávať. Každý v mestečku, kto ho poznal, sa nad ním iba pousmial, a len tak pre seba si povedal: „Martin má ruky od seba.“ Vravela to dokonca aj bezzubá suseda, ktorú deti označili za miestnu čarodejnicu. A raz ráno, keď sa Martin zobudil, si sám povedal: „Mám ruky od seba.“

          Od toho dňa to šlo s Martinom dolu vodou. Už sa mu ani len nechcelo vstávať z postele. Ťahala ho z nej najprv mama, potom otec, a napokon chceli poprosiť o pomoc aj bezzubú susedu, už-už by to urobili, ale otec sa rozčúlil. V očiach mal blesky a na jazyku žlč: „Toto nie je s kostolným poriadkom, aby jeden chlapec celé dni ležal v posteli!!“ Vrieskal a vrieskal, až ho zabolelo pri srdci. Jeho žena sa ho snažila uchlácholiť, no oheň bol už na streche a Martin stále v posteli. „Drahý, nič sa neboj, veď chlapec sa raz polepší.“ Muž sa neveriacky pozrel na svoju manželku: „Raz... Ach raz, už nato raz čakám celých dvadsať rokov a stále nič. Tu by pomohol iba zázrak.“ Žena zopäla ruky k tichej modlitbe: „Nech sa teda stane zázrak.“ V tú chvíľu sa vchodové dvere s hrmotom otvorili, a potom zavreli. Krčmár sa bežal pozrieť vonku, no nezbadal nikoho. Akurát sa zvláštne rozvíril sneh, vločky sa roztancovali, ale po človeku nebolo ani stopy.

          Keď sa vrátil do vnútra, Martin si namosúrene obliekal zimnú bundu a chystal sa von. „Idem do lesa po drevo.“ Otec sa od úžasu nezmohol na slovo. Myslel si, že sa stal zázrak, no mýlil sa, pretože Martin iba počul krik, a tak sa rozhodol niečo urobiť, len aby sa nepovedalo. Vzal si sekeru, prútený kôš a šiel.

          V lese si  na chvíľu zdriemol, pretože bol z toľkej chôdze unavený, a keď sa prebudil, bol opäť mrzutý. „Stále odo mňa niečo chcú, to mám robiť všetko?? Neznášam ich, toto mesto, hlúpu zelenú krčmu, ale najviac zo všetkého nenávidím sneh.“ Kopol do snehu s takou silou, až vločky vyleteli vysoko do vzduchu. Chcel to zopakovať, ale potom si všimol čosi zvláštne. Len pár metrov od neho zúrila víchrica. Od zúfalstva začal bežať a kričať o pomoc, no nikde nebolo nikoho a víchrica ho dobiehala. Dúfal, že jej ujde, no v tom sa potkol a stratil vedomie.

          Keď sa prebral, príšerne ho bolela hlava. Okolo neho boli vysoké kopy bieleho snehu, ale on sám ležal na zelenej tráve, nechápal to. Ubolený sa postavil a chystal sa domov, no v tom ucítil na ramene ruku. Bola taká ľadová až sa striasol, nahnevane sa otočil, chystal sa kričať, no za ním nebolo nikoho.

          Konečne sa dostal domov, bol príšerne unavený, no ešte sa chystal celý príbeh povedať otcovi a mame, ale nik z nich si ho ani len nevšimol. Mali oči iba pre ňu, nízke usmievavé dievča s kučeravými čiernymi vlasmi. V tú chvíľu pochopil, že s ňou budú iba problémy. On predsa neznášal usmiate dievčatá, chlapcov a vlastne akýchkoľvek usmiatych ľudí.

          „Mama, otec... neuveríte, čo čudné sa stalo...“ Starý krčmár iba krútil hlavou: „Som zvedavý, čo si si vymyslel, keď si sa vrátil bez sekery, koša a hlavne bez dreva.“

          Krčmárka nechcela, aby sa tí dvaja pohádali pred takým milým dievčaťom, a tak sa snažila zmeniť tému: „Martin, predstav si, že táto milá slečna sa u nás rozhodla vypomáhať. A vieš, čo je na tom najlepšie? Urobí to zadarmo, teda iba za nocľah a stravu.“

          Martina to dievčisko nahnevalo ešte viac, neznášal ľudí, ktorí pracovali a táto chcela robiť zadarmo? Načiahla za ním ruku: „Volám sa Anna, ale všetci ma volajú Vločka pre môj prívesok.“ Ukázala mu striebornú retiazku, ale jeho tým neobmäkčila. „Koho to zaujíma.“ To bolo jediné, čo jej na privítanie povedal a bežal si ľahnúť do postele.

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.
 


Posledné fotografie





Štatistiky

Online: 1
Celkom: 44901
Mesiac: 4644
Deň: 109