Choď na obsah Choď na menu
 


Kapitola 4: Zázraky na konci sveta

111111111.jpg

article preview

S novým hosťom v Zelenej krčmičke boli samé problémy. Hneď skoro ráno prišiel do kuchyne, namyslene zošpúlil pery a popýtal si čaj. Vločka mu ho okamžite priniesla, ale Ivan bol aj tak očividne nespokojný. „To teda trvalo.“ Premeral si ju od hlavy po päty. „No fuj, je studený!“ Vločka mala chuť kričať, pretože Ivan bol skutočne nepríjemný. „Myslela som, že máte rád chlad... včera ste predsa povedali, že chcete studenú večeru.“ Spomenula si, ako mu včera večer  päťkrát servírovala to isté jedlo a on si stále našiel nejakú chybu.

          „To je pravda, drahá Vločka, ale čaj mám rád teplý.“ Dievča si namosúrene čosi zafrflalo, a už o chvíľu sa vrátilo s novou šálkou mätového čaju. Jemná vôňa, ktorá sa vznášala okolo čaju alebo dokonca okolo samotnej Vločky, príjemne pošteklila na nose ranného návštevníka, ktorý začal naliehavo prosiť: „Slečna, slečna, chcel by som ten istý čaj.“ Vločka sa okúzľujúco usmiala: „Hneď to bude, pane.“ Už-už sa chystala, keď ju v tom zastavil pán Cencúľ. „Milá Vločka, tento čaj je príliš teplý.“

Zasyčala, a potom nahnevane zaťala zuby. „Drahý pane, asi vám jednoducho nedokážem vyhovieť.“ Dlhočizný chlap sa na ňu pozrel akosi zvláštne, jeden by povedal, že mali spoločné tajomstvo. Nastalo mrazivé ticho, a potom Cencúľ prehovoril: „To si myslíš ty, ja viem...“

Ivan hovoril ďalej, ale Vločka ho nepočula, pre rachot, ktorý spôsobil Martin, keď sa vrútil do krčmičky. Náruč mal plnú konárov, ktoré včera napílil spolu s Vločkou. Keďže ruky mal zaneprázdnené, drevenú rúčku železnej píly zvieral v zuboch, a aby toho nebolo dosť, prútený kôš mal na hlave. Všetci ranní návštevníci Zelenej krčmičky stíchli. Martin chcel čosi povedať, no pre pílu všetci počuli iba nezrozumiteľný škrekot. Napokon sa zosypal na zem, vypľul pílu a konečne prehovoril: „Doniesol som drevo.“ Jeho mama nemohla uveriť vlastným očiam, vlastným ušiam a napokon ani jednému zo svojich zmyslov. Na túto chvíľu čakala už strašne dlho, celé roky. Nemohla to byť pravda. Krčmárka drgla do svojho manžela a zopakovala to isté, čo o synovi povedala minulé ráno: „Nášmu synovi určite preskočilo, keď začal pracovať.“ Jej manžel sa pošúchal po čele. „Asi to tak už bude...“

Celú situáciu napokon zachránila Vločka, pomohla Martinovi na nohy a začala ukladať drevo. „Nabudúce daj drevo do koša a všetko unesieš.“

Chlapec ale o jej rady nestál. „Nie som hlupák.“ Rozčúlene vybehol z krčmy. Vločka si smutne vzdychla, tešila sa na to, že sa s Martinom konečne udobria, no namiesto toho sa na ňu ešte viac hneval a navyše mala na krku pána Cencúľa. A tak jej prešlo celé dopoludnie. Od jednej panvici k druhému hrncu až k Ivanovi a nakoniec k ostatným hosťom. Popoludní sa rozhodla, že si oddýchne, a tak sa pobrala ku klzisku.

Zbadala smutné deti, ktoré niesli studenú vodu a liali ju na klzisko, ktoré už nebolo klziskom, pretože ľad zmizol. Počula, ako nahlas premýšľajú. „Vonku je pod nulou, tak prečo sa voda nemení na ľad?“ Medzi deťmi zbadala Martina, ktorý nechápavo krútil hlavou. Asi to bol jeden z dôvodov, prečo sa rozhodla pomôcť.

