Mestečko na konci sveta pokryli ťažké ľadové kryhy a nebolo jediné, pretože celý svet zamŕzal. Deti sa tešili a šantili na nekonečne dlhom klzisku, ale dospelí krútili hlavami. „Toto nie je s kostolným poriadkom... Toľko ľadu, veď tu všetci pomrzneme.“

          Zelená krčmička cez vianočné sviatky praskala vo švíkoch. Každý z mestečka ju navštívil aspoň raz kvôli horúcemu čaju a príjemnému teplu, ktoré sálalo z kozuba. Vločka aj Martin mali plné ruky práce, poradiť si s toľkými návštevníkmi veru nebolo ľahké. No keď odbila polnoc, v Zelenej krčmičke konečne nebolo ani nohy, a tak sa mohli v pokoji porozprávať o Ivanovi.

          „Chce, aby celý svet pokryli cencúle a zatiaľ sa mu to aj darí. Ľudia to dlho nemôžu vydržať.“ Povedala Vločka smutne.

          „Musíme niečo vymyslieť, nejako ho zastaviť!“ Martin sa zamračil. Vločka ho chytila za ruku a spoločne si sadli ku kozubu. Martin si začal trieť uzimené dlane a snažil sa vymyslieť niečo múdre. „Máme vôbec nejakú šancu, Vločka??“

          Dievča si unavene vzdychlo. „Je príliš silný, takže tam vonku ho ako snehová víchrica nedokážem poraziť...“ Vločka si sklamane vzdychla, a potom sa jej v rukách objavila snehová guľa, ktorú nahnevane hodila kamsi do diaľky. Preletela cez celú jedáleň a zastavila sa až v kuchyni s poriadnym hrmotom.

          Martin aj s Vločkou sa šli pozrieť, akú škodu spôsobila snehová guľa. Tá musela naraziť do chladničky, pretože jej dvere boli mierne pootvorené. Keď to dievča zbadalo, zachmúrilo sa ešte viac. „Viem o jednom spôsobe, ako Ivana porazíme...“ Sťažka si vzdychla, lebo Ivan bol dlhé roky jej najlepším kamarátom.

          Celý plán Vločka pološeptom vysvetlila Martinovi pred kozubom. Dievča totižto vedelo, že na tomto mieste ich Cencúľ určite nebude počuť, bolo tam príliš teplo. Martin počúval a prikyvoval. „Mali by sme si ísť ľahnúť, zajtra to bude veľmi ťažké.“ Obaja sa rozlúčili na schodisku a dúfali, že to dobre dopadne.

          Na druhé ráno sa nikomu akosi nechcelo z postele, v Zelenej krčmičke bolo totižto chladnejšie ako kedykoľvek pred tým. A komu by sa chcelo opustiť vyhriatu posteľ a teplý paplón? Jediný, kto pomaličky cupital do kuchyne, bola Vločka. Husté vlasy si počas cesty začesala do vrkoča a opatrne sa priblížila k chladničke. Svojou malou pästičkou trikrát zaklopala na dvere, a potom začala medovým hláskom. „Ivan, viem, že si tam. To ma už ani neprídeš navštíviť?? Cez Vianoce sme predsa vždy boli spolu. Už si zabudol?? Cencúľ a Vločka, Vločka a Cencúľ navždy...“

       Dvere chladničky sa pomaly otvorili. Kúsky ľadu vyskočili rovno na podlahu, rýchlo sa rozkrútili a pred Vločkou stál razom Cencúľ. Zvedavo sa na ňu pozrel, a potom sa usmial. „Tak si si to predsa len rozmyslela? Vedel som, že ma skôr či neskôr zavoláš.“

          Vločka sa zachmúrila. „Si na omyle... Nevolala som ťa preto, práve naopak. Celkom si potratil rozum!! Veď ľudia tam vonku pomrznú!!“ Ivan ju od zlosti chytil za ruku, ale Vločka ho odstrčila.

          „Myslíš si, že ma porazíš?? Nemáš žiadnu šancu ani Mráz to nedokáže!! A ty? Si príliš dlho s človečinou.“ Ivan ju opäť schmatol za ruku, ale teraz sa mu Vločka už nevytrhla. Pocítila, ako jej mrznú končeky prstov. Snažila sa ho od seba odstrčiť, ale nedarilo sa jej to. Od bolesti klesla na zem.

          Na pomoc jej rýchlo pribehol Martin. Sotil Ivana do kúta kuchyne rovno medzi panvice. Tie s rachotom popadali na zem. Ivan sa iba pohŕdavo zasmial. „Chudák, na viac sa aj tak nezmôžeš. Veď máš ruky od seba, hlupák!“ Priskočil až k Martinovi, schytil ho za plecia, a ten pomaly začal zamŕzať.

          Vločka vtedy ležala na zemi, bola zmrznutá na kosť. Ale aj tak sa pomaly začala plaziť ku chladničke. Snažila sa dotiahnuť až na šnúru, ktorá bola v zásuvke, ale šlo to veľmi ťažko. Načiahla ruku prvýkrát a nič. Pri druhom raze mierne zatrepotala šnúrou, no stále nič. Martin vtedy už ležal na zemi, cítil, že sa mu plecia zmenili na dva kusy ťažkého ľadu. Mierne zastonal, čo Vločku povzbudilo poslednýkrát sa natiahnuť za šnúrou. Teraz sa jej to konečne podarilo, chladnička bola odpojená od elektriny.

          O pár sekúnd sa Vločka opäť začala cítiť dobre. Martin bol na tom rovnako, kým Ivan sa ubolene zrútil na zem. „Čo si mi to urobila, Vločka?“ Martin pomohol dievčaťu na nohy a zasmial sa: „Vitaj medzi ľuďmi.“

          „Ja nemôžem byť človek, som predsa Cencúľ!!“ Ivan sa s ťažkosťou postavil, a potom sa dotackal ku chladničke. Zapojil ju do elektriny, ale nič sa nestalo. Spýtavo sa pozrel na Vločku.

          „Ivan, prichádzal si medzi ľudí v podobe človeka cez chladničku. Tú som odpojila, takže si v tejto podobe uviazol navždy... Prišiel si o svoje schopnosti.“ Ivan od hrôzy sčervenel. „To nie je pravda, klameš!!“ Nahnevane si začal čosi frflať popod nos, a potom sa unavene odtackal kamsi vonku.

          Martin s Vločkou sa na seba veselo pozreli, a potom sa objali. Kým oni sa tešili, obyvatelia mestečka na konci sveta vyliezli zo svojich postelí a usmiato sa dívali nato, ako sa cencúle a ťažký ľad začali topiť.