Jediný, kto sa potešil, že sneh zmizol, bol Martin. Natešene sa prechádzal po ulici a smial sa, a smial. Konečne ho nebude musieť odhadzovať, hovoril si v duchu. Majitelia Zelenej krčmičky to videli, preto si sťažka vzdychli. Ako prvá prehovorila krčmárka: „Nášmu synovi asi preskočilo...“ Krčmár nad tým iba mávol rukou: „Keď sa môže zblázniť počasie, prečo nie náš syn?“

         Martin si vzal korčule a bežal na klzisko. Iba chvíľočku hral hokej s deťmi, ktoré mu ledva siahali po pás, keď ho trafila snehová guľa. Bol prekvapený, pretože sneh predsa mizol. No keď zistil, že ju do neho hodila Vločka, údiv bol fuč. To dievča sa snažilo byť také dokonalé, že vedelo ešte aj z roztápajúceho sa snehu urobiť guľu... Neznášal ju, ale aj tak bol zvedavý, čo od neho chcela, keď mu tak naliehavo mávala.

         „Dochádza vám drevo, tak poňho idem do lesa. Tvoj otec mi povedal, že mi ukážeš cestu.“ Keď v jej malých rukách uvidel veľkú železnú pílu, mal chuť sa rozosmiať: „Myslíš si o sebe, že zvládneš všetko, čo?“

        Pozrela sa naňho svojimi veľkými modrými očami, a potom sa rozchichotala: „Nie, to nie... Iba si myslím, že zvládnem všetko to, čo nedokážeš ty...“

         Jej slová ho natoľko nahnevali, že si rýchlo vyzul korčule, vytrhol jej pílu z rúk a šiel do lesa. Ani si len neuvedomil, že urobil presne to, čo od neho chcela.

       Snažil sa kráčať čo najrýchlejšie, aby s ním nedokázala udržať krok, ale Vločka mu bola v pätách. „Si otravná.“ Dievča sa iba pousmialo, potom Martin vyskočil na prvý strom, ktorý zbadal a začal píliť konár za konárom. Všetky ich v rýchlosti hádzal smerom nadol, tak aby ich to otravné dievčisko nemohlo chytiť, ale ako zistil, aj v tom bola dokonalá. Uskočila najprv na jednu stranu, potom na druhú až mala plnú náruč konárov. Martin jej hodil ešte jeden, ale zato najťažší, čakal, že to nezvládne, no s akousi nečakanou eleganciou ho zachytila nohou. Chlapec nemohol uveriť vlastným očiam, ale  vtedy sa dievča z ničoho nič rozkolísalo. Už-už videl ako všetko to drevo spolu s ňou tancuje niekde vo vzduchu, ale potom to ustála. Namrzene si vzdychol, keď si v tom Vločka kýchla, a to stačilo, aby sa ocitla priamo na zemi. Martin sa rozosmial a smial by sa až dodnes, keby sa konár pod ním neprelomil a on razom skončil v mláke, ktorú po sebe zanechali roztopené vločky.

Namrzene sa spýtal: „Prečo sa sneh topí??“

Dievča začalo ukladať konáre do prúteného koša. „Odkiaľ to mám vedieť?“

        Martin sa zachmúril „Ty vieš predsa všetko, či nie?“ Vločka si jeho posmech nevšímala, no napriek tomu sa mu snažila odpovedať. „Možno je to preto, lebo je teplejšie ako včera a predvčerom, preto sa topí sneh.“

Tentokrát si bol istý, že sa mýlila: „Pche, veď je to somarina! Je rovnako chladno ako včera a predvčerom. A vlastne je mráz, a keď je vonku mráz, musí tam byť aj sneh a cencúle. To vie predsa aj malé decko.“

         Vločka bola akási zarazená, a potom si začala popod nos čosi mrmlať: „Sneh a cencúle, cencúle... včera predsa boli všade a dnes...“ Zhlboka sa nadýchla, a potom začala utekať smerom k Zelenej krčmičke. Keď k nej dorazila, bola celá zadýchaná, dokonca ani Martin s ňou nedokázal udržať krok. V rýchlosti otvorila dvere, pritom si nevšimla, že Martin je priamo za ňou, a prásk-plesk Martinovi po nose. Zhrozene sa díval, ako mu opúcha a červenie, chystal sa vrieskať, ale zarazil sa rovnako ako Vločka, pretože v Zelenej krčmičke mali nového hosťa. A ten bol naozaj čudesný. Bol strašne vysoký, teda Martin by povedal dlhý. Dlhokánsky chlap s pavúčími nohami s guľatým bruškom a divokými vlasmi. Mal ich ako vtáčie hniezdo, vlasy na všetky strany, a k tomu ešte aj pomotané do drobných kučier.

         Práve podával svoju vychudnutú roku Martinovej mame. „Volám sa Ivan, Ivan Cencúľ. Ale pre vás...“ Martinova mama sa mierne začervenala, asi čakala nejaké familiárne oslovenie, no v tom Ivan natiahol svoj krk dlhý ako pštros kamsi do výšky, „ale pre vás som pán Cencúľ.“