Choď na obsah Choď na menu
 


Kapitola 12: Sneh sa vrátil

111111111.jpg

article preview

Martin každý deň chodil do lesa na miesto, kde sa prvýkrát stretol so snehovou víchricou. „Vločka, kde si?? Kde si? Ukáž sa!“ Kričal, ale po dievčati nebola ani stopa. Po chvíli unavene klesol na zem. Tak zotrval zopár hodín, a potom sa celkom zničený pobral domov. Rodičia mu zakazovali, aby sa túlal v lese, ale Martin si nedal pokoja.

          V jeden deň zašiel hlbšie do lesa, ako kedykoľvek pred tým. Prišiel až k zamrznutému jazierku, a tam unavene hľadal Vločku. Keď už prestal dúfať, pocítil na ramene cudziu ruku. Rýchlo sa obrátil, pretože si bol celkom istý, že je za ním Vločka, avšak ruka bola stará a vráskavá. Pred Martinom stál malý mužíček s veľkou palicou.

          Na tvári sa mu zračili tisícky rokov skúseností. Každá jedna vráska ho robila múdrejším a múdrejším. Z jeho hlasu vyžaroval akýsi zvláštny pokoj. „Martin, Martin bol si veľmi lenivý.“

          Chlapec sa pozrel do bledomodrých očí a sťažka si vzdychol. „Zmenil som sa...“ Mráz sa zatváril vážne. „A preto si myslíš, že si zaslúžiš byť s Vločkou? Oveľa viac ju potrebujú iní. Aký by bol svet bez snehu??“

          „Ja viem. Viem...“ Martin sklamane prikývol. Mráz ho potľapkal po pleci a usmial sa. „Keď to vieš, prečo nejdeš domov? Oddýchni si, a potom pomáhaj rodičom, koľko sa len dá.“

          Chlapec nestihol odpovedať, pretože mužíček sa náhle rozplynul presne tak, ako na Nový rok Vločka. Avšak rozhodol sa, že ho poslúchne a pobral sa domov.

          Dni Martinovi začali utekať jeden za druhým. V Zelenej krčmičke pomáhal od skorého rána do neskorého večera. Každý, kto to videl, sa musel usmievať. „Šikovný chlapec, veľmi šikovný.“ Iba jeho rodičia sa tejto očividnej zmene netešili. Keď videli smutného Martina, skoro im srdce prasklo. „Pracuje a pracuje, ale trápi sa...“ Povedala jeho mama a sťažka si vzdychla.

          Martinove oči boli hádam najsmutnejšie na svete. Kým deti v mestečku na konci sveta sa trápili pre zmiznutý ľad a cencúle, Martin nemohol uveriť tomu, že Vločku už nikdy neuvidí...

          Jedného rána sa začal sneh topiť. „Aj zima sa raz musí skončiť. Veď trvala až do apríla. Namojveru, to počasie sa zbláznilo...“ Povedala Martinova mama. Pozrela sa na svojho syna, ako sa zvŕta pri všetkých tých panviciach a milo sa usmiala. Avšak Martin jej úsmev neopätoval, v poslednom období rozprával veľmi málo. Jeho mama hneď zosmutnela, nechcela, aby bol jej syn takýto.

          Obaja si sťažka vzdychli, keď v tom začuli zacengať zvonec. To znamenalo jediné, mali nového návštevníka. Pani domácej sa na tvári zjavil úsmev. „Ach, už bolo na čase. Nikoho sme tu nemali ubytovaného odvtedy, čo záhadne zmizol Ivan Cencúľ. Dúfam, že tento návštevník tu ostane aspoň do leta. Martin, choď sa pozrieť.“

          Martin sa šiel pozrieť na návštevníka ako bez života. Hlavu mal sklonenú a výraz sklamaný. Keď konečne zdvihol pohľad, aby zbadal nového nájomníka, oči sa mu rozžiarili akýmsi záhadným svetlom. Od úžasu vykríkol: „Vločka!! Myslel som si, že ťa už nikdy viac neuvidím!“

          Nečakal na jej odpoveď iba ju natešene objal. Vločka sa zasmiala: „Martin, veď ma rozpučíš.“ Chlapec ju na malú chvíľu pustil, a potom ju opäť objal. „Nemohla som prísť skôr, mala som veľa povinností. Kým som ti pomáhala v Zelenej krčmičke, všetok sneh zo sveta zmizol. Mala som veľmi veľa práce. Ale ani ty si nezaháľal...“

          Martin sa usmial. „Robil som, čo bolo v mojich silách.“ Vločka sa od neho na malú chvíľu odtiahla. „Ja to viem. A nie som jediná, kto si to myslí. Celý ten čas, ťa pozoroval aj Mráz a myslí si, že potom čo si dokázal, si pripravený na toto.“

          Vločka roztvorila svoju malú dlaň, z ktorej vykúkala strieborná retiazka s príveskom v tvare cencúľa. „Zima by bez ľadu a cencúľov nemohla existovať. Takže sa staneš novým Cencúľom.“ Vločka chvíľu váhavo čakala na Martinovu reakciu, no ten od radosti podskočil, zdvihol ju do náruče a zakrútil sa s ňou.

          Obaja boli šťastní, pretože teraz už mohli byť spolu. V lete budú tráviť voľný čas v Zelenej krčmičke. A na zimu sa rozutekajú po celom svete zahaliť krajinu bielym hodvábnym plášťom. Avšak mestečko na konci sveta pre nich bude najdôležitejšie, a preto doňho Martin zavíta na bielom koni.

          Vločka aj Martin si boli istí, že všetko bude dokonalé, od ťažkých bielych snehových perín až po špicaté cencúle, ktoré budú olizovať uvrieskané deti. A kým oni sa tešili na nekonečné dobrodružstvá v zamrznutej krajine, nečakali že ich za oknom v Zelenej krčmičke tajne pozorujú dve dlhokánske pavúčie nohy...

castelmezzano-1979546_1920.jpg

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.
 


Posledné fotografie





Štatistiky

Online: 1
Celkom: 44901
Mesiac: 4641
Deň: 106