Vločka sa každé ráno prebúdzala so zlým svedomím. Nechcela Cencúľovi ublížiť... Spomenula si na jeho úsmev, keď pod jeho rukami po prvýkrát zamrzlo jazierko. Tešil sa ako malé dieťa. Tiež si zaspomínala nato, že Cencúľ mal najradšej zo všetkého, keď sa spoločne chytili za ruky a rozkrútili sa v prudkej víchrici. Na zemi pod nimi sa hneď objavili silné kusy mohutného ľadu a jemné vločky, ktoré pripomínali pavučinku. Avšak to všetko bolo preč...

         Vločka nemala ani potuchy, kam sa Ivan skryl. Občas dúfala, že ho zazrie niekde na ulici, ale po jeho pavúčích nohách nebolo ani stopy. A Vločka nebola jediná, ktorá smútila. Deti totižto nedokázali pochopiť, že všetok ľad a aj cencúle sa z minúty na minútu stratili, a to napriek tomu že teplota bola pod nulou. Bezzubá suseda vystrčila hlavu zo svojho okna a nahnevane zašomrala: „Sú v tom bosorky, bosorky, tak.“

         Keď to počula majiteľka Zelenej krčmičky doširoka sa usmiala: „Veď jediná bosorka široko-ďaleko si ty.“ Našťastie suseda bola hluchá a nemohla to počuť.

         Najprv sa celé mestečko trápilo kvôli zmiznutým cencúľom, ale po čase už mali všetci plné ruky práce s prípravou novoročného ohňostroja a na zmiznutý ľad sa zabudlo. Veselý kaplán nacvičoval s deťmi nespočetne veľa kolied, aby v mestečku na konci sveta posledný deň v roku znel veselý detský hlások a vianočná melódia.

         Majitelia Zelenej krčmičky zatiaľ začali pripravovať svoj povestný novoročný punč. A ako to už bolo zvykom, pri tejto činnosti sa pani domáca začala hašteriť so svojím manželom. „Daj tam menej klinčekov a viac škorice!“ Jej manžel sa na ňu s úsmevom pozrel: „Ale veď minulý rok sme to robili presne opačne.“

         Pani domáca mávla rukou. „Zase si to nepamätáš...“ Martin šiel práve okolo a doširoka sa usmieval. Úsmev mu na tvári nevyčaril nik iný ako Vločka. Držali sa ruka v ruke a chystali sa pripravovať na námestí stánok s punčom.

         Posledný deň v roku bežal ako o preteky. Martin a Vločka sa celý deň nezastavili. Najprv spravili to, a potom tamto. Avšak, keď odbila polnoc, obaja si do ruky vzali sladkastý punč, opustili stánok a vybrali sa pozrieť si ohňostroj. Na oblohe sa razom objavili lúče všetkých farieb, ktoré sa mihali vo Vločkiných natešených očiach.

         Na námestí bol príšerný rachot spojený s vreskotom veselých detí. Vločka aj Martin sa nato zaľúbene dívali ruka v ruke. Boli si istí, že ich v tej chvíli nič nerozdelí, keď v tom zrazu Vločka na opačnom konci námestia zbadala dlhé pavúčie nohy. Na malú chvíľu si myslela, že sa Ivan zmenil a prišiel sa pozrieť na ohňostroj tak ako ostatní. Ale potom zbadala, ako zapaľuje veľkú červenú petardu. Neváhala ani minútu a Martina v rýchlosti odstrčila, čo najďalej.

         Než by Vločka stihla uskočiť, veľká červená petarda ju zasiahla priamo do srdca. Na námestí to zahučalo oveľa silnejšie ako pri ohňostroji a Vločka sa v tom okamihu rozplynula. Zmizla, kdesi vo vetre, a v tú chvíľu do mestečka na konci sveta opäť zavítal sneh. Deti od nadšenia začali ešte viac výskať. Jediný, kto sa netešil, bol Martin.

         Postavil sa na rovné nohy a bežal Vločku hľadať, ale nikde jej nebolo. Kričal jej meno, ale žiadne vysmiate dievča s čiernymi vlasmi sa mu neukázalo. Trvalo to niekoľko dní. Martinovi rodičia boli zúfalí, mysleli si, že Vločka odišla, avšak Martin poznal pravdu a nedal sa odradiť od hľadania.