Vedela, že do takýchto vecí sa nemala miešať a hlavne vedela, že je to proti pravidlám, ale neodolala. Bežala domov po vedro so studenou vodou, a potom celá rozradostená zakričala. „Môžem pridať moju vodu??“ Deti prikývli, iba Martin opäť frflal: „Tá je tuším všade.“

Vločka si z toho nič nerobila, vodu v rýchlosti vyliala, a potom sa začalo diať čosi čudesné. Voda sa v okamihu zaleskla ako stovky či tisícky diamantov dokopy, a potom sa zmenila na lesklý ľad. Deti rozradostnene výskali, iba Martin ju nespokojne chytil za lakeť. „Ty musíš byť vždy stredobodom pozornosti, čo? Ja sa celý deň snažím premeniť vodu na ľad, ty prídeš a všetko zrazu funguje.... Neznášam ťa!“ Celý očervenel, pretože rozprával príliš dlho bez dychu. A Vločka využila chvíľu ticha na vysvetlenie: „Chcela som tie deti iba potešiť. A navyše je to iba taký trik, naučil ma ho jeden kamarát.“

„Tak trik... Už viem, ide o ľad z krčmičky.“ Vločka nechápala. „Bolo to tak, že si vzala ľad z našej chladničky a urobila si z neho ľad na klzisku. Neviem, ako si to urobila, ale prídem nato!“ Bežal do krčmy ku chladničke, ktorú si dievča nevšimlo, otvoril ju, kým mu Vločka stála za chrbtom. V najvyššej časti toho čudesného  prístroja bol zvláštny mraziaci box, v ktorom boli malé kúsky ľadu. Vločka ohúrene prehovorila. „Wow, je umelý...“

Martin vzal do rúk jednu kocku. „Nehraj to na mňa, veľmi dobre viem, že si to urobila vďaka nemu.“ Ohúrene mu vzala ľad z rúk. „Je iný ako skutočný.“ Chlapec sa hneval, že sa z neho takto vysmieva, a k tomu všetkému bola ešte aj milá. „Môžem sa niečo spýtať? Má túto chladničku aj niekto iný vo vašom okolí?“

Chlapec jej mal už plné zuby, tak iba zagánil: „Sme jediní široko ďaleko!“, a už ho nebolo. Vločka opatrne vložila ľad do mraziaceho boxu, zavrela chladničku a ostražito sa rozhliadla, či niekto nie je nablízku, keď zistila, že ju nikto nesleduje, nahnevane zaklopala na chladničku. „Cencúľ, okamžite sa ukáž!“

Chladnička sa bez varovania otvorila dokorán, a to celkom bez pomoci. Potom sa rovnako otvoril aj mraziaci box a začali z neho vyskakovať kúsky ľadu. Najprv celkom pomaly, jeden po druhom, a potom sa tempo zrýchľovalo. Nielenže pribúdali, ale začala sa z nich tvarovať vychudnutá postava. Alebo skôr dlhočizná postava s pavúčími nohami a divokým účesom. Keď už sa z postavy vykľul Cencúľ, kocky ľadu sa bláznivo rozkrútili a Ivan bol opäť z mäsa a kostí. „Kedysi si ma volala Ivan. To sa na mňa až tak hneváš??“

Vločka ho prepichla pohľadom. „Že hnevám?! Ja priam zúrim!! Veľmi dobre vieš, že som sem chcela prísť celé veky a ty sa mi to chystáš úplne pokaziť? Keď som medzi nich ako tak zapadla, začneš mi robiť samé problémy. A navyše ti to ani nedovolil Mráz! Vieš, že takéto veci používať nemôžeme.“ Podráždene ukázala na chladničku.

Cencúľ sa zachmúril. „Tak ty ma karháš? Ja ti prídem pomôcť, aby si nevyviedla nejakú somarinu a ty mi vyčítaš, že tu som na čierno?? A keď už sme pri porušovaní pravidiel, kto dnes vyčaroval ľad? To snáď smieš? Ak si dobre spomínam, drahá Vločka, tak ľad mám na starosti ja.“

Vločka si unavene vzdychla: „Dobre, môžeme sa dohodnúť, že ani jeden z nás nič nevidel. A keď nikto nič nevidel, tak sa to vlastne nestalo.“

Obaja si podali ruky. V tom im čudesne zaiskrili, a potom sa ešte zvláštnejšie rozžiarili. Svetlo náhle pohaslo a jeho vychudnutá ruka sa zmenila na kus ľadu, kým z jej sa stala jemná snehová pavučina. Cencúľ sa na ten výjav ohúrene pozrel. „Pamätáš sa nato, čo som ti vravel minule?“

Jej oči sa rozšírili od hrôzy. „O tomto sa spolu už nikdy nebudeme rozprávať.“

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Mirka - ahoj :-)

to je super čítanie, krásny príbeh. v našej práci ťa je škoda :-)

Bludička - Re: ahoj :-)

Ďakujem, si zlatíčko :)

 


Posledné fotografie





Štatistiky

Online: 4
Celkom: 38808
Mesiac: 4710
Deň: 127