Na druhý deň sa Martin zobudil skoro ráno. Po veľmi dlhom čase ho nemuseli z postele ťahať rodičia. No opäť to nebol žiaden zázrak, ale sladkastá vôňa karamelu a škorice. Vôňa bola taká intenzívna, že si Martin ledva nazul ponožky, a už bežal do kuchyne priamo cez krčmu. „Maminka, máme na raňajky šišky s karamelom a škoricou?! Maminka?!“ Vyzeral ako malé dieťa na Vianoce, no po chvíli sa zarazil a ostal stáť priamo uprostred krčmy. Ráno v krčme nikdy nebolo nikoho, ale toto ráno bolo iné, pretože tam sedela polka malého mestečka a vychutnávala si horúcu čokoládu s jeho obľúbenými raňajkami. V tú chvíľu by sa dalo ticho krájať, až kým nejakému dieťaťu nespadla šiška na zem, a potom sa spustil smiech a krik: „Veď Martin má na sebe ružové pyžamo!!“ Dvadsaťročný chlapec nahnevane zaťal zuby, zvrtol sa na päte a už ho nebolo.

          Martinova mama od hanby celá sčervenela a to si ešte musela vypočuť bezzubú susedu. „Ten chlapec je akýsi čudný, je vôbec váš, milá suseda??“ Radšej sa rozhodla trpkú poznámku ignorovať a bežala za Vločkou do kuchyne. Tá varila, piekla, upratovala a všetko jej šlo ako šibnutím čarovného prútika. Krčmárka bola ohúrená. Nielen preto, že raňajky od Vločky prilákali do krčmy toľkých ľudí, ale hlavne preto, s akou eleganciou a ľahkosťou všetko robila. Krčmárka mala pocit, že to dievča v kuchyni tancuje medzi hrncami, panvicou a riadom. „Ach, dieťa, ty si zázrak.“

          Vločka sa na krčmárku pozrela a milo sa usmiala: „Nie som zázrak, iba rada pracujem.“

Žena si nostalgicky vzdychla: „Keby tieto slová aspoň raz v živote povedal môj syn. Nie je to zlý chlapec, iba si nevie vážiť to, čo má.“ Vločka prikývla a krčmárka pokračovala: „Zaniesla by si mu prosím ťa raňajky.“ Ledva to dopovedala a dievča už bolo pred Martinovou izbou.

          Zaklopala na dvere, ale nik jej neotváral. „Smiem vojsť.“ Nastalo dlhé ticho, a tak Vločka otvorila dvere. Vŕzgavý zvuk starých pántov ju preniesol do úplne iného sveta, v ktorom panoval neporiadok a špina. Zo skrine vykúkalo neposkladané oblečenie, ktoré sa ťahalo ako had až k posteli. Stôl nebolo vôbec vidieť, prikryli ho knihy a zošity. Ale ani to nebolo najhoršie, Vločku najviac prekvapila dlhočizná pavučina, ktorá sa ťahala od okna až k Martinovej posteli. Ten v tom neporiadku iba tak ležal prikrytý perinou od hlavy až po päty.

          „Martin, doniesla som ti raňajky.“ Chlapec sa ani nepohol, iba nespokojne ďalej ležal. „No asi ich vezmem späť, ale nie pretože ich nechceš, no preto, že si ich nezaslúžiš.“ Chystala sa preč, no on rýchlo vstal a zatarasil jej cestu. Natiahol ruku za táckou a dožadoval sa svojho: „Daj mi ich, sú moje!!“ Vločka sa nemienila vzdať, chvíľu sa o raňajky doťahovali, a potom sa obom vyšmykli z rúk a pristáli na Martinovej tvári. Nastalo dlhé ticho, ktoré sa snažila prelomiť Vločka: „Je mi to ľúto, to som nechcela.“

          „Že nechcela? Určite si to urobila naschvál!! A teraz mi choď z očí!!“ Martin sa chystal opäť si ľahnúť do postele, no v tom si všimol čosi zvláštne. Na ulici bol hluk, všetci susedia sa začudovane pozerali na topiaci sa sneh. Ako sa mohol topiť v polovici novembra? Oveľa čudnejšie bolo, že vonku bol rovnaký chlad ako včera, ale sneh aj tak mizol, ostávali iba cencúle a ľad. Ozajstná záhada.

          Martin sa v rýchlosti obliekol a bežal sa na všetko pozrieť vlastnými očami. Ešte ani nebol na ulici a už počul nahnevané ponosovanie. „To počasie sa zbláznilo....“ „Ak to pôjde takto ďalej, o chvíľu nás tá voda všetkých vytopí!“

          Odkiaľ si dobehol zadychčaný poštár. „Bol som v susednej dedine a aj tam sa topil sneh.“ Potom prišiel aj mliekar: „To isté sa deje aj v ďalších mestách! Sneh sa topí všade!!“ A naozaj mizol priamo pred očami, každá a jedna vločka sa strácala a nepribudla ani jedna nová.